Zakázané ovocie chutí najlepšie 11

19.10.2017

Ty kokos! Rozprával som sa s Hinatou tak dlho, až ma z toho bolia ústa.
Bol akurát obed, keď sme sa na chvíľu zastavili.
"Kúsok od nás je jazierko. Idem sa tam trochu opláchnuť," fúúú, to by prospelo aj mne.
Slnko hrialo ako besné a ak nebolo 40°C, tak neviem čo.
"Dobre, ale buď opatrná," prehovoril Sasuke.
Konečne. Sadol som si na zem do tureckého sedu a z batohu vytiahol sendvič. Cítil som, ako sa na mňa Sasuke pozerá.

Pomaličky som prišla k jazierku. Keď som ho zbadala, zostala som očarená stáť. Malé jazierko bolo ohraničené kameňmi. Všade naokolo bola tráva s krásne voňajúcimi kvetmi. Slnečné lúče sa odrážali od hladiny vody. Vyzeralo to, akoby sa trblietala. Bola to krása. Takéto odreagovanie som naozaj potrebovala. Pomaly som si vyzliekla oblečenie a vošla do vody. Bola príjemne studená. Chvíľu som sa máčala, keď som sa rozhodla, že je čas ísť späť. Budú mať strach. Z batohu som si vytiahla uterák a osušila sa. Vybrala som sa späť za chalanmi. Preč od toho krásneho miesta. Prečo od ľahkosti.

"Potrebuješ niečo? Tvoje oči do mňa za chvíľu vypália dieru," povedal som nesmelo.
Tušil som, čo chce vedieť, ale dúfal som, že sa mýlim.
"Čo malo znamenať to ráno? Prečo ste sa na mňa všetci tak pozerali?" na tvári mal nahnevaný výraz.
"J-Ja neviem o čom hovoríš," zabil by ma keby som sa ho to priamo opýtal?
Asi nie, ale riskovať to nebudem.
"Naruto, hovor!" prekrížil si ruky na hrudi a zapol sharingan.
Asi kontroloval, či sa Hinata nevracia.
"Dobre..." povzdychol som si, "máš rád Hinatu? Myslím, ako naozaj veľmi rád."
Hodil na mňa neveriaci pohľad. Podišiel bližšie ku mne, až si nakoniec sadol vedľa mňa. V tvári mal vpísané, že silno rozmýšľa.
"Je to veľmi vidieť?" pošepkal.
Kámo, svieti ti to na čele.
"Ani nie. Popravde, neboli sme si úplne istý, ale náznaky tam boli," pozrel som sa mu do tváre.
On si iba povzdychol a pohľad mi opätoval.
"Som v riadnej kaši?" zákerná otázka.
"Ako sa to vezme. Vzhľadom na to, že Hinata nikoho nemá, tak nie. Ale zároveň pri tvojej povahe, áno," nevedel som čo mu mám na to povedať.
Takúto tému som s ním ešte nemal. Rozprávali sme sa o všeličom. O jedle, o budúcnosti, o snoch, ktoré sa nám snívajú, dokonca aj o nesmrteľnosti chrobáka, ale téma láska a dievčatá u nás nikdy nebola. Nepredpokladal som, že by mal Sasuke niekedy problém s dievčatami, ale zjavne som sa mýlil.
"Už sa vracia. Naruto, ani slovo. Jasné?" pozrel na mňa vážnym pohľadom.
Usmial som sa na neho širokým úsmevom.
"Neboj!"

Rozhovor, ktorý som mal s Narutom...nechcem už opakovať. Tušil som, že ostatný tušia, čo sa deje. Radšej som to nemal vedieť, je to trápne. Teraz, keď sa vrátime sa budem cítiť ako v nejakej hlúpej telenovele. Aj keď ma Narutove otázky prinútili sa trocha zamyslieť. Mal by som sa vyše ovládať, pokiaľ ide o Hinatu a našu spoločnosť. Snažil som sa na to nemyslieť. Vedel som, že Naruto nikomu neprezradí to, čo som mu povedal. Poznám ho a on zas nepozná zradu. Na večer sme boli už Konohe. Stretli sme Choujiho otca a ten sa nás prekvapene pýtal, čo robíme v Konohe, keď máme na chate žúrovať. Nechcel som otázky a bol som rád, že Naruto to definoval tak, že nás trocha kvôli niečomu predvolal jeho otec. Pokračovali sme cestou do budovy kage. Kráčali sme po schodoch a čím vyššie sme boli, tým blbšie mi bolo. Ako som sa mohol tak nezodpovedne zachovať? Ja som ten kto kvázi mal byť ten, kto sa postará, lebo je to moja chata. Vôbec som si nevšímal vtedy ako sa tvári Naruto alebo Hinata. Zaznamenal som ich výrazy tvári až keď ma z myšlienok prebudil Narutove klopanie na dvere Hokageho kancelárie.

Videl som ako Naruto preglgol a vstúpil do vnútra.
"Naruto," Minato Namikaze rozšíril oči a sánka mu trochu klesla pri pohľade na nás, "čo tu robíte?"
"Ahoj tati," usmial sa Naruto tým svojím úsmevom previnenia a poškriabal sa zozadu na krku, "ako sa máš?"
Hokage sa zamračil: "Čo máš za prúser?"
"Oci!" Naruto sa prestal usmievať a zahriakol ho, "nemám prúser."
"Poznám ťa," Minato sa pousmial a potom pozrel na nás, "vitajte, Hinata, Sasuke."
"Dobrý večer, Hokage-sama," pozdravili sme obaja.
"Tak," Minato odložil pero a preplietol si prsty pred tvárou, tak ako to mám vo zvyku ja, "kvôli čomu ste prišli do Konohy?"

Všetci sme si vymenili pohľady a ja som začal rozprávať...

"Robíte si zo mňa srandu?! Ste dospelí," a je to tu, "nechápem, ako ste mohli byť taký nepozorní. Predsa som ťa varoval, Naruto. A ty, Sasuke, si zodpovedný a tiež si o tom vedel."
"Prepáč, oci," sklonil som hlavu.
Tak isto urobili aj Hinata a Sasuke. Pozrel som sa spod mihalníc na jeho reakciu. Pokrútil hlavou a povzdychol si.
"Si v poriadku, Hinata?" povedal vrúcne.
"Áno, Hokage-sama. Sakura sa o mňa postarala," pousmiala sa na neho.
On jej úsmev opätoval, ale v tom momente aj zvážnel.
"Dúfam, že si uvedomuje, čo bude teraz nasledovať," stál s rukami prekríženými na prsiach.
Pozrel som sa na mojich dvoch spoločníkov. Obaja mi dávali pohľadmi najavo, že prišiel môj čas.
"Oci, môžem s tebou hovoriť osamote?" prikývol a Hinata aj Sasuke vyšli von.
Hádam to bezo mňa zvládnu.

"Nie," ani som nestihol otvoriť ústa!
Odul som tvár.
"Ale no tááááák. Prosím, prosím, prosím, prosím, prosííííím!!!" hodil som naňho psie oči.
To vždy zaberie.
"Nie," odpovedal mi pokojne.
Sakra. Toto je zlé.
"Oci, prosím. Aspoň mesiac," pristúpil som k nemu bližšie.
"Nie," oficiálne vyhlasujem, že nenávidím slovo nie.
Kľakol som si pred neho a prosíkal.
"Ale no táááák! Už sme sa poučili, budeme viacej opatrní," nad hlavou som si vytvoril pomyselnú svätožiaru.
Podľa otcovho výrazu som pochopil, že to nezabralo. Pravdepodobne ju ani nevidel.
"Naruto, dal som vám šancu. Veril som, že to zvládnete a budete zodpovedný. Vy ste sa zachovali presne naopak," začal mi to vyčítať.
Postavil som sa do svojej plnej výšky. Už som skoro bol rovnako vysoký, ako on.
"Áno, ja viem. Viem, že sme ťa sklamali, ale človek sa učí z chýb. Či už zo svojich, alebo z cudzích. Nebol si to práve ty, ktorý mi to povedal?" povzdychol si.
"Áno, povedal. V tom máš pravdu, ale to nemení nič na tom, že ste ohrozili život vašej kamarátky," zase ten jeho prísny "Hokage" pohľad.
Štve ma s ním! Ale aspoň je to na dobrej ceste. Prišiel čas na posledné kolo. Buď povolí, alebo ma rovno hodí pod ruky mame.
"Aspoň jeden jediný týždeň!" začal som roniť slzy. Moje eso v rukáve.
"Ach, bože. Dobre. Ako náhle prídete na chatu, ubieha vám jeden týždeň. Ani o deň viac. Je ti to jasné?" pozrel na mňa prísnym pohľadom.
Ja som vyskočil a silno ho objal.
"Je mi to úplne jasné! Ďakujem, oci! Mám ťa rád," pohladil ma po hlave.
Určite už nemá na tvári ten svoj výraz.
"Aj ja teba. Buďte opatrný," odtiahol som sa od neho a zazubil sa.
"Neboj. Už sa to opakovať nebude," zamával som mu na rozlúčku a vyšiel na chodbu za kamarátmi.

Cítil som sa ako idiot, keď som stál pred Minatom a hovoril o tom, že o do mňa očakával zodpovednosť. Ach, ak sa bude na tej chate ešte chlastať, ešte za triezva zamkneme a kľúč sa schová. Už nechcem, aby sa nejako moc pilo, no je naivné myslieť si, že Kiba teraz nebehá po chate s pivom v ruke. To by nebol Kiba. Je to socka. Vyšli sme von z kancelárie a s Hinatou sme v tichosti čakali na Naruta. Bol som rád, že nevedieme konverzáciu. Neprišlo mi, že to tam bolo trápne ticho, lebo som premýšľal.

Zrazu sa otvorili dvere a vyšiel z nich môj blonďavý kamarát so spokojným výrazom.
"Tak?" opýtala sa Hinata.
Naruto sa diabolsky usmial a pošúchal si dlane: "Klaplo to."
"Presvedčil si ho?" položil som rečnícku otázku.
Začudoval som sa, že som ju vyslovil. Ja rečnícke otázky nedávam. Ale čo, bol som rád, že tam môžeme ostať.
"Lenže to má háčik," dodal trocha sklesnutejšie.
"Aký?" zažmúril som očami a prebodol Naruta pohľadom.
"No, že máme len týždeň."
Pozrel som na Hinatu a jej sa prekvapený výraz nevytrácal: "Stále lepšie ako vôbec."
"Yosh!" tleskol Naruto a ja som presne vedel, že Ide sa na ramen, "ideme na ramen."
Vidíte? Hovoril som...

Pousmial som sa a všetci sme vykročili z budovy. Je samozrejmé, že dnes cestovať nebudeme. Prespíme každý doma a zajtra vyrazíme. V Narutovej obľúbenej reštaurácii sme sa najedli, Hinata odišla domov ako prvá, čo som sa celkom čudoval. Hiashi Hyuuga je dosť prísny, viem aký je. S našimi sa dosť poznajú. On aj môj otec sú tie formálno-spoločenské typy. Ja to nemusím, zjavne ani ona nie. Avšak, dnes Hiashi nebol doma vraj. Ja som ostal s Narutom sám, keď dojedal štvrtú misku.
"No nič, Naruto. Pôjdem sa domov vyspať až sa stretneme ráno pri bráne," zosadol som zo stoličky a on otočil hlavu na mňa.
Prestal jesť slíže a tak mu jeden visel z pery. Uškrnul som sa na tom a paličkou, ktoré som ešte stískal mu ho napchal do úst: "Si čuňa, vieš to?"
"Sasukééé," pozrel naspäť pred seba a odul sa.
"Idem spať domov," pousmial som sa, aby nebol naštvaný.
"Fajn, zatiaľ sa maj..."

Došiel som domov do prázdneho bytu. Bolo to divné. Vždy bola doma minimálne mama. Bola tam tma. Najprv som sa vyzul a zložil si batoh. Poobzeral som sa po chodbe až potom si zasvietil. Prešiel som do kuchyne a napil sa vody. Sušilo ma od toľkého ramenu. Džbán s vodou som zobral so sebou do obývačky a zapol si notebook. Čierny Asus sa zapínal, kým som skočil na záchod. Sadol som naspäť v počítaču a pustil si na ňom film. Zhruba uprostred akčného thrilleru mi niekto zaklopal na balkónové dvere a ja som si všimol tmavej strapatej siluety...Naruto?

Vošla som do bytu, v ktorom sa svietilo iba v kuchyni. Ihneď som vedela, kto tam bude.
"Ahoj, mami," zakričala som už od dverí. Z kuchynských dverí sa vynorila prekvapená tvár.
"Hinata, zlatíčko, čo tu robíš? Nemala si byť na Sasukeho chate aj s ostatnými?" pristúpila ku mne a pevne ma objala.
"Mala, ale museli sme niečo vybaviť, tak som sem prišla aj so Sasukem a Narutom," usmiala som sa na ňu. Mama iba pokývala hlavou, na znak porozumenia a obe sme sa vydali späť do kuchyne. Posadila som sa ku stolu a v ten moment už predo mnou stál tanier s jedlom. Po jedle som sa pobrala do kúpeľne a z nej do izby. Prešla som poličke s knihami. Vybrala som si moju najobľúbenejšiu. Keď nad tým teraz tak rozmýšľam, dosť vystihuje moju terajšiu situáciu. Hlavná hrdinka je zamilovaná do chalana, ktorý je zamilovaný do iného dievčaťa. Avšak, to dievča je zamilované a iného chalana, ktorý je zamilovaný do hlavnej hrdinky. Moment... To znamená, že sa musím opraviť. Skoro to vystihuje moju situáciu. Sasuke predsa do mňa zamilovaný byť nemô
že. To je čistý nonsens. Radšej som nechala knihu knihou a zaľahla do postele.

Hmm... Ten ramen je tuším ešte lepší, ako inokedy.
"Tak, Naruto, dáš si ešte?" opýtal sa ma Teuchi.
Pozrel som sa na hodiny, ktoré mu viseli na stene. Deväť hodín preč.
"Prepáč, ale už budem musieť ísť domov. Je dosť neskoro," zasmial som sa a zaplatil.
"Naruto, ty chceš ísť domov? Uvedomuješ si, čo ti spraví tvoja mama keď sa dozvie, čo sa stalo," zavolal za mnou ešte. Zastavil som sa s nohou vo vzduchu a zbledol. Doslova som to cítil! Nepomyslel som na tento "menší" detail. Otočil som sa na neho s hrôzou v očiach.
"Máš pravdu!" pribehol som k nemu a chytil ho za ruky, "Ďakujem za záchranu života, Teuchi-san. Som navždy tvojim dlžníkom!" on sa od srdca zasmial.
"Čo by som nespravil pre svojho najlepšieho zákazníka," usmial sa na mňa. Prudko som prikyvoval hlavou.
"A kam teda pôjdeš? Nemôžeš predsa spať na ulici," pozrel na mňa ustarosteným pohľadom.
"Neboj sa, Teuchi-san. Pôjdem trochu pootravovať Sasukeho," zarehotal som sa.

Rýchlo som bežal k budove Hokage. Musím sa tam dostať skôr, než otec odíde. Mama sa o tom nesmie dozvedieť dnes večer! Rozrazil som vchodové dvere a bral schody po troch. Pred dvere otcovej kancelárie som došiel bez dychu. Dotkol som sa kľučky a dúfal, že tam stále bude. Dvere sa pohli! Výhra!
"Oci!" zakričal som na neho. Prudko zdvihol hlavu od papierov a pozrel sa na mňa s prekvapeným pohľadom.
"Naruto? Čo sa deje?" pomaly sa postavil a prešiel ku mne.
"Bože, ďakujem tomu kto ti dal dnes toľko práce," pozrel som sa so šťastným úsmevom na jeho preplnený stôl.
"Som rád, že ťa to potešilo," povedal s kyslým výrazom.
"Tak som to nemyslel. Iba som rád, že som tu na teba ešte narazil," zasmial som sa so širokým úsmevom.
"Dobre a prečo si sem tak vtrhol?" oh, skoro by som zabudol!
"Prosím, oci, prosím! Nehovor to mame!" poprosil som ho. Pozrel na mňa prísnym pohľadom.
"Naruto, m-" začal, ale ja som ho prerušil.
"Viem, čo chceš povedať! Mala by to vedieť, zaslúžim si trest, áno, ja viem, ale prosím, na tento posledný týždeň tak nechcem dokrívať!" hodil som na neho psie oči.
"Bože, Naruto. S tebou je teraz viac problémov, ako keď si bol dieťa," zasmial sa popod fúzy. Aj keď žiadne nemal.
"Tak? Nepošleš ma na smrť?" pozeral som na neho s nádejou v očiach.
"Nie, nepošlem," usmial sa na mňa a v očiach mal lásku. Ten pohľad má trochu zarazil. No netrvalo mi dlho a prebral som sa. Ihneď som ho pevne objal. Na rozlúčku som mu zakýval a vybral sa smerom k Sasukemu.

Po chvíli chôdze som konečne došiel ku domu môjho kamaráta. Preskočil som plot a vybral sa za slabým svetlom z jednej izby. Postavil som sa na verandu a zaklopal mu na posuvné dvere. Videl som obrys postavy, ktorá sa postavila a pomaly prešla ku mne.
"Naruto?" oslovil ma, keď sa postavil predo mňa.
"Ahoj, Sasuke. Však môžem prespať u teba?" zasmial som sa a poškrabal na krku. Hodil na mňa pobavený pohľad.
"Heh. Bojíš sa svojej mamy?" ustúpil z dverí, aby som mohol vojsť dnu.
"Nejak tak. Nechcem radšej ani vedieť, čo by mi spravila," pozrel som sa do prázdna s hrôzou v tvári.
"A ako vieš, že ťa tu nechám?" založil si ruky na prsiach.
"A prečo by si nemal?" hystericky som sa zasmial. To mi predsa nepraví. Nie, nezradí ma!
"Viem, že to bola hlavne moja chyba, čo sa stalo, ale aj ty by si mal čeliť následkom," povedal s vážnym výrazom. To nemyslí vážne! Viem, ako bude reagovať jeho otec, brat a hlavne mama, ale on sa aspoň dožije posledného týždňa na chate!
"To je nefér! Ja nechcem zomrieť v tomto momente! Prosím, Sasuke, zachráň ma! Chcem byť s vami na chate!" začal som roniť slzy.
"Bože, Naruto. Si ako malé dieťa," hlasno sa zasmial, "Si môj najlepší kamarát. Samozrejme, že ťa tu nechám." Radosť zo mňa musela prekypovať. Vedel som, že ma neopustí! Od toľkého šťastia som mu skočil okolo krku. Bohužiaľ, neudržali sme rovnováhu a spadli na zem.

Au!
"Pako, spíš v inej izbe za toto!" zavrčal som po ňom, no keď sa zvalil zo mňa, tak ma rozosmial.
"Gome, Sasuke," pošúchal si vlasy a obaja sme vstali, "čo sleduješ?"
"Taká konina..." sadol som si na gauč a ten sa pod náporom hyperaktívneho Naruta celý zatriasol.
"Máš popcorn?" spýtal a pohladil sa na bruchu.
Ach, nie. Vybrachuje mi celú chladničku. Presunul som sa do kuchyne a pripravil popcorn v mikrovlnke. Dopozerali sme film. Bol som celkom unavený z toho...všetkého. Naruto mľaskal zo sna. Sem tam ma to budilo z divných snov...

Keď odišiel Sasuke s Narutom a Hinatou bolo to také zvláštne. Naruto a Sasuke sú piliermi našej party a bez nich to bolo ako keď si dáte suchý chleba bez masla. Len Kiba sa so Saiom sa doobeda ožrali ako telce. Aké nečakanéééé...

Inak bol celý deň fajn. Bolo síce chladnejšie, no to neodradilo Shina vytiahnuť gril. Jedlo bolo skvelé. Vyše aj chutilo, keď nebolo také sparno. Ino sa opaľovala, aj keď neviem, či jej to pomohlo. Prevažne bolo zatiahnuté. Tenten sa pelešila v Nejiho klíne a mňa stále otravoval Lee. Shikamaru s Choujim hrali shogi. Respektíve hral len Shikamaru, Chouji bol zúfalý a tak Shikamaru za neho ťahal každý druhý ťah. Večer sa hrozne schladilo a tak sme zaliezli ku telke a už triezvy Kiba pustil horor. Skoro som sa do...toto. Všetci sme vrieskali a ja som sa krčila ku Saiovi. Škoda, že Sasuke tu nie je. Ach. Jeho mužné telo a dokonalé vlasy! Po filme väčšina z nás spala v obývačke, lebo sa všetci báli ísť hore do izieb...