Zakázané ovocie chutí najlepšie 13

19.10.2017

Ráno som vstal a v ústach mal totálne sucho, hlavu mi šlo priam roztrhnúť. Tak tomu sa povie hááángouuvr! Zišiel som dole schodmi do kuchyne a videl ako baby sedia za stolom.
"Ach, dobré ráno. Nemáme ešte nejaké prášky na bolesť hlavy alebo niečo iné?" spýtal som sa ich. Poriadne som ani nevedel, kto tam vlastne je.
"Nejaké prášky by mali byť ešte v hornej skrinke nad umývadlom," oznámil mi tichý, nežný hlások. Vždy ma fascinovalo, prečo sú práve tam. Tak dával ich tam Chouji, takže sa tomu veľmi nedivím. Podišiel som ku skrinke a vybral si prášky, ktoré som následne zapil vodou. Naplnil som si ešte jeden celý pohár a vylial ho do seba. Pomaly som sa otočil, aby som konečne zistil, s kým to vlastne som v miestnosti.
"Hinata? Je ti lepšie?" spýtal som sa jej tichšie. Zdalo sa mi, že jej pohľad sa zachmúril ešte viac. Sakra! Čo jej ten Sasuke spravil?! Jediný chlap, ku ktorému má Hinata bližšie a on je na ňu odporný! Mal by sa hanbiť! Moje nadávanie na neho prerušil hlas. Silnejší hlas, ako ten Hinatin.
"Naruto... Vypadni!" ozvala sa TenTen. Počkať... čo?!
"He? Prečo?" nechápal som jej reakciu.
"Proste choď preč!" naliehala. No dobre... Otočil som sa k dverám a pomaly odišiel z miestnosti. Čo sa to s tými ženskými deje?!

I keď som vedela prečo zrejme Tenten vyhodila Naruta z kuchyne aj tak mi to bolo vtipné. Zachichotala som sa, no majsterka so zbraňami hodila na mňa zvláštny pohľad. Sadla si k Hinate a pohladila ju po chrbte. Sledujúc ich, som stratila chuť tam byť a tak som sa postavila a šla preč do obývačky. Fuj! Ale tam je smrad. Otvorila som všetky okná a ľahla si na gauč. Ruku som si dala cez čelo...

Nechápem. Lezie mi na nervy ako stále ľutujú Hinatu. To akože keby som ja urevánek, tak by ma mojkali za to, že ma Sasuke moc nechce?! Asi to začnem tak robiť a bude aj mňa každý len ľutovať. Nie, že by som Hinatu nenávidela, ale ako ona môže byť potomkom vodcu najsilnejšieho klanu v Konohe? Arrghh. Nemala som náladu na nič, divno ma bolelo brucho a z vrchu som započula, že mladý Inuzuka sa zobudil. Bude hurhaj.
Tento deň bol taký divný. Nikomu večer nebolo do reči. Ani piť sa nechcelo. Hinata aj Sasuke boli každý zalezený vo svojej izbe. Skvelé. Ničia atmosféru. Na druhý deň ráno však bolo úžasné teplo a už od obeda sme boli na záhrade, kde sa grilovalo a kúpalo v bazéne.

Slnko príjemne hrialo na môj hrudník. Ruky som mal založené pod hlavou a sledoval cez čierne slnečné okuliare oblaky. Boli tak pokojné...na rozdiel od mojich spoločníkov, ktorí ako šialení skákali do bazénu. Naháňali sa po záhrade a hádzali jeden druhého do vody. Ja som si radšej v kľude pil pivko a oddychoval. Relax. Ach, to bude krutá realita, keď zase začne obdobie misií a ja už nebudem môcť leháriť. Minato nám navalí toľko povinností, že na to radšej ani nechcem nemyslieť. Môj vnútorný monológ prerušil Shino. Treba dať mäso do marinády. Ujal som sa toho, cítiac na sebe pohľad najkrehkejšej ženy, akú poznám.

"Nechcete pomôcť?" ozvala sa za mnou a Shino ju nadšene pozval k nám.
"Len poď, nikomu sa nechce robiť jedlo."
Skvelé...

Robiť so Sasukem jedlo? No... aspoň budem mať príležitosť sa ospravedlniť. Za všetko. Za tú facku, za to, ako som sa k nemu správala. Aj keď som mala dôvod! Prišla som k nim a spýtala sa: "S čím môžem pomôcť?"
Bolo to síce dosť potichu, ale zdá sa, že mi obaja rozumeli. Shino sa na mňa otočil.
"Pomôžeš nám dať mäso do marinády?" prikývla som na súhlas s malým úsmevom. Postavila som sa oproti Sasukemu, Shino stál vedľa mňa. Chcela som. Naozaj veľmi som sa mu chcela ospravedlniť, ale nie keď s nami niekto bol. Podávala som mäso jedno za druhým Sasukemu. Občas sme sa omylom dotkli, ale bolo vidieť, že sa tomu snaží vyhnúť. Bože, som hrozná. Ublížila som mu tak veľmi?

Nakoniec som nemala príležitosť sa s ním poriadne porozprávať. Moja dlho zbieraná odvaha vyšla navnivoč.

Liezla mi na nervy...Snažila sa byť milá a neviem čo všetko, ale ja som o to nemal záujem. Kašlem jej na to, keď sa chová, ako sa chová. Nech sa nehnevá, ale čo je to je moc. Dopomáhala mi s mäsom a šli sme dovnútra si umyť ruky. Naliehavo mi podávala utierku, prijal som ho, no nepoďakoval. Vyutieral som si vlhké ruky voňajúce po mydle a šľahol utierku na stôl, odchádzajúc preč. Nemal som na ňu náladu.

Večer sme sedeli u ohňa, kde koloval biely rum a diskusia presne o tom, o čom rozmýšľal cez deň. Nadchádzajúce misie...

"Och, bože!" zalamentoval Shikamaru, "to bude zase povinností. Ako poznám Minata, nevydýchnem si ."
"Ja sa teším!" buchol Lee päsťou do svojej dlane, "konečne budem môcť predviesť výsledky môjho tréningu. Neji! Vybúcham vyše zlončincov ako ty!"
On sa zvonivo zasmial sediac vedľa Tenten: "To vieš! Takú radosť ti nenechám."
"Veční rivali," povzdychla si Tenten a usmiala sa na nich.

Veru misie...skončí voľno a ja zase pôjdem do nemocnice. Bude robota...robota a robot-
"Sakura?" prerušila moje myšlienky Ino, "čo sa tak mračíš?"
"Ale...premýšľam nad tým, čo všetko zase budem musieť robiť, keď skončí dovolenka."
"Nemysli na to," položila mi ruku na plece, "zkazí ti náladu. Na..." podala mi bielu fľašku, "daj si rum..."

"Mimochodom, Naruto. Je zvláštne, že si sa vrátil z Konohy celý. Myslím tým, že ťa tvoja mama nezabila keď sa dozvedela, čo sa stalo," otočil sa na mňa Kiba. Heh, pravda.
"Nevie o tom," zasmial som sa, "Starec od ramenu ma zachránil. Pripomenul mi, čo by sa stalo, tak som išiel za otcom a ten ma podržal. A samozrejme prespal som u Sasukeho." Pozrel som sa na menovaného. Nevyzeralo to tak, že by sa k tomu chcel vyjadriť, no aj napriek tomu tak urobil.
"Hej... Osudová chyba môjho života," napil sa z fľaše, ktorá bola práve v jeho rukách. Všetci okolo ohňa sa zasmiali. Ts! Nemám ani poňatia o čom to hovorí!
"To je jasné. Všetci predsa poznáme Naruta," zasmial sa Shikamaru.
"Hej! Ja som tu tiež!" osopil som sa na neho.

Je to beznádejné. Nemám sa k nemu kedy dostať. A aj keď, tak sa mi vyhýba. Všetkým. Rečou, situáciami, pohybmi. Nechápem to. To som sa mu až tak veľmi znechutila, že so mnou nechce mať absolútne nič spoločné? Všetci sa pri ohni zabávajú. Okrem mňa.
"Hneď som späť. Iba si odskočím," pošepkala som TenTen. Ako som vstávala, pozerala som sa na Sasukeho. Chcela som mu dať najavo, aby išiel za mnou. Ale nepozrel sa na mňa. Ani jediným kútikom oka. Bože, chlap! To sa tá facka jeho ega dotkla až tak veľmi, že sa bude tváriť, že neexistujem?! Fajn! Budem hrať jeho hru.

Jej pohľad som videl síce len očkom, ale pochopil som o čo jej ide. Smola. Nechce sa mi vstávať. Aby som ja skákal ako mi ona povie. Pf, to je smiešne. Odišla preč a dlho sa nevracala. Stalo sa jej niečo? Alebo vyrevuje v kuchyni za to, že som s ňou nešiel sa porozprávať? Pripitými očami som vyhľadal Tenten.
Vstal som a čupol si za ňu. Ona si to vôbec nevšimla, no keď som jej dal ústa k jej uchu zbystrila.
"Tenten, Hinata šla do chaty sama a dlho sa nevracia. Choď sa po ňu pozrieť," zašepkal som jej do ucha a videl ako prikývla.
Postavila sa a odišla od našej skupinky zatiaľ, čo som si ja sadal na jej miesto vedľa Nejiho.
Zvolal som na Tenten: "Je ti ale jasné, že som ťa do chaty neposlal ja?"
Chápavo pokývala hlavou a rozbehla sa do domu.

"Čo sa stalo?" spýtal sa ma Neji.
"Nič, v pohode všetko, len som ju po niečo poslal," mávol som rukou.
"A to nevieš zdvihnúť sa a ísť sám?" zasmial sa.
"Musel som ju nejako dostať od teba, však odkedy sme na chate ste stále spolu a na kamaráta nemáš čas," zamračil som sa na neho.
"Prepáč...poď, daj si rumu," podal mi Neji fľašu.
"Však počkaj, ožerem ťa tak, že si Tenten pomýliš s Leem!" ušiel mi úsmev cez pery a Neji vybuchol do smiechu.

Zobudila som sa na niečí krik vonku. Ježiš, to je už ráno? Veď ja si ani nepamätám cestu do chaty. Asi som bola na mol. Pretrela som si tvár a posadila sa. Prekvapivo žalúdok bol v pohode. Aspoň, že tak. Ale predsa to chcelo minimálne kýbeľ vody vypiť. Ino ešte spala, ale aj tak som buchotala, keď som sa prezliekala. Spravila som si zastávku v kúpeľni a zamierila do kuchyne. Otvorím dvere a vidím...Hinatu urevanú a Sasukeho stojaceho oproti nej. Sasuke na mňa hodil hnusný pohľad...uhm, asi mám ísť. Treskla som dverami, aby vedel, že to nebolo pekné.

Čo zas tam riešia?! Bože začnem aj ja vyrevovať ako trápka, som zvedavá, či sa ma ten Uchiha ujme. Namosúrene som vyšla von a videla chalanov ako sedia pri bazéne a dávajú si vyrovnávacie pivko.
"Čo sa včera stalo, keď Hinata zase reve?!" vybehla som po nich.
"Čo sa stalo Hinate-chan?" zaľútostil sa Lee.
"To sa predsa ja pýtam vás!"
Kiba sa do toho pripojil dosť otráveným tónom: "Počúvaj, ukľudni sa. Tak sa jej niečo stalo no. Ja neviem, čo sa udialo včera lebo som ... bol dosť mimo."
Začal sa tam rehotať aj s Choujim. Hrozne vtipné.

"Ty si nič nepamätáš zo včera?" odkiaľ si sa vzal Shino.
Otočila som sa na neho a ako si som podľa jeho hlasu vedela, že on vie o čo ide. Vzala som ho za zápästie a ťahala za sebou pod altánok.
"Čo sa včera stalo, keď Hinata je zase mimo?"
"Ty a Naruto ste mali vášnivú debatu o vás dvoch. Myslím, že to ju dostalo na kolená."
"Č-čo?" jak mi doteraz nebolo zle od žalúdka, teraz sa mi obrátil v bruchu asi tisíc krát, "ako myslíš, že riešili nás dvoch?"
"Vieš že, Naruto je do teba blázon a podobné... začal ti tam vyznávať lásku a potom si ty začala o tom, že aj keď máš rada Sasukeho, tak nevieš dokedy budeš zvládať jeho ignoráciu a ešte aj to, že Naruto pre teba veľa znamená a možno to má byť tak, že aby ste vy boli spolu."
Preboha... už nepijem! Kto všetko to mohol počuť? Zložila som si tvár do dlaní. Hrabe mi? Hrabe mi? Hrabe mi! Ja a Naruto nie! A každý to ...zrejme počul. Ok, mám dosť.
"Prepáč Shino," povedala som so slzami v očiach a vybehla do svojej izby.

"Hinata," potichu ma oslovil, zatiaľ čo ja som tam stále revala. Nechaj ma na pokoji. Prečo. Prečo sa o mňa zrazu zaujímaš? Ešte včera večer si o mňa nejavil žiadny záujem, keď som to chcela medzi nami poriešiť.
"Hinata," povedal moje meno hlasnejšie. Nie! Nepozriem sa neho. Nestojí o to, tak načo? Nevedomky som začala pomaly od neho ustupovať. Uvedomila som si to až vtedy, keď som narazila do stoličky a skoro spadla. Našťastie ma Sasuke stihol chytiť.
"Hinata, prosím, pozri sa na mňa," snažila som sa mu vytrhnúť s rúk, ale bol proste silnejší, "už dosť!"
Jeho krik ma dokonalo uzemnil. Bála som sa. Bála som sa jeho. Cítila som, ako som sa začala triasť. Jedna jeho ruka sa dotkla môjho líca.
"Hinata, neboj sa. Nikdy by som ti neublížil. Prisahám," jeho slová ma prinútili sa mu pozrieť priamo do očí.
Nemal v ich normálny výzor. Boli plné smútku, ale zároveň v nich bolo niečo iné. Nevedela som presne určiť, čo to je, ale vďaka tomu som vedela, že mi hovorí pravdu. Nerozmýšľala som, čo robím. Až po chvíli som si to uvedomila. Objímala som ho. Pevne som mala ruky omotané okolo neho a plakala som na jeho hrudy.
"Nezvládnem to," povedala som medzi hlasnými vzlykmi, "najprv Naruto, potom ty a teraz to, čo sa stalo včera. Bolelo to. Tak veľmi to bolelo, ale bolo to nič oproti tomu, čo som cítila, keď si ma ignoroval. Cítila som sa, ako nepotrebné prázdne vrece." Začal ma hladkať po vlasoch. Nič nehovoril. Nech nie je ticho. Povedz niečo! Tvoje mlčanie ma zabíja!

Ráno som sa zobudil v posteli celkom vyspaný a bez opice...hm, to je fajn. Zišiel som do obývačky a všade bol taký kľud. Hukot bol počuť len z vonku. Neriešil som ho. V kuchyni som však našiel niečo, čo som nemohol neriešiť.
Tie levanduľové oči unavené a zaliate slzami. Stál som vo dverách ako taký idiot. Chcel som k nej prísť a spýtať sa ako jej pomôcť, no spomenul som si na akú hrdinku sa len nedávno hrala. Akú facku mi strelila. Niečo také ani môj otec neurobí, keď spravím prúser. So zaťatými päsťami som prikráčal k nej, no keď som jej mokré líca videl z bližšia prišlo mi jej ľúto. Vedel som prečo je taká, no nemohol som zmeniť minulosť a ani Narutove city k Sakure. Keby dokážem manipulovať ľuďmi, tak asi prvá vec, ktorú by som urobil by bolo, aby Ino prestala okolo mňa obiehať ako Zem okolo Slnka.

Snažil som sa ju upokojiť, chcel som, aby sa na mňa pozrela. Odmietala, no potom som ju donútil pozrieť mi do očí. Ukľudňovala sa mi v náručí, no zas ja naopak som bol z jej blízkosti rozrušený. Trocha mi lezie na nervy, že sa zo mňa vedľa nej stáva sentiment, no v tú chvíľu mi to bolo nejak jedno. Nič som nehovoril...ani by som nevedel čo. Povedala niečo na čo som nemohol nájsť v prvom momente diplomatickú a neutrálnu odpoveď. Po chvíľke sa odtiahla a pretrela si oči. Bola trocha ako malé nevinné dieťa, ktorému ostatné zlé deti zobrali veci z pieskoviska. Pohladil som ju ešte raz na líci a ona sa mierne usmiala.
"Ďakujem, že si taký kamarát," povedala a mne trocha stuhli z tých slov sánky.
Kamarát. Skutočne to vníma takto? A ja...to vnímam ako?

Sedela som radšej vo svojej izbe a schovávala sa pred ostatnými. Asi preto, lebo sa von dostali veci, ktoré som nechcela, aby ich niekto vedel. Istotne si budú zo mňa robiť srandu...argh! Naruta zabijem! V tom niekto zaklopal na dvere a keď sa otvorili trocha sa mi znova prekrútil žalúdok. Naruto...

"Môžem?" spýtal sa trocha opatrne.
"Ak mi nebudeš vyznávať lásku, tak fajn," urazene som prekrížila ruky.
Sadol si ku mne na posteľ a pozrel na mňa ako keby sa nič nestalo: "Sakura..."
Rozčúlene som vyprskla: "Ak sa mi tu chceš ospravedlňovať za to, čo si hovoril tak to radšej vypadni, lebo keď ma naserieš tak ťa vykopnem von oknom!!!"
"Nie, to som nemal v pláne," pokrútil hlavou a ja som sa začudovane pozrela, "viem, že normálny Naruto by vystrájal a podobné, no Sakura...ja ťa naozaj mám rád a to čo som hovoril včera som hovoril, preto lebo sa mi konečne rozplietol jazyk."
Šokovane som ostala naňho pozerať...on ma má naozaj rád?