Zakázané ovocie chutí najlepšie 16

19.10.2017

Stáli sme tam bez pohybu jediného zvuku. Jediné, čo som počula, boli naše zrýchlené dychy. Čože? Sasuke, ten Sasuke, ktorý neprejavuje emócie, splašene dýcha, keď sme takto blízko? Nie. To nie je možné. Aha! To je tým alkoholom. Iba sa mi to zdá, dobre. Keď nad tým rozmýšľam... Nie je to až také nepríjemné. Stáť tu, zatiaľ čo ma chalan objíma. V jeho náručí je tak príjemne teplo a bezpečne. Zrazu prerušil tú harmóniu malým pohybom. Svoju hlavu priblížil k tej mojej. Pomaly, ale iste bol bližšie a bližšie. Keď už bol tesne blízko, zavrela som oči.
"Ja som malá jahôdka!" zakričal Lee tesne pri nás.

V tom momente mi došlo, čo sa skoro stalo. A mám pocit, že aj Sasuke sa dostal z tranzu. Okamžite som od neho odskočila a brala som schody po dvoch. V izbe som za sebou zavrela dvere. Chvíľu som pred seba hľadela a potom som mechanicky prešla do postele...

Predposledný deň. Zajtra sa už vraciame. Síce až poobede, ale aj tak. Keď som sa zobudila bolo 7:30. Dosť skoro. Potichučky som zišla po schodoch do kuchyne. Nevyzerá to, že by bol niekto hore. Keď nad tým rozmýšľam, ako dopadol včerajšok? Hm... Hm.... No tak, Hinata! Nevypila si toho toľko, aby si zabudla na-.... Bože. Nestalo sa to, čo si pamätám, že sa stalo, však? Nie... To sa mi iba snívalo. Áno, určite to bol iba sen! Pristúpila som k chladničke a otvorila ju. Nič. Zavrela som ju a prešla k špajzi. Nič. Skrinky. Nič. Pivnica. Nič. A je to v kely.

"Ááá, bože," chytila sa za čelo Ino a ofina jej mierne spadla spred oka.
"Čo?" ospalo som na ňu otočila hlavu.
"Sušáky a bolehlav," zavrela oči a mne cez pery ušlo uchechtnutie.
"Priveľa vína."
"Už nepijem," zalamentovala a mierne sa posadila.
Znova som sa zasmiala: "To som počula minimálne tisíc krát od nej...vlastne asi skoro po každé, čo pijeme."

Ja som sa tiež zdvihla z postele. Fuj, zatočila sa mi hlava. Až som musela zadkom znova klesnúť k madracu. Pošúchala som si čelo a rozhodla sa vydať do kúpeľne. Keď som sa zbadala v zrkadle skoro som sa zľakla. Vlasy na všetky strany, kruhy pod očami a vydesený výraz. Tý jo, takto hrozne často nevyzerám. Popravde necítila som sa moc nevyspane, evidentne mi zrkadlo klame.
"Héééj, Sakura!" začula som Inin hlas, ktorý sa približoval do kúpeľne.
"Čo je?" spýtala som sa a asi som znela trochu nepríjemne pretože sa blondína vzápätí zamračila.
"Vieš koľko je hodín?" dvihla jedno odhalené obočie.
"Vypadám na to?" znova som do hlasu vmiesila otrávený tón, no teraz už vedome.
"Osem."
"Wtf? Jako fakt?!" prekvapene som otočila svoju tvár na zrkadlo predo mnou, "nie je divu, že vyzeráme tak nevyspane."
"Pohni si potom z odtiaľto, chcem si dať sprchu," s týmito slovami zmizla v dverách a ja som za ňou znechutene zatvorila dvere.

Tak príšerné ráno som dlho nemal. Na údiv som sa prebudil vo svojej posteli, čož si myslím, že ma tam vyniesli chalani a hneď na to ako som otvoril oči som musel bežať na záchod. Skončil som s hlavou v mise.

"Bože..." vzdychol som si pre seba a rukou sa opieral o biely plast.
Videl som pred sebou pomaly všetky farby, všetko sa mi krútilo a brucho akoby plávalo na rozbúrenej hladine oceánu. Opäť ma nadraplo a ja som vyvracal nejaký objem svojho žalúdka. Počul som Saiove kroky, ktoré sa u mňa zastavili.
"Tu máš," jedna z jeho bielych ľadových rúk sa ma dotkla a ja som otočil hlavu jeho smerom.
Podával mi pohár s vodou a ja som ho vďačne s trasúcou sa dlaňou prijal. Jak správny notorik.
"Napi sa trocha, nech sa ti neuškvarí hrdlo od tých kyselín," pousmial sa a do toho ma znova natiahlo.
Pohár som mu letmo vložil do rúk a nadklonil sa nad wc. Nič. Fuj, nenávidím to. Sai ma pohladil po chrbte a niekam odišiel. Nechal ma trápiť samého, tak mi treba. Dlho však netrvalo a vrátil sa.
"Kde si bol?"
"V kuchyni sa pozrieť, či je mlieko. To je dobré na ukľudnenie žalúdka. Po ňom by si prestal vracať."
"A je? Máme ho?" vydýchol a vypľul zvyšky zvratkov v ústach.
"Bohužiaľ...nie. Bol som dole a Hinata mi povedala, že nemáme absolútne nič na jedenie. Všetko sa vypilo a zjedlo včera. Z toho čo tu je sa najedia tak maximálne dvaja," hovoril celkom naliehavo.
Nedivím sa, pretože ja som brucho prázdnejšie ako nikdy predtým a ostatný budú na tom podobne
Povedal som mu, že teda pôjdeme do dediny do obchodu. Súhlasil a šiel to oznámiť celej chate.

Ja som tam ostal a snažil sa upokojiť svoje rozhnevané tráviace ústrojenstvo. Ach. Zj*bal som sa ako posledné prasa. Síce nebol som najhoršie na tom. Myslím, že Kiba zostane mŕtvy ďalších pár dní, ale aj tak.

Nechcel som na ňu myslieť...

Pane Bože, ktorý si na nebesiach... Daj mi silu, aby som sa postavil z tej postele! Normálne sa bojím otvoriť oči. Včera som na tom bol, ako druhý v poradí najhoršie. Vďaka Kiba, že titul najväčšieho ožrana prevezmeš ty. Ale teraz naozaj... vďaka , že už nemáme žiaden chlast! Keby sme tu boli dlhšie a nakúpili by sme ďalší, neviem čo by z nás zostalo. Pomaly, veľmi pomaly, som otvoril pravé oko. Nedá sa ani povedať, že moja hlava bola na horskej dráhe. Toto bolo o dosť horšie.

Natiahol som ruku krížom do vzduchu, akoby som ju niekomu podával. Teda, iba som si myslel, že to bolo "akoby", avšak moju dlaň uchopila druhá a pomaly mi pomohla sa posadiť. Keď som otvoril aj druhé oko a zrak sa mi trochu ustálil, rozoznal som známu tvár z klanu Hyuuga. Neji mi pridržiaval za jedno rameno a ubezpečoval sa, či som v pohode. Keď som ho o tom konečne presvedčil, zložil som nohy z postele a neohrabane sa postavil. Ten moment ma naplo. Nestihol som si to ani poriadne uvedomiť a zvracal som na zem. Našťastie som toho nemal čo vyvrátiť a tak som tam len tak stál.

Dvere sa otvorili a dnu vošiel opäť Hyuuga. Chvíľu sme sa na seba iba pozerali, no potom si iba povzdychol. Zoširoka som sa na neho usmial.
"Choď si dať sprchu. Ja to zatiaľ upracem," bol ochotný to pre mňa urobiť. Neji Hyuuga by za mňa upratal moje zvratky. Wow. Táto chata je kúzelná.
"Nie. Ja som spravil neporiadok, tak si to aj vyčistím," pozrel sa na mňa udiveným výrazom. No čo. Keď sa všetci menia, tak sa zmením predsa aj ja, nie? Odpotácal som sa do kúpeľne a dal si poriadnu studenú sprchu. Fuu. Potom pôjdem upratať môj neporiadok a potom, nejakým zázrakom, sa dostanem po schodoch do kuchyne. Po schodoch...

Počul som nejaké kroky vedľa v kúpeľni. Netušil som kto to je. Sai bol znova niekde v perdeli a mne bolo totálne zle. Nemohol som samozrejme nič iné robiť ako len sedieť opretý o stenu a plakať nad tým, že jak debil sa spijem. Zavrel som oči a mierne sa mi uľavilo. Oddychoval som. Voda zo sprchového kútu padala na zem. Otvoril som oči v momente, kedy sa voda vypla a pár sekúnd na sa otvorili dvere. Sai? Nie.
"Sasuke," blondiak s uterákom okolo pásu na mňa vypúlil oči, "ty si sa tiež speckoval jak tank?"
Po vete mu ušiel smiech, no mne moc do neho nebolo. I keď to bolo fakt vtipné.
"Jo, bola to hardy part," zvesil som hlavu a dvihol ruku na znak tancovania.
Naruto nadšene ku mne prišiel: "Takže si si dal poriadne do nosu, čooooo?"
"Ty si to nepamätáš?" obočie sa mi pokrčilo.
"No jako...ani nie," poškriabal sa niekde vo vlasoch, "ale myslím, že Kiba bude na tom horšie."
"Hm. Víno už nepijem," a je to tu, konečne som si odgrgol.
"Je pravda, že keď to s ním preženieš tak stavy po ňom sú fakt hnus."

Chvíľu nastalo ticho, po ktorom sa Naruto postavil a rozhodol ma vziať zo sebou. Neodporoval som mu. Občas som mal pocit, že potrebujem vidieť tú bielu záchodovú misu, ale aj napriek tomu som chcel odtiaľ ísť preč. Naruto ma doviedol do kuchyne, kde už čakali moji kamaráti, ktorí mali vo výrazoch hlad. Poprezeral som si ich, boli tam takmer všetci a v tom som ako na poslednú pozrel na ňu. Mala pootvorené pery a jednu dlaň si držala u hrude. Oči sa jej znepokojivo triasli a hneď na to nimi uhla. Prečo? Hádam som jej nespravil niečo zlého včera?

A v tom mi svitlo...

Spomenul som si na včerajšiu udalosť, kedy som ju takmer pobozkal. Uvedomujúc túto situáciu a spáchaný čin kto vie pred kým a kto to videl som už len letmo opierajúc o Naruta celý zosypal na zem.
"Sakuke," začul som hlas minimálne piatich ľudí.
Ino, Sakura so Saiom a Nejim ku mne priskočili. Pozerali na mňa ako na zjavenie, zatiaľ čo som sa zapieral o Naruta a Saia. Pekne Sasuke. Pekne. Jak posledný ožran.

"Sasuke, si v poriadku?" prihovorila som sa mu.
Nepozrel sa na mňa, no odpovedal mi slabým "áno." Posadili ho ku stolu a on sa tvrdo pozeral naň ako keby sa bál pozrieť na niečo iné. Shikamaru si odhmkol a získal si tým pozornosť: "Bolo by fajn, ísť kúpiť nejaké jedlo. Neviem ako to máme s financiami tu, ale ja som vzal nejaké penia-"
"O to sa nestaraj," prerušil ho Neji a mierne dvihol na neho dlaň.
Nara sa trocha zamračil a Hyuuga mu venoval úsmev: "O financie sa nestaraj. O to sa postaráme so Sasukem. Ale to čo ma štve je, že sme sa včera nechali uniesť. Až moc."
"Súhlasím," znova prehovoril Shikamaru, "pretože naposledy, čo sme sa takto skántrili bola Hinata unesená."

Chytil som svojho kamaráta za rameno a pozrel sa na neho s obavou v očiach. Pohľadom som prešiel, po stále rozprávajúcich sa osobách v kuchyni. Vyzeralo to, že okrem Ino a Sakury si nikto iný Sasukeho neprezerá. Jemne som ho potlapkal.
"No poď. Pomôžem ti hore po schodoch," povedal som tichšie. Niečo zamumlal na protest, ale veľmi rýchlo som to vypustil z hlavy. Podoprel som ho pod pazuchou a vyšli sme smer schodisko.
"Vieš, Naruto, ja dokážem chodiť sám," stále protestoval, ale naozaj na to tak nevyzeral. Keby som nevedel, že už v žalúdku nič nemá, tak by som povedal, že ide hodiť tyčku práve tu a teraz.
"Vieš o tom, že si nádherný?" chvíľu na mňa pozeral s divným pohľadom, no hneď ako si uvedomil sarkazmus v mojom hlase, zachechtal sa.
"Veľmi vtipné, veľmi, ale naozaj. Dokážem chodiť sám," presviedčal ma. No dobre. Ako myslí. S týmito myšlienkami som ho pustil. Chvíľu to síce vyzeralo biedne, ale spamätal sa.

Keď sme sa dotackali do jeho izby, povedal: "Dobre. Uznávam, že momentálne najkrajší nie som." Otočil som sa za jeho hlasom a zbadal ako sa pozerá do zrkadla s nechuteným výrazom. Proste som sa musel hlasno zasmiať. Izbou zneli naše smiechy hodnú chvíľu. Keď sme sa upokojili, začal sa prezliekať. Ja som si ľahol na jeho posteľ a čumel do stropu. Niečo sa so Sasukem dialo. To som vedel, ale nemal som ani poňatia, čo presne. Musím priznať, že ma to trochu trápilo. Som jeho najlepší kamarát, ale málokedy sa mi zdôveroval. Zarmútilo ma to. Občas sa sám seba pýtam, či naše kamarátstvo berieme obaja rovnako, alebo iba pre mňa je také dôležité.
"Si v pohode?" spýtal sa ma.
"Ale hej, iba... To je jedno," usmial som sa najviac, ako som v ten moment dokázal a len v kútiku duše som dúfal, že ho to presvedčilo. Netváril sa tak veľmi.

Poviem mu to? Možno by som mal. Je predsa najlepší kamarát. Naťahoval som seba nohavice. Vonku je celkom zima...síce Naruto by mi možno aj niečo poradil. Za Nejim ísť nemôžem. Hanbil by som sa. Potriasol som hlavou, aby som si vytriasol ofinu z očí. Zahliadol som Narutov výraz a zarazil sa.
"...to je jedno," dvihol som jedno obočie, to určite.

Vzdychol som si a prehrabol si vzadu vo vlasoch. Tomu neverím. On nie je moc dobrý herec. Skôr príšerný. Sadol som si naproti na posteľ a ruky si oprel o kolená. Zvesil som hlavu a videl pekne lakovanú drevenú podlahu a periférne svoje chodidlá. Privrel som oči a očakával, že mu dopne, že som mu to nezožral. Nehodlal sa však vyjadriť a tak som sa postavil, že odídem. Vystrel som sa a pocit na zvracanie mi zahnal jeho hlas: "Sasuke, hovorím to po x-krát, nemusíš to hrať."
Stisol som pery a kľučku v dlani.
"Vidím, že sa niečo deje, tak tu prestaň náramne hrať formu."
"Je mi zle od žalúdka."
"No to s tým, čo mám na myslí súvisí leda tak vieš čo," posadil sa a mierne sa usmial.
"Naruto..." povedal som otrávene.
"Zostane to medzi nami. Sľubujem na rámen," dvihol dva prsty a zaškeril sa.

Prevrátil som očami. Ani neviem prečo som si nakoniec sadol oproti nemu. Naruto si zložil dlane na kolená pred sebou, ale nie tak ako ja s rozkročenými nohami. Mal ich spojené, takže vyzeral jak nedočkavé dieťa. Bože, ja ho zabijem. Čumí na mňa jak na retarda a myslí si, že mu to prejde. Celkom ma znervózňoval.

"Môžeš prestať tak zírať?" zažmúril som na neho očami a on sa trocha dal dokopy.
"Tak povéééédz..."
"No, ako začať," okej.
Pošúchal som dlaňami a uhol mu pohľadom. Cítil som, že mi tep zrýchľuje, začínam sa potiť. Čo to tu k*rva stváram?! Odhmkol som si.
"Ehm. Vlastne to ani je na dlho," vypadlo zo mňa, lebo v podstate to aj bola pravda.
Týmito kravinami som sa nejak chcel oddialiť od toho. Už tom asi neujdem.
Blondiak rozložil rukami: "No tak to potom vyklop."
"Nó..."
"Ty si nahúlený?" pochybovačne sa zatváril, "nie fakt, hulil si? Kiba tu má pár gramov. Nedal si si?"
"Ty si už debil?" vytočil ma, "jako ťa taká vec mohla napadnúť? Do trávy nejdem od minulého roka. Už nikdy."
"Okej," zasmial sa, "sorry, ale takto sa nikdy nechováš. Jak Sakura, keď ma svoje dni."
"Bakaraio," zrukol som po ňom.
Krv sa mi z neho začala variť v žilách. Na čo mu to budem hovoriť, keď si zo mňa len strieľa. S*rem ho.

Znova som sa dal na odchod, naštvaný. Už som bol vo dverách, keď ma schytil za ruku: "Čo vyvádzaš? Veď takto si z teba uťahujem furt, tak v čom je problém?"
"Daj mi pokoj," odsekol som mu a môj pohľad bol podľa jeho reakcie asi desivý.
"Sasuke, prosím..." jeho stisk na mojom zápästí utuhol.
Objavil sa na ňom záblesk žiaľu. To nemôže pochopiť, že to asi nie je jednoduché. Nikdy som s ním neviedol sentimentálne reči. Mal by byť zvyknutý. Na sucho som prehltol. I keď mi momentálne jeho postoj pil krv, jeho modré a vždy úprimne oči ma obmäkčili.
"Ach...proste," nervózne som si oblízol pery, "Hinata. Nemôžem...nemôžem s ňou byť. Pretože, neviem. Deje sa niečo. Sledujem ju, myslím na ňu," argh, k*rvaaaaaa!
Vytrhol som sa mu zo zovretia a rozbehol sa dole schodmi. Mal som namierené von. Vyvetrať sa. Ísť preč od tých, ktorý chcú vidieť moju myseľ.

Pohyb! Niekto šiel okolo nás hore po schodoch. Kto to bol?! Zdesene som sa otočil na Naruta, ktorý evidentne tiež nevidel kto to bol. Niektorá z báb. Pretože len oni mali izby vyšie ako my. Ja sa na to...Mrdám to. Idem von.

Wau. To som... Nečakal. Sasuke má záujem o Hinatu? To... Ja nemám slov. Mám na mysli, áno, Sasuke balí dievčatá, ale vždy to bolo len tak zo srandy. Nikdy žiadnu z nich nebral vážne. Teraz to však vyzerá, že to je vážne. Je možné, aby Sasuke bol zamilovaný? Tak ako teoreticky áno, ale prakticky? To by ma v živote nenapadlo. Ja... Asi to prežívam až moc vážne. Predsa aj on je len človek. Osoba, ktorá ma srdce, aj keď to tak niekedy nevyzerá a má pocity, aj keď ich veľmi najavo nedáva. Zrazu sa na mňa prudko otočil s miernym strachom v tvári. Niet divu. Aj ja som si všimol postavu, ktorá prešla okolo dverí. Nedokázal som ju však rozpoznať. Chcel som niečo povedať, ale Sasuke už bol preč. Mal som na výber. Buď ísť za ním alebo za neznámou, pravdepodobne až moc informovanou osobou. Len dúfam, že to nebola Sakura. Neviem, ako b to zobrala.

Kelu! Idem zistiť, kto to bol. Aj tak by sa so mnou teraz nerozprával. Vybehol som na druhé poschodie za neznámou osobou. Akurát včas. Videl som, ako sa jedny dvere zavreli. Prešiel som k ním a slušne zaklopal. Heh, kúzelná chata. Po chvíli sa otvorili dvere. No zbohom. Stála tam Ino. Eh.. Um... Ako sa začína tá modlitba?
"Áno, Naruto? Ako ti môžem pomôcť?" vyzerala normálne. Žiadne slzy? Hysterčenie?
"Ahoj, Ino. No... vieš. My sme sa so Sasukem rozprávali v dverách a... Chápeš chlapské reči. Teda, nič extra dôležité. To nie, len... vieš, či si náhodou niečo nepočula? Vlastne, ako som povedal, nebolo to vôbec nič dôležité, iba taká drobnosť, ale tak, či náhodou," mlel som.

Pozeral som sa na ňu. Teraz už len uhádnuť, či mi klame alebo hovorí pravdu. Dobre, Naruto. To dáš! Si syn Hokage. Dokážeš rozoznať, či niekto klame alebo nie. Fu! Nádych, výdych. Nádych, výdych.
"Hmm... Nie. Teda počula som, že sa rozprávate, ale nepočula som presne čo," povedala to s priloženým prstom na perách a zamysleným výrazom, ktorý mala zapichnutý do stropu. Eeee... takže hovorí pravdu? Ja netuším!
"Si si istá? Teda, nezáleží na tom tak veľmi. Ja len tak. Veď chápeš," no taak!
Nejaká nápoveda. Hocičo! Jej odpoveďou bolo iba mierne pokrútenie hlavou. Dobre. Vyzerá to, že naozaj nič nepočula. Pfu. To som si oddýchol. Poďakoval som sa jej s úsmevom a odišiel.

"Okej, ja som si pripravený," prišiel po kuchyne Neji s batohom na chrbte a za ním Hinata ako inak, pozerajúc do zeme.
"Kde je Sasuke?" znova sa ozval Hyuuga a nikto mu neodpovedal, "v izbe nie je."
"Je vonku, hneď tu bude," niekde vo dverách sa objavil Naruto s úsmevom.

Cez nich troch sa pretiahla Ino a mala na tvári výraz, ktorý mal v sebe všelijaké farby. Niečo sa stalo. Prišla ku mne a nenápadne do drgla. Naznačila očami na Naruta, ale ja som absolútne nepochopila o čo jej ide.

"Čo je?" spýtala som sa jej potichu a videla ako Naruto pozerá našim smerom.
Hádam jej ten idiot nechcel dať pusu.
"Ino," pozrela som jej znova do jej tváre, "je ti stále zle alebo čo?"
Pokrútila hlavou na znak súhlasu. Ach, však ona ešte od rána nevracala, asi potrebuje.
"Ideš vracať?" chytila som ju za rameno.
Chytila ma za ruku a bežala so mnou von z kuchyne. Zvýšeným hlasom som ostatných usmernila, nech sa uhnú lebo Ino ide hodiť raňajšiu tyčku. Bežala som za ňou hore schodmi a vbehla do záchoda...