Zakázané ovocie chutí najlepšie 17

19.10.2017

"Ideš vracať?" chytila som Ino za rameno.
Chytila ma za ruku a bežala so mnou von z kuchyne. Zvýšeným hlasom som ostatných usmernila, nech sa uhnú, lebo Ino ide hodiť raňajšiu tyčku. Trielila som za ňou hore schodmi a vbehla do záchoda. Avšak nenašla som Yamanaku ako vracia, stála a mala nedočkavý výraz. Ledva som stihla zavrieť dvere a už ma k sebe stiahla za tričko.

"Šibe ti?" odsotila som ju od seba so zamračeným výrazom.
"Počuj!!!" skoro vybliakla a ja som pochopila, že to všetko bola len zámienka.
"Čo je? Čo je tak dôležité, že musíš toľko vyšilovať?"
"Sasuke," začala šprintovať na mieste a ja som fakt myslela, že už prišla o rozum, "Sasuke, Sasuke on...."
"Čo sakra on?"
"Páči sa mu Hinata!" rozložila rukami a očakávala reakciu, no žiadna neprišla.

Ticho som stála a sledovala, ako sa jej tvár zmenila na prekvapenú a zaskočenú. Čakala snáď, že začnem robiť to čo ona? Čo ako teraz čaká odo mňa? Sasuke si nás aj tak nevšíma, čo zrejme tej blondínke asi nedoplo a už som neraz spozorovala divné chovanie medzi nimi.

"To mi akože nič na to nepovieš?!" rozčúlila sa Ino a vyprskla na mňa.
"No a čo? Tak ju má rád," pokrčila som ramenom a s úľavou zistila, že mi to je jedno.
Neviem prečo...ale naozaj je mi to jedno. Navyše Hinata i keď mi často svojou ostýchavosťou lezie na nervy, je milá a zaslúži si niekoho lepšieho ako je Naruto, pako, ktoré si ju moc nevšíma.

"Sakura, tebe to je ukradnuté?" vypúlila na mňa oči a potom začala zdôrazňovať prstom, "chápeš? Hinata a Sasuke. CHÁPEŠ TO?!"
"Chápem, nie som blbá, Ino."
Porazenecky spustila ramená a krútila hlavou. Povedala mi, že vraj nie som normálna. Tak asi nie som, no. Rozhodla som sa odísť a nechať ju tam, nech sa kľudne žiarlivosťou aj zblázni. Stejnak je blbá a nevšímavá asi ako Naruto a nevidí, že Kiba je z nej celý preč. Už som mala otvorené dvere, keď ma totálne roztrhal, rozdrapil a neviem čo všetko ešte urobil jej hlas: "To, že ti to záhadne zrazu jedno je kvôli Narutovi, že?"

Stála som bez jediného pohybu, jednou nohou vo vzduchu pripravenou odísť. Nehýbala sa však, ani jedna časť môjho tela sa nepohla. Stŕpnuto som stála a rozmýšľala nad svojím ďalším konaním, no nič ma nenapadalo. NIE! Rozhodne som sa nezabuchla do takého debilka ako je Naruto. Nehrozí.

Po divnej situácií v kuchyni, čo som sa zložil z jej pohľadu jak idiot, som si vonku dal hlavu "dokopy" a šiel si rýchlo po vak do izby. Muselo sa ísť do obchodu. Celá chata hladovala. Obaja Hyuugovci čakali na mňa vonku. Nakoniec sa k nám prikmotril aj Naruto.
Hlava sa mi zatočila, keď som uvidel JU. Nesmel som na ňu pozerať. Vždy som bol vyrovnaný a sebou istý. Teraz som nemohol ukočírovať ani vlastný zrak, ktorý tak moc chcel sledovať jej hebké vlasy a ladnú tvár.
Skoro celý čas som kráčal v mukách, či už psychických, ale aj fyzických od alkoholu a prosil o to, aby som sa mohol zvaliť do postele, spať a nad ničím nepremýšľať.

Oh, Bože.. Oh, Bože.... Oh, Bože! Neviem, či túto cestu zvládnem! Kráčala som potichučky cez les. Najbližšia dedina bola vzdialená asi hodinu cesty. To nedokážem! Stále dookola myslím na to, čo sa včera stalo. Musel to byť blok z alkoholu... áno, to je ono! Bol opitý! Nevedel, čo robí. Nechcel ma pobozkať! Určite si myslel, že som napríklad Ino alebo Sakura, alebo TenTen! Síce... nie. Sakuru a Ino moc v láske nemá a TenTen... no nezdá sa mi, že by mal k nej nejaké veľké sympatie. Aj ona sama mi povedala, že sa moc nerozprávajú. Dokopy prehodili možno tak desať slov.
Aj tak! Určite si ma iba s niekým pomýlil. Nie je šanca, aby ku mne niečo cítil a ja by som tiež nemala! Dobre. Upokoj sa, Hinata. Myslí na to, aký má Naruto zlatý smiech, jeho úsmev žiary viac ako slnko a vlasy žlté ako púpava. Áno, môj milovaný Naruto. Snažila som sa, aby sa moje myšlienky uberali iba k nemu, no aj tak, niekde vzadu v pozadí som videla havranie vlasy a fascinujúce oči, ktorým sa nikdy nedalo odolať.

Rovnako ako ona som potichu kráčal, zatiaľ čo Neji rozprával o tom, čo robil Lee včera večer. Chvalabohu, že si nikto nevšimol mňa a Hinatu. Jej vlasy, ktoré mi minulú noc voňali levanduľou. Jak to len robí, že z jej koruny krásy vždy sála taká krásna vôňa. Z mojich myšlienok ma vyrútila malá líška, ktorá sa vynorila z kríkov a keď nás uvidela zostala stáť. Civela na mňa a ja som postrehol, že Hyuugovci sa tiež zastavili. Aj oni ju sledovali. Líška sa mierne nakrčila k zemi a pristúpila bližšie mojím smerom. Naklonila hlavu mierne na bok a ja som si čupol a dlaň takmer položil na zelenú trávu. Lesné stvorenie sa ku mne úplne prišlo a ja som pozorne sledoval, či zvieraťu nejde pena z úst. Besnotu som fakt chytiť nechcel. Bola však v poriadku a ja som dovolil nech jej si priňuchá k mojim prstom. Dva krát ich jemne olízala. Bolo to príjemné a zároveň nepríjemné. Pousmial som sa a divil sa, že sa nás vôbec nebojí. Líšky sú veľmi plaché...teda až na Kuramu. Svoj pohľad otočila na Naruta a spravila k nemu krok.

"Je zvláštne, že sa nebojí..." ledva počuteľne zašeptal Neji.
Otočil som na neho hlavu, prikývol mu. Môj prudkejší pohyb ju zrejme trocha nastrašil a ona sa ucukla smerom odo mňa. Venoval som jej pohľad, po ktorom som pochopil, že malá líštička odchádza preč. Elegantne a pomaly odišla a mal som pocit, že tesne pred tým než sa dala odchod tak nám mierne kývla hlavou, ako to mám vo zvyku ja. V úžase som sa vystrel: 
"Pôjdeme?"

To bolo.... Otrasné, nudné, nezaujímavé.... Naozaj! Vôbec som nemala chuť sa tam zosypať a roztopiť. Alebo sa na neho rovno vrhnúť! Nie, Hin! Nesmieš takto rozmýšľať! Musíš byť úprimná sama sebe, pokiaľ chceš byť úprimná k ostatným. Pozviechaj sa, Hinata. Nemôžeš sa tu teraz roztápať nad všetkým, čo sa okolo neho deje. Nech je to akokoľvek zlaté. Dlaň som si priložila na hruď a zhlboka sa nadýchla a vydýchla.

"Si v poriadku, Hinata?" spýtal sa ma Neji. Mojou odpoveďou bol iba ľahký úsmev a prikývnutie. Vydali sme sa opäť na cestu. Obchod bol už len pol hodinu cesty a potom ešte koľko? Hodinu? A späť. Všetci svätý pri mne.

"Tak a sme tu," povedal Naruto keď sme konečne dorazili do dediny, ktorej meno ani neviem. Je to naozaj veľmi malá dedinka a máme šťastie, že tu v tento deň vôbec je otvorený obchod. Teda dúfam. Celú cestu som sa snažila na Sasukeho nepozerať, ale vzhľadom na to, že išiel predo mnou, bolo to dosť ťažké. Ale aj jeho chrbát je sexy!... Bože, čo som to práve povedala?! Nie, Hinata! Takto rozmýšľať nemôžeš! Je to veľmi nevhodné!
"Si si istá, že si v poriadku? Nemáš náhodou teplotu?" Neji sa jemne dotkol môjho čela.
"Ah, Neji. Nie. Nie, som v poriadku naozaj," povedala som a snažila sa schovať začervenanie. Podotýkam, neúspešne. Na jeho tvári sa zjavil výraz plný pochybností.

Po pár otázkach ohľadom smeru, sme sa dostali do menšieho obchodu. Rozdelili sme sa po dvoch. Ja a Neji sme išli nakúpiť niečo na jedenie, zatiaľ čo Naruto a Sasuke išli pozrieť alkohol. Nejimu som do košíka som hádzala základné suroviny. Chlieb, pečivo, maslo, šunku a kuracie prsia.
"Hinata," oslovil ma, "povedz mi to." Pozrela som sa na neho s otázkou v očiach. O čom chce počuť. Čo budeme robiť na večeru? Prečo som sa červenala? Čo sa stalo tej osudnej noci?

Nemal som moc v úmysle byť jej na blízku. Teda vlastne...chcel som. Nejakú tú chvíľku som ešte sám so sebou bojoval a potom sa rozhodol kráčať pred ňou. Kropaje potu mi stekali po drieku z toho, ako som cítil jej pohľad. Len ťažko som to mohol ignorovať.

V obchode však už bolo dobre. Rozdelili sme sa a Naruto letel k omamným nápojom. Pokrčil som nos. Nechcem piť. Robím kraviny potom. Naruto mal vyplazený jazyk a zízal na cenovky ako keby mal stovky dioptrie.

"Čo to akože robíš?" prevrátil som očami skôr, než som si to uvedomil.
"Čo ako? Kukám na ceny."
"A to musíš ten rypák obtierať o ten regál?" naštvane som ho potiahol za rameno.
"Zase si nervózny!" ohradil sa a zamračil.
"Nie som nervózny," jeho argument ma nahneval ešte viac.
"Si a nehádaj sa," odfrkol.
Ja som jeho meno takmer zakričal, keď som uvidel pár metrov od nás Nejiho. Počul to. Jeho výraz hovoril za všetko. Čo mu teraz poviem?

Výborne Sasuke. Správaš sa jak ženská. Je mi zo seba zle.

Krič ešte viac, Sasuke. Nech nás odtiaľto vhodia. Desať minút som sa ospravedlňoval staršej predavačke, kvôli hluku. Vrátil som sa späť k alkoholu. Zoberiem klasiku. Vodka, rum, whisky, víno. To by malo na jednu noc stačiť. Nemusíme byť úplne na mol. Treba piť s rozumom! A hlavne myslieť na našu pečeň. Obzrel som sa po Sasukem, ktorý sa rozprával s Nejim. Obďaleč som zbadal aj Hinatu, počítajúc rožky. Nemala veľmi plný košík, ale na jednu noc sa mi toho zdalo veľa.

"O čom si sa rozprával s Nejim?" spýtal som sa Sasukeho, keď sa vrátil ku mne.
"O ničom dôležitom," odpovedal mi s ľahostajným hlasom. Aha, takže riešili Hinatu. Naozaj by sa to mohlo nejako vyriešiť. Tie jeho výkyvy nálad sú ešte horšie ako kedysi.
Všetci spoločne sme prešli k predavačke, ktorá mňa a Sasukeho už stihla spoznať.
"Občiansky preukaz," povedala nám. Trochu ma to zarazilo. Ešte si od nás nikto nepýtal preukaz. Pozrel som sa na svojich kamarátov a oni mi pohľad opätovali. Poškrabal som sa na hlave.
"Ja som si svoj nechal na chate," povedal som a smiech mi vyšiel z úst. Môj čiernovlasý kamarát si len povzdychol a vytiahol ten svoj. Predavačka sa na neho pozrela a s úsmevom prikývla. Keď nám vrátila výdavok povedala: "Dovidenia a pite s rozumom!" Všetci sme jej odzdravili a ubezpečili ju, že si dáme pozor.
Vyšli sme z obchodu a vybrali sa na cestu späť. Tááákže. Dve hodiny napätej atmosféry. Je čas s tým niečo spraviť!

"Konečne!!!!"
"Jedloooo!!!" ozývalo sa zo všetkých kútov chaty, keď Kiba zakričal, že Akamaru ohlasuje príchod Naruta a ostatných.
Vyskočila som na nohy a utekala spolu s ostatnými na dvor. Musela som zastať. Vlasy mi zavialo do tváre z toho, ako ostatní sa prešmykli okolo mňa.
Naruto tiež zastal a vôbec nevnímal, koľko ľudí sa okolo neho nahrnulo. Sledoval ma modrými očami. Trocha mnou prešlo teplo. Neusmieval sa, mal pootvorené pery a jeho telo sa občas pohlo z toho, čo doňho Konožania drgali, keď sa prehrabávali v taškách jedla. Potriasla som hlavou a dala sa do kroku.
"Uhnite, vy blbé hlavy," rozhorčil sa Kiba nad tým, že on sa nemohol dostať ku batohu s alkoholom.
Až vtedy som si uvedomila, aký ruch tam bol, hlas cez hlas.
Znova som pozrela na Naruta, no on už mi nevenoval pozornosť. I keď boli preč asi tri hodiny, mala som pocit, že som ho nevidela celé dni.

Mne asi...PRESKOČILO? Čo tu na neho čumím jak na svätý obrázok? V momente som sa otočila a odpochodovala do kuchyne, kde som počkala na ostatných.

Prisahám, že niekoho zabijem. Človek sa trepe nabalený, neviem ako dlho a potom mu všetci idú do tašiek ako supy. Čo ste kúpili? Čo budeme piť? Máš aj kečup? Nezabudol si toaleťák? Sasuke...Ino chcela predsa odličovač na make-up?!

"A dosť!" vybehol som a cítil, ako mi už dlhšia ofina pošteklila mihalnice, "už sa fakt ukľudnite! Uhnite mi v ceste a pusťte nás s tým do kuchyne!"
"Prepáč, Sasuke," Chouji po mojej ľavici sa takmer schúlil do klbka s hlavou sklonenou k zemi.
V prvom momente ma to zamrzelo, no už bolo neskoro. Pozrel som na Naruta a ostatných a vošiel do chaty. Uzrel som Sakuru ako zamyslene sedí a bradu mala podopretú hánkami. Aspoň niekto je normálny a čaká na jedlo ako človek.

"Ahoj," ulahodilo sa mi ju pozdraviť.
Neskoro zaregistrovala môj pozdrav a keď sa už chystala, tak sa do kuchyne vrátil hurhaj.

Už viem prečo si všetci myslia, že mladí ľudia sú ako z cirkusu. No nič. Ide sa na varenie obeda. Je tu veľa hladných a hlučných krkov.
"Takže, čo varíme? Chalani vypadnite! Nie je tu dosť miesta!" kričala Sakura. Ako náhle zdvihla hlas, všetci sa rozpŕchli. Dokonca aj Ino, ktorá odmietala s prázdnym žalúdkom variť. TenTen tiež rezignovala s jej peknou opicou. Ešte stále sa jej ťažko stojí.
"Tak... Asi sme zostali iba my dve," povedala som a Sakura sa na mňa pozrela. Prikývla som a vytiahla ingrediencie. Obyvateľom chaty sme pripravili kura na šťave s tarhoňou. Ledva sme doniesli jedlo na stôl v záhrade, už sa jedlo. Vedela som, že to nebude stačiť. Sakuru som poslala sa najesť a sama som sa vrátila do kuchyne. Hladná som síce bola tiež, ale najprv uvarím im a až potom pôjdem jesť.

Už som robila tretie kolo, keď za mnou prišiel Sasuke.
"Choď sa najesť. Ja to dokončím," povedal a čakal pri pulte. Ani sa na mňa poriadne nepozrel.
"Nie, to je v poriadku. Pravdepodobne si sa ani poriadne nenajedol, však? Chouji a ostatní museli všetko pojesť veľmi rýchlo. Choď späť k stolu," nepozrela som sa na neho, radšej som sa sústredila na prípravu jedla. Práve som išla tĺcť mäso, keď sa mi tĺčik vyparil z ruky.
"Choď sa najesť," povedal prísnejším hlasom. Nebol to ani jeho hlas, ako jeho oči, ktoré ma prinútili odísť z kuchyne. Len tak-tak som sa stihla otočiť skôr, než som sa znovu začala červenať.

Naštvala ma tým, že nechcela ísť hneď jesť. Hranie na hrdinku jej fakt nejde. Bol som celkom najedený a od hrncov som sledoval, ako sa ostatný napchávajú. Tarhoňa sa varila a ja som medzitým zúfalo do seba natlačil rožok so syrom a rajčinami. Och, rajčiny... To mi chýbalo.
Poslednú navarenú porciu som doniesol pod altánok a usadil sa na kraj vedľa Saia.

Bolo počuť samé mľaskanie, normálne by som ich za to sprdol, ale videl som tie hladné a potom následne vďačné pohľady. Sám som sa cítil o dosť lepšie a ešte lepšie, keď som Hinatu mal ďaleko od seba. I keď jedna časť môjho ja to chcela inak...

"Ty vole, tuším som sa prežral," povedal Kiba a hladkal si plné brucho.
"Nie je zdravé najprv hladovať a potom sa prejesť!" oznámila mu Ino a ukazovákom krúžila poučne vo vzduchu.
"A bola to snáď moja vina, že sme nemali nič na jedenie?"
"Kto varil naposledy?" spýtal sa Chouji. Všetci sa zamysleli. Museli sme našu pamäť dostať cez poslednú noc. Veľmi ťažká úloha. Tak, poďme na to... Lovím, lovím, lovím.
"Chalani varili poslední," povedala ružovláska a sebavedome si založila ruky na prsiach. Ajaj. Takže to je naša vina. Vlastne nie je.
"Ale," povedal som, "varili sme iba z toho, čo zostalo po vás. Inač povedané, vy baby ste mali ako prvé povedať, že dochádza jedlo. Pamätáte si predsa, čo sme varili nie? Instantné polievky a rožky so salámou." Odhodlane som sa pozrel Sakure do zelených očí. Najprv vyzerala zaskočená, ale potom sa jej na tvári zjavil bojový výraz.
"Chceš povedať, že je to naša vina?!" povedala rozzúrene a zovrela svoju malú ruku v päsť. Keď sa nad tým zamyslím, je to vcelku zlaté. Škoda, že jej to nemôžem povedať. Teda, iba pokiaľ nechcem letieť prvou triedou z Konohy do Suny.
"Nie, to som nepovedal. Je to vina nás všetkých," zazubil som sa na ňu a z jej čela sa vytratili vrásky zloby. Chvíľu rozmýšľala nad niečím a potom iba prikývla a odvrátila hlavu odo mňa. Síce som netušil prečo, ale radšej nebudeme dráždiť hada bosou nohou. Až tak pošahaný nie som. Zatiaľ.

V prvom momente som myslela, že po Narutovi šľahnem ten špinavý tanier od jedla. Pf, že naša vina! Cítila som, ako sa mi samovoľne hromadila chakra v pästiach, ale v tom sa Naruto zatváril tak čudne. V dobrom slova zmysle. Mal taký akýsi pobavený úsmev, no ku podivu ma nenahneval. Daroval mi široký úsmev a hnev sa akoby zo mňa vylial von na betón pod altánkom. Zízala som sa neho. Mysľou mi preletela myšlienka. Prišla sama od seba...až som sa vôbec zľakla toho, že sa vyskytla. Chcela som ho na ten pekný úsmev vlepiť pusu.
Okamžite som hlavou trhla nabok. Šibe ti, Sakura?

"Tak ste všetci najedení?" Tenten vedľa mňa sa postavila a ja som začal dávať prázdne taniere na seba, "môžeme odnášať taniere?"
"Jó, kľudne," mávol rukou Kiba a naďalej sa venoval Ino.
Musel som prevrátiť očami. Hnusili sa mi obaja. Započul som nejaké hmknutie kúsok odo mňa. Hyuugine jemné ruky brali päť tanierov do rúk a ja som videl ako jej šľachy a svaly na hánkach pohli od záťaže. Podľa odfuknutia, ktoré mi tiež pristálo do uší, mi bolo jasné, že je to na ňu priťažké. Mal by som jej pomôcť...

Nie. Ona vždy hrá hrdinku, nech si to nesie sama.
"Tu máš ešte," Kiba jej položil do náruče ešte dva taniere.
Znova som musel pregúľať očami. To nemyslí vážne? Gentleman. A to je z jeho tímu. Hlavná vec, že obletuje tú pipku blonďavú, ktorej som nekúpil odličovaciu emulziu. Čo tak technický lieh?
Hinata sa pomalým krokom vydala do chaty. Sledoval som ju. Podľa jej našľapovania bolo vidieť, že cez hŕbu riadov si nevidela pod nohy.

Moje telo sa bez rozmyslu pohlo a než som si zrátal dve a dve dokopy, pristihol som sa vedľa nej: "Daj mi to."
"Ni-nie," znova si v hlase poťažkala a riady trocha nadvihla prsiam.
Bože nie, kam sa to dívam?!?!
"Zvládnem to odniesť," potichučky piskla.
"Nepapuľuj," odsekol som...super.
Nechcem byť vulgárny, ale mám taký dojem, že som dostal krámy. Lebo to, čo sa deje v mojej hlave nemá obdoby!

Vošli sme spolu do chaty a i keď to asi očakávala...ja som sa pevne rozhodol, že sa nebudem baviť o tom, že som ju takmer pobozkal...

Prečo musí byť stále taký nepríjemný... Lezie mi to na nervy. Hrá sa na tvrdého chlapa, ale je to náladové dieťa. Aspoň keby bol dosť veľký chlap na to, aby sa so mnou porozprával o včerajšej noci. Aj keď... naozaj sa o tom chcem rozprávať? Ani sama neviem. Ale asi by som rada vedela na čom som. Možno nie. Netuším. Budem si to musieť premyslieť v tichu, preto som sa rozhodla, že idem do izby. Taniere som nechala na Sasukeho, keď sa tak veľmi chcel hrať na gazdinú. Ľahla som si do postele a zavrela oči.

"Ľudia, poďme dnu a niečo sa zahráme. Príšerne sa nudím!" povedal Kiba. Heh, asi ho už prestalo baviť flirtovanie s Ino. Úprimne, mohli si to nechať na neskôr v súkromí. Alebo aspoň keď budeme opití a nebudeme si to tak všímať.
"Mám Activity. Chcete si to zahrať?" ozvala sa Sakura. Všetci sa hneď na ňu pozreli s nadšenými iskričkami v očiach.
"To nie je zlý nápad, Sakura-chan," poslal som jej úsmev so zdvihnutým palcom. Jej kútiky sa tiež zdvihli. Pomaly sme sa všetci presunuli do obývačky. Sakura ešte zbehla do izby po hru a mohli sme začať. Rozdelili sme sa na päť skupín po dvoch. Ja a Kiba, Sakura a Ino, Neji a TenTen, Shikamaru a Chouji a Lee a Shino. Sai povedal, že si pôjde radšej ľahnúť, Sasuke je kto vie kde a Hinata je tiež vraj v posteli. Začali sme hrať.

V živote som nehral nič dlhšie! Neviem či sme takí zlí herci, alebo takí zlí hádači, alebo je to tým alkoholom, ale vôbec sa nám nedarí. Ani jedna zo skupín nie sme ani len v polovičke hracieho poľa a to už hráme vyše dvoch hodín. Trošku sme si pomenili pravidlá. Pokiaľ neuhádneme, pijeme. Neviem, ktorí d**il to vymyslel, ale asi ho zabijem. Momentálne sa Neji nám, teda skôr hlavne Tenten, snaží mimikou niečo naznačiť. Tuším ukazuje na mňa. Však ledva na neho vidím ako mám asi vedieť, čo odo mňa chce?! Hádať má Tenten.

"Čas vypršal," povedala TenTen, čo najviac triezvo. Neji iba pokrútil hlavou.
"Retardácia," vysvetlil nám, čo sa snažil naznačiť mimikov.
"Čo to má so mnou?" ozval som sa. Nechápem, prečo stále ukazoval na mňa.
"Lebo si retard," zasmial sa Kiba. Shikamaru sa nám snažil naliať, čo najmenej do štamprlíkov, ale vôbec sa mu to nedarilo. Tuším jeden aj prelial.
"Dosť! Ja už nechcem!" kričal Chouji. Všetci sme s ním súhlasili.
"Ale ešte trochu nám zostalo. Mali by sme to už dopiť," povedal Kiba a ukázal nám poloprázdnu vodku. Veľa z nás odmietlo. Ostal som teda iba ja a Kiba. Spočiatku sme chceli piť z pohárikov, ale nakoniec sme sa na to vykašlali.

"Tak čo, Kiba. Ako to je medzi tebou a Ino?" spýtal som sa ho a zobral si od neho fľašu. Horkú kvapalinu som prehltol s nechutenou grimasou. Už to nešlo tak ľahko, ako na začiatku.
"Čo ako, nijako. Nevie či chce mňa alebo Saia. Chápeš to? Tú vychrtlinu, ktorá vyzerá akoby zomrela pred tromi týždňami," povedal a rozhadzoval rukami. Niečo ešte rozprával, ale moc som ho nevnímal. Úprimne, absolútne ma to nezaujímalo.
"A čo ty a Sakura?" spýtal sa ma, keď sa rozhodol prestať rozprávať. Zamyslel som sa. Ja a Sakura-chan.
"Nič. Asi. Zatiaľ nič. Možno niečo. Neviem," povzdychol som. Kiba ma tresol po pleci.
"Prečo sa jej nespýtaš rovno?" spýtať sa rovno, hej?
"Nemám záujem lietať, Kiba. Trochu ma to prestáva baviť. Vieš, čokoľvek poviem, väčšinou sa naštve, vrazí mi a potom sa začne rozplývať nad Sasukem. Trochu na neho žiarlim. Nikdy jej nevenoval pozornosť, iba ako kolega v tíme a ako kamarát. Nič viac. Ale ja, ja som jej vždy pomáhal, vždy som ju podržal, hovoril jej aká je pekná aj keď poviem ti pravdu, vyzerala ako čarodejnica. A ona sa na mňa nikdy ani len nepozrela. Neviem, či to má ešte cenu," dokončil som svoj monológ. Aj tak si nemyslím, že mi Kiba odpovie. Pozrel som sa na fľašu, ktorú som práve dostal do ruky. Ešte trochu.
"Podľa mňa sa mení. Ako aj ty. Už nie si taký hlúpy ako kedysi a ona nie je na teba taká nepríjemná ako kedysi. Pamätáš si ten bazén? Normálne sa s tebou zabávala. Dokonca si ju skoro utopil a ona ťa nezabila. Podľa mňa k tebe niečo cíti, len si to nechce priznať. Skús jej dať ešte trochu času a netlač na pílu. Vieš čo by bolo najlepšie? Ignoruj ju. Venuj sa napríklad TenTen alebo Hinate. Možno začne žiarliť a konečne si prizná čo k tebe cíti," povedal mi.

Počkať... Dokedy? Nečakal som už dosť? Ale je pravda, že keď už som čakal takto dlho, tak prečo nepočkať ešte trochu viac?
"Naozaj myslíš, že by som jej chýbal?" spýtal som sa a pomaly sa postavil. Už sme to konečne dopili. Kiba si odgrgol a povedal: "Podľa mňa hej. Ženy sú zvláštne bytosti. A nebezpečné. Ale aj tak nás to za nimi ťahá." Prikývol som. Drali sme sa hore schodmi, pomáhali sme jeden druhému. Prečo sme vôbec pili tak veľa?
"A ty, počuj. Daj Ino ultimátum. Nech si vyberie. S tebou tu flirtuje, ale nevie, či chce byť s tebou alebo so Saiom? Nenechaj so sebou takto hádzať!" povedal som mu, otvoril dvere na izbe a pomohol Kibovi do postele. Ešte chvíľu som pozeral v posteli do stropu a rozmýšľal, či sa idem vyvracať alebo nie. Ignorovať ju, hej?

SHANARÓÓ! Oduto som sa posadila vedľa Ino, keď som videla ako Kiba pritrielil k Narutovi, aby tvorili tým. Mala som chuť zahrať si s ním nie s tou blondínou. Tej bolo očividne jedno, že jej princezná Kibina na ňu serie. Skôr by som povedala, že jej to až vyhovovalo. U hry sme začali trocha popíjať. Ja som s Ino moc opitá nebola, ale za to Naruto s Kibom boli zas jak telce. Keby boli viac rozmýšľali, neprehrávali by toľko.

Hra sa nakoniec ani tak nejak úplne nedohrala. Spontánne sa od nej upustilo, niektorí šli hore spať. Tí, ktorí pri zmysloch úplne neboli. S Narutom a Kibom šiel hore ešte Lee a Shino. Tiež neboli dva krát na tom dobre.
Ale bola aj tak hrozná sranda. Síce ma štvalo, že nie som s Uzumakim v tíme, miestami som mala chuť hádzať čímkoľvek, čo som mala po ruke, no udržala som sa a pekne sa na všetkých usmievala.
Activity je vždy hrozná sranda...i keď veľa ľudí nemá rado časť s pantomímou. Ani ja moc nie. Radšej skôr kreslím alebo rozprávam. Narehotali sme sa statočne, obzvlášť, keď to chalanom prestávalo myslieť. Museli sme byť strašne hluční, lebo výbuchy smiechu burácali celou chatou. Divím sa, že nám Sasuke so Saiom neprišli vynadať. Divné, že posledný deň, čo sme tu sa zavrú do izby. Aj ona...

Potichučky sa otvorili dvere a Sai dvihol tvár časopisu. Vo dverách stál Neji a mal dobrú náladu. Nedivím sa, z obývačky boli počuť také decibeli, že sa nám so Saiom skoro otriasali šálky od čaju na zemi.
"Akýsi vysmiaty," poznamenal som a Neji na mňa hodil naoko nepríjemný pohľad.
"Nemôžem?" prišlo mi, že mi až odvravel a to ma celkom naštvalo.
"Však nič," otočil som opäť hlavu do stropu a rozhodol sa ho ignorovať.

Nemal som skoro na nikoho náladu. Medzitým Neji za sebou zavrel dvere a začal sa hrabať v batohu. Sai sa začal vypytovať na to, čo sa dole pred chvíľkou dialo. Na jeho tvári bolo vidieť, že ho mierne zamrzelo, že tam nakoniec nebol. Mal v pláne si ísť ľahnúť, no hluk našich chatových spoločníkov ho dosť rušil a tak si začal čítať Buki no Ken, časopis o zbraniach. Mal som ho už celý prečítaný a tak som čumel do stropu jak idiot. Nechcel som tam byť, lebo tam bola ona. Nechcel som sa na ňu dívať a behať myšlienkami okolo jej voňajúcich vlasov, malých rúk a krehkého tela. Znova som musel potriasť hlavou, áno dobre, že som tam nebol...lebo toto presne by sa dialo celú dobu, čo by som tam sedel! I keď mi bolo ľúto, že posledná noc a ja takto.

"Sasuke...?"
"Hm," Sai mal dvihnuté obočie, "pôjdeme dole za nimi?"
Vyzeral celkom nadšene z toho a nešlo mi nejak dokopy, že ma volá so sebou. Často také veci nerobí. Ani som nepostrehol kedy, ale Neji stihol dať rýchlu sprchu a práve prišiel do izby s uterákom okolo pásu. Začudovane som hľadel ako išiel okolo mňa. Mne to fakt nerobí dobre...

"Na čo tak pozeráš?" ozval sa Nejiho zvonivý smiech, ktorý som nemal ešte možnosť počuť, "kukáš mi na zadok?"
"Možno chcel vidieť aké má-"
"ŠUŠ!" ukázal naňho prstom Hyuuga, "ty si úchyl, radšej nič nehovor!"
Naraz sa naňho ostal nenávistne pozerať a Sai zadržal dych. Neji sa znova začal smiať až sa oprel o kolená. Sai urobil tak isto a ja som len krútil hlavou a stratil chuť tam zostať.

Švihom som sa postavil a už ma nebolo v izbe. Zišiel som dole schodmi. Počul som hlasy a keď som sa objavil v obývačke...privítala ma len polovica chaty a medzi nimi ona nebola. Zavolali ma k sebe sadnúť si a keďže tam clona jej tmavých vlasov chýbala, neváhal som si hneď prisadnúť.

"Ój, Sasuke!" Chouji zamával na Sasukeho, ktorý sa k nám práve priplížil, "ani neverím, že si prišiel."
"To ani ja nie," usmiala sa na neho zvodne Ino a ja som sa po nej pozrela, či jej nehrabe.
Nad Sasukem slintá, s Kibom sa furt cicmá a trepe mi potom niečo o Saiovi. Donútilo ma to sa až zasmiať, na čo na mňa Sasuke hodil pobavený pohľad. Naše oči si vymenili podobné myšlienkové pochody a ja som naďalej venovala pozornosť Tenten, ktorá hovorila o jej poslednej misií. Upila som si z vína a videla ako Ino strká Sasukemu pohár pod nos. Nejak som zase prestala vnímať Tenten. Inokedy mi vadilo, že sa Ino predbieha a snaží sa byť Sasukemu bližšie ako ja. Bolo mi to...jedno. Stejnak ju len ignoroval a mne robil predsa to isté. Počkať...to som až doteraz bola taká slepá?

Znova som si srkla vína a moje oči smerovali na zem predo mňa. Prelievali sa mnou divné myšlienky. Bezmyšlienkovite som sedela medzi kamarátmi, no navonok to znova vyzeralo, že počúvam. Avšak pravda bola inde. Nevnímala som. Netuším ani kedy si k nám sadol Sai. Občas som len prikývla niečo povedala, aby som nebola neslušná. Občas som sa pozrela len tak do mobilu koľko je hodín. O štvrtej ráno, kedy sme dokecali a posledné kvapky vína došli, políhali sme si do postele. Ja som ani nešla hore. Ostala som ležať na gauči, čumiac do blba.

Videla som pred sebou svetlo a tmu. Úsmev a hnev, hluk a ticho...Naruto a Sasuke...