Zakázané ovocie chutí najlepšie 18

20.10.2017

Fu, neviem, čo tam večer robili, ale hluku bolo riadne. Pokúsila som sa premýšľať, ale jednoducho to nešlo. Nič som si nevedela usporiadať v hlave. Zišla som dolu po schodoch. TenTen ešte stále spala. Pozrela som sa po kuchyni. Nikto tu ešte nebol. Ako zvyčajne. Pobrala som sa teda pripraviť raňajky. Nič ťažké, iba rožky so šunkou a maslom. Sama som sa hneď dala do jedenia. Ani po nejakej dobe nikto neprichádzal. Presunula som sa do obývačky. Skoro ma vystrelo. Nie len, že Sakura spala na gauči, ale bol tam aj dosť dobrý bodrel. Potichu som sa presúvala po obývačke a začala upratovať. Ako prvé som uložila Activity späť do jej krabice, kam patrí. Zozbierala som poháre, misky a taniere. Pomaly, veľmi pomaly som prešla k drezu. V duchu som sa modlila, aby mi tá hora nepadla. To by bol väčší hluk ako včera. Iba som ich tam položila a vrátila sa späť do miestnosti. Začala som upratovať všetok odpad. Prázdne fľašky som umiestnila pred vchodové dvere. Sáčky z čipsov a ostatné obaly som dala do koša. Prečo mám zlý pocit, že sa na mňa niekto pozerá? Normálne sa bojím pozrieť, kto to je. Radšej som iba preletela okolo tých prekliatych schodov. Začala som umývať riad a odmietala sa obzrieť. Pri mojom šťastí tam určite bude stáť on.

Hlava, prosím, nie. Ja viem, že máš rada hudbu, ale nemusela by si mi hrať pochod. Tie bubny mi nerobia dobre. Posadil som sa a pozrel okolo seba. Kiba ležal na posteli na bruchu, s hlavou mimo postele. Pod ním boli zvratky. Nebolo ich veľa, čiže predpokladám, že mu nebolo až tak zle. Vďaka, brucho, že si také odolné. To bude asi tými porciami, ktoré vždy zjem. Heh. Prešiel som na chodbu, tam som stretol Sasukeho.
"Hoj," povedal som. On ma odzdravil zdvihnutím ruky.
"Tak čo, žiješ?" spýtal sa ma. Z mojich úst vyšiel tichý smiech a ruky som si dal do vačkou.
"Hej, ale musím povedať, že budiť sa bez bolesti hlavy by bolo super."
"Neboj, za chvíľu sa budeš budiť s bolesťou celého tela," buchol ma po chrbte. Obaja sme sa zasmiali a vybrali sa dolu schodmi. Na konci sme narazili na Leeho opretého o stenu.
"Hej, Lee. Si v pohode?" spýtal som sa o podišiel k nemu.
"Hej, hej, len.... Dajte mi sekundu," odpovedal zatiaľ čo sa držal sa brucho a ústa.
"Keby dačo, za rohom je záchod," povedal mu Sasuke. Ten iba pokýval hlavou. Spolu so Sasukem sme mu pomohli prejsť do kuchyne. Tam bola iba Hinata, ktorá práve doumývala riad. Vyzerala byť prekvapená, že sme tam. Všetci sme ju pozdravili, dokonca aj Sasuke. Ponúkala nám raňajky, ale iba náš čiernovlasý kamarát sa ponúkol. Myslím, že keby som teraz jedol, išlo by von komplet všetko. A to som naozaj nechcel, no a Lee... Nekomentujem. Ten mal farbu zelenšiu ako trávnik.
"Takže, kedy začneme s upratovaním?" spýtala sa Hinata.

Založil som si ruky u hrude: "No v prvom rade vtedy, keď budú všetci obyvatelia chaty schopní sa hýbať."
Bokom som pozrel na Leeho s Narutom. Ak zvyšok je na tom podobne ako oni, tak miesto upratovania to ešte vyše zapracú zvratkami. Povzdychol som si. Už som na ňu nepozeral a sledoval radšej porciu jedla. Pustil som sa do nej, padlo to vhod. Naruto s Leem umierali vedľa mňa a Hinata potichu sedela a sledovala svoje stehná. Zas tak utiahnuto sedí...

Trhol som hlavou do boku k oknu. Musel som zmeniť myšlienky.
Zameral som sa na záhradu. Ligotala sa, slnko pekne hrialo na trávu a v tom mi ten pekný pohľad skazili nejaké odpadky vonku. Zamračil som sa. Ako sa tam dostali? Nepáčila sa mi predstava, že tu decká robili taký bordel. Rýchlo som dojedol posledné sústo a postavil sa.

"Kam ideš?" zachrapčal Naruto za mojím chrbtom.
"Upratovať záhradu, nebudem tu len tak sedieť a čakať, kým sa vy preberiete k životu," chopil som sa vreca od odpadkového koša.
"Išiel by som ti pomôcť, ale je mi blbo," Naruto sa chytal za hlavu a nevinne sa usmieval.
Hodil som naňho nie moc úprimný úsmev a dal sa na odchod.

Vyšiel som na záhradu a zalialo ma teplo. Na moment som zavrel oči a cítil som, ako sa mi tvár uvoľnila. Kráčal som ďalej a začul za sebou nejaké zvuky. Kroky a s nimi po tráve šúchajúcu sa metlu.

Vďaka bohu, že sa rozhodol ísť upratovať záhradu. To trápne ticho bolo zničujúce. No, nemohla som ho nechať upratovať samého. Zobrala som metlu a začala zametať chodník bez chatou. Bol špinavý od trávy a hliny. A ešte pár obalov od sladkého a neviem ešte čo. Oprela som metlu o stenu domu a začala som ich zbierať. Nechcela som ich zmetať na trávnik, ktorý práve Sasuke vyčistil. Keď som mala ruku plnú smetí a pozametaný chodník, prešla som k Sasukemu. Keď začul, že sa k nemu blížim, otočil sa na mňa. Jeho pohľad padol na moju ruku a nastavil mi vrece. Iba som tam dávala odpad a červenala som sa. Líca! Prečo? Prečo mi vždy toto robíte? Čo som vám spravila!?

Radšej som išla pokračovať v zametaní. Uprene som sa sústredila na moju činnosť a snažila sa nevnímať jeho pohľad. Prisahám, že mi za chvíľu vypáli dieru do hlavy. Bodaj by. Aspoň by to ukončilo moje trápenie. Prečo sa to zvrtlo týmto smerom? Prečo je Sakura lepšia, ako ja? Neviem na to odpoveď.
"Prečo je lepšia?" zašepkala som do vzduchu.

Tak, Lee predsa len išiel zvracať. Pomohol som mu dostať sa v panike na záchod a prešiel do obývačky. Zbadal som tam Sakuru na gauči. Podišiel som bližšie a zistil, že spí. Vtedy mi niečo zišlo na um. Odbehol som do kuchyne, zobral tácku, pohár naplnil džúsom a položil ho na tácku aj s raňajkami od Hinaty. Vrátil som sa do izby s ružovláskou. Tácku som umiestnil na stôl, dotkol som sa jej ramena a jemne ňou zatriasol.
"Sakura," oslovil som ju. Dievčina si povzdychla a pomaly otvorila oči. Žiarivo som sa na ňu usmial a položil jej tácku na kolená, keď sa posadila.
"Naruto? Čo sa deje?" spýtala sa ma.
"Nič. Iba som ti priniesol raňajky do tvojej provizórnej postele. Vlastne, jedlo som nerobil ja, ale Hinata. Takže technicky ti ich doniesla aj ona," zasmial som sa. Prekvapený pohľad neopúšťal jej tvár, ani keď mi poďakovala a začala jesť. Nechal som ju a išiel skontrolovať Leeho. Nebol na tom dobre, ale prežije.

Zobudili ma nádherné oceánové oči, ktoré zažiarili ako slnko. Zohýbal sa nado mnou a venoval mi čarovný úsmev aj s raňajkami. Niečo pri tom hovoril potom, čo som si ja zamrmlala, ale nepočúvala som jeho odpoveď. Na stehná mi položil jedlo a ja som si zakusla do rožka. Hneď som ho aj prehltla. Bez požutia, pretože som opäť chcela vidieť jeho líščie líca a opálenú pokožku, ale nechcela som pri tom žvachľať jedlo. Bol pekný...i keď som kdesi vnútri cítila, že pekný je slabý výraz pre jeho tvár. Vždy bol tak...?

Zrazu sa bez slova postavil a odišiel preč. Trocha zarazene som sledovala ako jeho oranžovo-čierne oblečenie zmizlo. Sklamane som pozrela do taniera a dojedla.
"Héééj, m*dky, vstávajte!" počula som niekde zvrchu a rozpoznala Saiov hlas.
Všetkých haltoval, aby sa zobudili, pretože bolo na čase začať upratovať celú chatu. Moc som nadšená nebola, i keď žalúdok som mala plný, moje telo bolo ako dolámané. Mala by som ísť do lázne, keď večer prídeme do Konohy. Ponaťahovala som sa a rozhodla sa ísť pobaliť a popratať našu izbu. Vybehla som hore schodmi a zazrela, že Naruto má otvorené dvere a kutre sa v zelenom batohu.
Potichu som sa postavila do dverí: "Ahoj."
"Ahoj, Sakura," ani na mňa nepozrel a to ma trocha podráždilo.
V tom som si všimla, že sa nehrabe vo svojom vaku, ale v niekoho inom. Vytiahol zelenú kombinézu a mne doplo, čie veci to sú. Práve zapínal vak, kedy som sa postavila za neho a objala ho zozadu.

Ruky sa mi zachveli, keď som zacítila svaly na hrudníku. Zatajila som dych a na to ho trocha v panike uvoľnila.
"Ďakujem ešte raz za raňajky."

Stál som zmeravený. Ledva som dýchal len, aby neodišla. Srdce mi bilo príšerne rýchlo. Mal som pocit, akoby malo vystreliť každú chvíľu. Wau, neveril by som, že niečo také spraví. Akože, snívali sa mi s ňou všelijaké sny, ale nikdy som si nemyslel, že sa stanú skutočnosťou. Teda, aspoň časť z nich. Cítil som, ako sa jej ruky pomaly uvoľnili a opúšťali moje brucho. Rýchlo som svoje ruky položil na tie jej.
"Pre teba všetko," povedal som a jemne sa zasmial. Bože, asi za chvíľu chytím triašku. Nie, to dám! Nebráni sa, takže predpokladám, že jej to až tak neprekáža. Aspoň dúfam.
"Naruto," počul som jej roztrasený hlas. Ajaj, to neznie dobre. Zavrel som oči v očakávaní, že za chvíľu úder, ale nič sa nedialo. Počkal som ešte chvíľu a potom sa znovu ozvala: "Ďakujem. Za všetko." Stisla ma trochu silnejšie. Cítil som, ako zarýva svoju tvár do môjho chrbta. Nemo sme tam stáli ešte pár minút. Aj by som sa otočil na ňu a urobil niečo iné, ale to by som dnes nešiel do Konohy, ale letel. A nie na Saiovych vtáčikoch.
"Sakura!" kričala Ino z horného poschodia. Menovaná ma okamžite pustila a odstúpila odo mňa. Otočil som sa na ňu, ale už som stihol iba postrehnúť rúžové vlasy a zapýrené líca. Sadol som si na posteľ omámený tým, čo sa práve stalo. Je toto vôbec realita? Ak nie, nechcem sa do nej vrátiť! Konečne to vyzerá tak, že by som mal aj u Sakury šancu a určite ju nepremrhám. Teda aspoň sa pokúsim. Opäť som sa zasmial.
"Táto chata je naozaj divná," povedal som do vzduchu. Chvíľu som sa pozeral do stopu s jemným úsmevom, ale potom som si spomenul, čo som vlastne robil. Musím nám pobaliť veci. Teda minimálne mne a Leemu, ktorý stále objíma stôl.

Aj som rád, že sa všetci konečne zobudili. S uprataním záhrady mi pomohla ONA. V bazéne som pustil filtrovanie a keď som vstúpil do chaty, počul som ruch. Ale nie taký ako, keď bola párty, ale ako keď sa niečo robí. Každý všade pobehoval. S handrou, kýblom, batohmi. Niektorí si svoje zbalené veci dali už von pred dvere. Vošiel som do kuchyne a videl ako Hinata pripravuje desiatu na cestu z toho, čo zostalo. Odišiel som aj hneď odtiaľ.
Zavibroval mi mobil v teplákoch a ja som pozrel na displej. Itachi. Zostal som stáť uprostred obývačky a ignoroval, že mi tu šomrajúci Shikamaru vysáva ponožky aj s kobercom pod nimi. Brat sa ma len sa pýtal ako sa mám, odpísal som mu a chvíľku bezducho zízal na jeho správu. Itachi...
Po chvíle som sa dal znova do pohybu a namieril si to do izby. Našťastie v tej našej, na rozdiel od izby a lá ja som socka nebol taký neporiadok. Rýchlo sme sa pobalili, ustlali postele a Sai potom umyl podlahu.

Na digitálnych hodinách na mobile som mal približne pol tretej, keď všetci stáli vonku s batohmi na chrbtoch. Prešiel som po všetkých miestnostiach, či je všetko v poriadku. Zavrel okno v kúpeľni, kde si Leeho žalúdok uľavoval. Zišiel som zo schodov a zastal na mieste. Práve tu. Hlavou mi prebehla tá myšlienka skorej, než som chcel. Práve tu som ju skoro pobozkal. Automaticky som zaťal sánky a cítil, ako sa mi obočie mračí. Vydal zo seba zlostný ston, ktorý mi pomohol trocha vyventilovať pochody v mojej hlave. Vyšiel som von a zazrel známe tváre. Naruto so Sakurou boli pri sebe ako si moc blízko. Znova. To mi trochu zlepšilo náladu, vidieť ich po hromade bez toho, aby sa handrkovali. Zamkol som chatu a pravou nohou vykročil späť do Listovej dediny.

Tak, ideme späť. Úprimne sa teším. Nemyslím si, že by nám prospelo zostať tu dlhšie. A nemyslím to len z alkoholovej stránky. Skákali sme z konára na konár. Naruto a Sakura sa spolu rozprávali, občas sa k ním pridal aj Sasuke. Samozrejme, sú tím. Poznajú sa veľmi dobre, sú si veľmi blízky a vždy budú. Nič sa nezmení. Či sme na chate, či sme doma, či na misii. Vždy bude všetko rovnako. Prečo? Spravila som niekomu niečo a toto je karma? Prečo jeho pohľad nepatrí mne? Vždy som tu bola pre neho. Ani na sekundu som neodišla.

Ani som nevedel, že máme so Sakurou tak veľa spoločného. Naše mami sú občas čarodejnice a naši otcovia pohodový, ale vedia byť aj prísny. Tiež miluje jahodový džús a sushi moc nemusí. Kunai alebo shuriken? Definitívne kunai, pre oboch. Zmenila sa. Je ku mne milšia. O dosť milšia. A dokážem povedať, že aj ja som sa zmenil. Predsa len, kvôli nej by som sa zmenil. Treba byť už dospelý, hlavne keď budem čoskoro Hokage!
"Hrdličky! Venujte sa aj nám," povedal Kiba. Samozrejme, že nás bude provokovať. Klasický Kiba.

Prisahám, že keď ich ešte raz niekto nazve "hrdličky", nervovo sa zrútim. Nezvládnem to. Je to hrozne dlhá cesta a ja nevládzem. Ničí ma to. Tak veľmi. Srdce ma bolí horšie, akoby mi niekto vsúval a opätovne vyberal katanu z brucha. Všetko by bolo lepšie ako toto. Periférne som videla, ako sa ku mne niekto priblížil. Bola som vpredu, čo bola výhoda. Pár sĺz mi padalo z očí.
"Chceš ísť ešte rýchlejšie?" počula som Shinov hlas. Tvár som otočila na neho. Aj keď mal na očiach tmavé okuliare, cítila som, že v jeho očiach je súcit. Vedel to. Všetci to vedeli. Iba on nie. Opäť sa ozval: "Pôjdem s tebou. Nebudeš sama."
"Prosím," prikývla som a pridala. Ako sľúbil, pridaj do behu aj on. Aj keď sme boli ticho, jeho prítomnosť mi stačila. Viem si predstaviť, čo sa deje v jeho vnútri. Musí mať zmätok. Asi nevie, ako sa má chovať. A ako vlastne? Ani ja sama neviem. Ticho je asi teraz najlepšie.

Cesta ubiehala veľmi rýchlo. Už iba pol hodina od Konohy. Čoskoro budeme opäť doma a ja si budem môcť vypočuť kázeň. A asi aj po mne bude niečo lietať. Heh, bude zábava doma. Hm, ale čo by som mal robiť potom? Možno by som mohol skúsiť pozvať Sakuru niekam? Za vyskúšanie nič nedám. Kedysi ma nonstop odmietala, ale možno teraz to bude iné. Pf! Robím si tu plány, ale ani neviem, či to prežijem. Dúfam, že otec bude doma a zastane sa ma. Ak nie ani domov nejdem! Som moc mladý na to aby som umrel!

Stodvadsaťpäť, stodvadsaťšesť, stodvadsaťsedem. Nekonečná cesta. Prečo to trvá tak dlho? Vraj desať minút od Konohy, ale pre mňa skôr desať hodín. Ani nechcem povedať koľkokrát mi už Shikamaru dával vreckovku. Úplne som sa v čele skupinky zosypala.
"Je mi to ľúto," zas a znovu som sa ospravedlňovala za moje správanie.
"Hinata, už sme ti povedali, že nemusíš mať výčitky. My to chápeme. Naozaj," povedal Chouji a jeho ruku položil na moje rameno. Hodila som na neho falošný úsmev. Slzy mi už netiekli. Nemali aké. Cítila som, ako sa mi podlamujú nohy, keď sme konečne zbadali brány dediny. Zhlboka som si vydýchla. Zastali sme. Bol čas ísť vlastnou cestou.
"Tak, čaute," povedalo pár mojich kamarátov. Otočila som sa a vytvorila ten najvernejší úsmev, aký som dokázala vytvoriť. Musela som vyzerať hrozne. Niektorý z nich bolí prekvapený, ale iba veľmi málo. Mimo tých, ktorý sa mi celú cestu venovali a utešovali. Povedali sme si svoje ďakujem za časy na chate a odišli. S Nejim sme nebežali, iba kráčali. Nič nepovedal, iba ma objal okolo ramien a tak sme išli späť k nášmu domu.

Úspešne som sa vyhla celej našej domácnosti. Hlavne Hanabi. Verím, že by si zo mňa robila srandu. A otec. O ňom ani nehovorím. Ten by si síce zábavu zo mňa nerobil, ale počúvať to, aká som slabá, nepotrebujem. Vybehla som do svojej izby. Môj ruksak pristál niekde v izbe a ja som padla do postele. Som príšerne vyčerpaná. Objala som svoj vankúš a pozerala sa do prázdna. Pomaly sa mi začali zatvárať oči. Chcela som na všetko zabudnúť. Chcela som zabudnúť na jeho zlaté vlasy, ktoré sa leskli ešte viac keď boli mokré. Na jeho nebesky modré oči, ktoré žiarili šibalstvom a hravosťou. Na moje city k nemu. A na city, ktoré si nechcem pripustiť. Nechcem sa takto cítiť. Ten nepríjemný pocit, že strácam niečo, s čím žijem celý život. Pocit, že strácam časť seba. Nepáči sa mi to. A urobím všetko preto, aby som sa tak už necítila. Nikdy.

Cesta mi ubehla veľmi rýchlo. S Narutom sme prekecali celú cestu a keď sa slnko opieralo o hory, ocitli sme sa pred bránou Konohy. Pri prvej väčšej ulici sme celá skupinka zastala a rozdelili sme sa. Hinate zase čosi bolo, ale neriešila som to. Zamestnával ma jeho hlas, smiech a oči čibiza. Sasuke nám všetkým poďakoval za účasť na chate a Naruto sa ma rozhodol ísť odprevadiť. Trocha mi to tam bude chýbať...

"Arigato," darovala som mu úsmev a prešlo mnou sklamanie.
Teraz prídem domov a budem zase počúvať mamu. Radšej by som bola vonku. Trocha som sa pozamýšľala, až som si uvedomila, že Naruto má tiež zamyslený výraz. Jednou rukou si držal trák z batohu, pozeral do zeme.
"Naruto?"
On sa spamätal a napravil si záťaž na chrbte: "Prepáč, len som sa zamyslel."
"Ja tiež, to nič," mávla som rukou a zasmiala sa.
Nad čím asi tak premýšľal? Hm... Nezostávalo mi nič iné ako rozlúčiť sa s ním. Trocha sucho, no bála som sa spraviť niečo podobné ako dnes na chate, pretože mi nebol chrbtom. Zacítila som, že ak zostanem s ním v tom trápnom tichu dlhšie, asi sa začnem červenať ako Hinata. Otočila som sa a vybehla hore schodmi k bytovým dverám.

"Sakura, počkaj!
Otočila som sa s prekvapeným výrazom a on mal ruku natiahnutú mojím smerom.
"Čo, Naruto?"
"No vieš," vystretú ruku presunul dozadu do vlasov a začal sa prihriato usmievať, "napadlo ma, že ...no vieš, či by sme dnes nešli von."
"He?!" až som jemne ustúpila.
Hneď na to zjajkol a začal mávať roztvorenými dlaňami nastavenými na mňa: "Nie, nie. Neboj sa! Nebude to rande. Ja len vieš, ak sa mama dozvie, čo sa stalo na chate. Že uniesli Hinatu tak, tak...ZABIJE MA!"
"Ah...a," prekvapený výraz sa mi trocha povädol.
"Vážne, haha. Neboj sa! Nemusíme ísť na ramen! Alebo...no dlho som ho nemal, ale ta-"
"Fajn, pôjdeme," trocha som prevrátila očami, takže ani rande a ešte k tomu tá blbá polievka s vajcom, ktoré neznášam.
"Eto a o koľkej?" tlmene som počula jeho hlas, keď som otvárala dvere.
"Za dve hodiny u Ichiraku."
"No tak dobre," začula som už fakt potichu, lebo som mala takmer zavreté dvere.

Ichiraku...že poď von. To je tak blbý a nepochopil moje chovanie dnes? Je to fakt idiot. Znechutene som si vyzula topánky a šľahla ich niekam vedľa seba.
"Sakura?" mama stála vo dverách do kuchyne a utierala si ruky do uteráku, "čo to akože má byť, že si doma?"
"Nó," uvedomila som si, že jej pravdu povedať nemôžem, "Sasuke sa rozhodol odísť z chaty skôr, pretože..." sakra, vymysli niečo rozumné.
"Pretože?!" už to začína...ten jej protivný tón.
"Pretože..."
"Oiii, Sakuraaaa," oco sa vyrútil spoza mami a objal ma.
Opätovala som mu úsmev a tak som dostala čas niečo vymyslieť: "Sasuke ochorel a necítil dobre. Tak sme to zabalili."
"Aháá a ako si sa mala moja?" oco mi zobral batoh a viedol ma do kuchyne, "mama práve dovarila, dáš si?"
"Jasné," s trocha lepšou náladou som si sadla oproti otcovi a začala sa s ním zhovárať...

Kráčal som štvrťou Uchiha klanu a otrávene odzdravoval ľudí. Samé jéé Sasuke, ty si nejako skoro doma. Super, keď sa otec vráti domov to, že som skorej doma ako by som mal byť, bude vedieť skôr, než prekročí prah domu.

Konečne som sa dostal až k nášmu domu a odsunul dvere. Ticho. Bolo tam prítmie a tak som si rozsvietil. Chvíľku som hľadel do prázdna smerom do chodby. Potom som sa potichu vyzul, zošuchol zo seba batožinu a nemo prešiel po všetkých miestnostiach. Ako posledná bola bratova izba. Naposledy som tu bol, keď som si bral svoje tepláky z jeho skrine. Mama si oblečenie, ktoré máme rovnaké vždy pomýli. Jedna veľkosť hore-dole.

Naraz mi zaškvŕkalo brucho. Jedlo. Pobral som sa do kuchyne a otvoril chladničku. Nič moc tam nebolo. Hlavne nebola ryža ani rajčiny. Povzdychol som si. Musím ich ísť kúpiť a tak som aj urobil. Prežil som ľudí naokolo a za nedlho som stál u sporáka. V hrnci sa varila ryža. Oprel som sa o kuchynskú linku a sledoval kuchyňu. Aké ticho. Slastné ticho. Vrátil som sa do svojho normálu konečne. Domov. Itachi príde už čoskoro a dlho neuvidím jej tmavé voňajúce vlasy, levanduľové krásne oči a zapýrené líca.

Zahnal som myšlienky na jej krehkosť a najedol sa. Zvyšok večera som len pozeral telku a užíval si, že som opäť doma.

"SAKURA!"
"Bože! Prečo zase húkaš?!" prikryla som si uši a mračila sa smerom do kuchyne.
"Zase si si po sebe neumyla tanier!" kričala mama.
"Tak prepáč, zabudla som. Hneď tam idem," povykladala som si veci z batohu a šmarila ich na posteľ.
Za asi desať minút mám byť u Ichiraku. Nestíham.
"Sakura! Poď už!"
"Ideeem!"
Zlostne som hodila špinavé veci do malého koša na prádlo a po ceste do kuchyne sa zazrela v zrkadle. Ach, ešte som si turban na vlasy nedala dole. Budem ich mať vonku mokré.

"Nóó, som tu," vošla som do kuchyne a videla ten jej hnusný výraz.
Nie som doma, čo i len deň už vrčí.
"Nemusíš!" ukázala na mňa prstom, "už som to urobila za teba! Lebo ty nie si schopná!"
"Bože!!!" rozložila som rozčúlene rukami až takmer nad hlavu, "kedy aspoň chvíľu počkala!!!"
"Nevrieskaj po mne!"
Od jedu som strhla z vlasov uterák a cítila som si vytrhla pár vlasov. Zabolelo to, no adrenalín mi nejak posunul prah bolesti. Ešte, že som bola oblečená. Vyrútila sa do chodby, vzala topánky a nechala za sebou nadávajúcu mamu.
"Kam ideš?! Kam si myslíš, že ideš?"
"Preč!"
"Nie si doma ani hodinu a už ideš preč?!"
"SOM DOMA DVE HODINY A TY SI ZATIAĽ LEN HÚKALA!" tresla som za sebou dvere a rýchlo nazula topánky.
Radšej som hneď vyskočila na strechy budov a uberala sa behom do Ichiraku. Cestou sa mi aspoň trocha vysušili vlasy a ja som trocha zadýchane zoskočila zo strechy obchodu, ktorý stál rovno proti Ichiraku. Naruto stál s rukami vo vačkoch a inštinktívne sa otočil mojim smerom.

"Sakuraa-chan!" zamával mi a ľavú ruku mal stále schovanú v čiernych nohaviciach.
Nemal modriny ani dotrhané šaty. Takže ho mama nezabila. Znova ma dostal ten jeho úsmev a úplne som zabudla na to, že ma nezavolal na rande a ešte k tomu do Ichiraku, dôležité v ten moment pre mňa bolo, že tam stojí a teší sa na mňa. Nie ako moja mama. Rozbehla som sa proti nemu.
"Naruto," vydala som zo seba sekavo, lebo moje telo narazilo na to jeho.
S ním takmer ani nepohlo, objal ma v pase a pritisol na seba.
"Som rád, že si prišla," trocha s úľavou si vydýchol a mala som pocit, že zavrel oči.

Ten pocit...byť uňho.