Zakázané ovocie chutí najlepšie 19

20.10.2017

Fajn, ide sa na to! Toto bude najlepšie nerande, aké kedy Sakura mala. Ale najprv... Ichiraku ramen! Ramen! Ramen! Raaamen! Vošli sme dnu a posadili sa. Starček sa ihneď otočil na nás. Na tvári sa mu zjavil široký úsmev.
"Ale! Naruto! Dlho som ťa tu nevidel. Normálne som sa začal báť. Už som sa chystal ísť za Hokage-sama vypátrať, čo je s tebou. Čo vám ponúknem?" povedal a úsmev sa mu nestrácal z tváre.
"Ahoj! Boli sme na chate. Ach, tak dlho som nemal váš ramen. Tak ako vždy, poprosím," odpovedal som a pozrel sa na Sakuru.
"Ja vás, poprosím, jeden miso ramen," usmiala sa na neho. Ten sa dal hneď do práce a ja som sa otočil na moju spoločnosť.
"No, vidím, že si celý. Takže to doma nedopadlo až tak zle?" spýtala sa ma a z jej úst vyšiel tichý smiech. Poškrabal som sa na hlave.
"Bolo to ťažké, ale prežil som. Ešteže tam bol otec, inak by na mne asi zlomila varechu," smiech som jej opätoval, "a čo ty? Vaši to vedia?"
"Nie. Vymyslela som si výhovorku. Keby sa to dozvedeli, tak by som ani nemohla nikam ísť. Rovno by ma matka zamkla v izbe alebo by ma prinútila upratať celý byt." Pokrútila hlavou a zmenila tému. Rozprávali sme sa o všetkom a zároveň o ničom. Tak ako cestou do Konohy.

"Ďakujeme! Dovidenia," zvolali sme zborovo a vyšli na ulicu. Fu, tuším, že som sa prežral. Sakura sa chcela ísť ešte prejsť, tak sme sa vybrali smerom do parku. Išli sme pomalým krokom bok po boku. Ani jeden sme nič nehovorili, iba sme tak chodili. Obzrel som sa po nej. Moje oči po nej pomaly skĺzali dolu, až k jej ruke. Mám alebo nemám? Pohol som svojou rukou. Mal som ju pri jej dlani tak blízko, že som si istý, že to cítila. Nie. Nebudem na ňu tlačiť. Ruku som stiahol preč a dal si ju do vačku. Oči som od nej odvrátil a kráčal ďalej. Prišli sme k parku, ale Sakura sa nezastavila. Pokračovala ďalej v chôdzi.
"Nechcem tu zostať. Mohli by sme sa prechádzať, prosím?" spýtala sa ma. Otočila sa na mňa. Zapadajúce slnko jej sfarbilo vlasy do jemne červena. Vyzerala akoby prišla z vesmíru. Taká krásna. Nemal som slov, tak som jej iba prikývol a pokračoval v ceste. Po chvíli som zacítil jemný dotyk na ruke, ktorú som už vybral z vrecka. Zobral som jej ruku do mojej. Pozrel som sa na jej zapýrenú tvár a ja som sa na ňu placho usmial.
"Sakura," oslovil som ju a zastavil. Pomaly sa otočila na mňa. Zhlboka som sa nadýchol: "Mi-"
"Narutoooo!" krik, vychádzajúci spoza mňa, ma ochromil. Pustil som Sakurinu ruku a otočil sa. Ako som si myslel. Stála tam moja mama s varechou v ruke. Vlasy jej od zlosti viali.
"M...Ma....mi," povedal som. Urobil som krok dozadu a narazil do Sakury. Otočil som sa na ňu a chytil ju za ramená, aby som sa uistil, že som jej nič nespravil.
"Naruto! Vyzerám ako slúžka?! Ten ruksak si vypraceš sám a tú izbu si upraceš hneď teraz! Je ti to jasné?" hovorila mi, zatiaľ čo sa ku mne blížila.
"Ah! Eh... S-Sakura, prepáč, ale asi musím ísť," rýchlo som povedal Sakure, dal jej pusu na líce a rýchlo bežal domov.

"Oci! Zachráň ma!" kričal som, keď som vtrhol do obývačky. Otec sa iba schovával za noviny, ktoré si čítal za stolom.
"No poďme!" hovorila mama. Rýchlo som sa pobral do svojej izby a začal upratovať. V živote som sa takto rýchlo nehýbal. Makal som horšie ako fredka.

"Ugh, mami. Prosím. Môžem si dať pauzu?" prosíkal som už desiatykrát. Momentálne som umýval riad. Pred tým som umýval celý byt a leštil všetko, čo sa dalo.
"No tak, Kushina. Neodrobil si to už dosť dobre? Jeho izbu som v živote nevidel čistejšiu. A Hinata je predsa v poriadku. Ani vlások jej neskrivili," obhajoval ma otec. Ja som iba prudko prikyvoval. Povzdychla si: "Dobre. Už ťa nechám." Prišla ku mne a objala ma. Ruky som ovinul okolo jej pásu a pevne ju zovrel v náručí. Odtiahli sme sa od seba a ja som dostal pusu na čelo. Do líc sa mi nahrnula krv.
"Choď už spať. Určite si unavený a je veľmi neskoro," povedal otec a ja som sa pobral do izby s ľahkým "dobrú noc". Doslova som spadol do postele. Ale aj tak som sa znovu postavil, aby som si mohol ísť dať sprchu.

V pyžame. V posteli. Zakrytý. Spokojný. Naposledy som si zívol a upadol do hlbokého spánku.

Všetko sa to odohralo tak rýchlo a zároveň tak pomaly. Konečne som sa cítila uvoľnená a spokojná. Pri ňom. Mali sme plné bruchá a keď sme vyšli von z Ichiraku, trocha som začala mať strach. Bola som nervózna, lebo zrazu som nevedela, čo mám robiť i keď som vedela, čo chcem vlastne chcem. Byť bližšie pri ňom. V duchu som potriasla hlavou, kedy sa vôbec stalo, že som zmenila pohľad na neho?
Pozrela som vedľa seba, kráčal mlčky a ruky mal vo vačku, nie. Tak to nechcem. Zhlboka som sa nadýchla a hánkou prešla po jeho ruke v nohaviciach. Ucítila som jeho teplý dotyk a už aj teplo v tvári. Bože, Sakura! Už si jak Hinata! Blé, potlačila som chuť prevrátiť oči. Celkovo som sa v tom momente cítila nesvoja, ale v dobrom slova zmysle. Bola som tak v tmavom parku s ním šťastná a to ma len Naruto držal za ruku. Držal...za ruku. Skoro som omdlela, keď mi hlavou skrsla predstava na niečo iné, čo by som mohla robiť s ním. Teraz už som potriasla hlavou a on ma zastavil. Tak veľmi som chcela vedieť, čo mi chce povedať, no namiesto jeho hlasu som začula krik prvej dámy Konohy...a tým to krásne všetko skončilo.
Okamžite ma pustil a takmer mi spôsobil infarkt, keď mi strelil pusu na líce. A už ho nebolo. Držala som sa za to miesto a sledovala miesto, kde mi sa mi vyparil z očí. Ešte hodnú chvíľu som stála ako v tranze. Zdúchol tak svižne, že som dostávala dojem, že celý dnešný večer bol len sen.
Po malej chvíľke som sa vydala domov. Stála som vo dverách a s ich zatvorením som počula mamine kroky.
"Ahoj," trocha nezainteresovane som ju pozdravila a mala na pláne ísť do izby.
Keď som bola na jej úrovni, rukou ma zastavila: "Kde si bola?"
"Do toho ťa nič," vytrhla som sa jej a pokračovala tam, kde som mala nasmerované.
"Sakura! Hovorím s tebou!" ona ma nasledovala a ja som mala chuť jednou päsťou rozmlátiť celý dom.
"Mami, idem spať, nechaj ma," otočila som sa na ňu a dúfala, že miernejší tón pomôže.
"Óó, tak ty ideš spať?!" rozložila rukami, nereagujúc na to, že som zmiernila, "čo si akože myslíš? Že budeš chodiť domov sa len vyspať?!"
"Prečo zase kričíš?" zúfalo som si prešla rukami do vlasov a vošla do izby.
Och, kvôli nej ešte nemám poriadne popratané veci.
"Furt niekam chodíš, nie je ťa doma! Kde si bola? S kým si bola?!"
"Vyvetrať sa," s nezáujmom som začala pratať veci, čo neboli ešte z vaku vonku.
"A to nemôžeš ísť inokedy? Však si sa vetrala na chate, nie?" ruky si arogantne dala v bok.
"Vyvetrať sa od teba, ježisi kriste!!!" už som začala znova húkať.

Nasledoval blačiaci monológ, ktorý som jedným uchom vpustila a druhým hneď vypustila preč. Normálne ma z toho začala bolieť hlava. Mala som toho po krk. Opäť som stratila chuť tam zostať. Zobrala som sa naspäť do chodby.
"UŽ DOSŤ!" vreskla som po nej až zjajkla.
"Čo si to dovoľuješ?" na chvíľku sa odmlčala, "choď mi preč z očí."
To ma vytočilo ešte viac, tak ona začne robiť peklo a ona je tá, ktorej bolo ublížené. Zaťala som zuby, aby som prehltla spŕšku nadávok na jej adresu a vyparila sa odtiaľ skorej, než ona stihla čo i len žmurknúť.
Vyšla som na chladnú ulicu. Nadýchla sa čerstvého vzduchu. V mojom srdci zavládol pokoj. Otvorila som oči a uvidela Mesiacom osvietenú Konohu. S úsmevom som sa vydala ulicou a užívala si to náramné ticho. Dnes sa tam už nevrátim. Mám jej po krk, nehodlám ju dnes vidieť, preto som sa začala prechádzať. Ani neviem ako dlho, ale zrejme dlho. Poznala som to podľa toho, že sa o dosť schladilo. Och...Chcem ho znova vidieť. No aj tak som sa dala na cestu naspäť domov...

Ťuk, ťuk, ťuk. No tak, kohútik prestaň. To je moja fľaška. Nie, Chouji! To je môj kohútik. Ťuk, ťuk, ťuk. No tak moment. Keď gulička drží kohúta, kto ťuká na fľašu? Pomaly som otvoril oči a pozrel sa von oknom. Stála tam nejaká postava a vytrvalo mi búchala na okno. Postavil som sa a vyšiel na balkón. Sakura? Čo tu, preboha, robí takto neskoro v noci?
"Sakura? Deje sa niečo?" opýtal som sa jej. Na tvári mala zmes hnevu, smútku a radosti.
"Matka ma vyhodila z domu. Vraj, keď idem preč hneď po tom, čo prídem domov, tak sa nemám vracať vôbec. Pochopíš to? Neviem, čo má za problém. Nič iné nerobí iba po mne hučí," potichu kričala, aby nezobudila mojich rodičov.
"Chceš, aby som ťa odprevadil domov? Mohol by som sa porozprávať s mamou. Určite to pochopí," povedal som jej s ľútosťou v hlase. Objala ma v páse a povedala: "Nie. Nechcem tam ísť. Hlavne nie teraz. Nemohla by som tu zostať? A keby tvoji rodičia mojej mame nič nepovedali? Prosím?" spýtala sa ma. Nemohol som ju odmietnuť, ale vedel som, že by ju tu mama len tak nenechala. Určite by to povedala tej jej. Pevnejšie som ju objal. No nič. Zostáva ju tu len prepašovať.
"Samozrejme, že môžeš, ale mojim to nepovieme, dobre?" povedal som. Skôr než stihla niečo zaprotestovať, doplnil som: "Neboj. Aj keby na to prišli verím, že by som to prežil." Jej pohľad sa zmenil na viac presvedčený a spolu sme vošli dnu. Pozrel som sa na svoju posteľ a až potom mi to doplo.
"Ehm... Môžeš spať na posteli. Ja si zoberiem iba jeden vankúš a ľahnem si na zem," povedal som a pristúpil k nej.
"Počkaj. Nie. Ja budem spať na zemi. Som nečakaný hosť. Nemôžem ťa vykopnúť z vlastnej postele."
"Tak v nej budeme spať spolu," povedal som a zasmial sa. Samozrejme, potichu. Chvíľu som čakal. Potom som sa na ňu pozrel a zbadal jej červenú tvár a ako sa pozerá na svoje nohy. Prehnal som to?
"D-Dobre," nakoniec súhlasila. Tak to som nečakal. Zrazu som sa začal aj ja červenať. Myslel som si, že mi vrazí a radšej pôjde do postele, ale ona to prijala. Ľahol som si do postele a ona vedľa mňa. Vždy mi prišla moja posteľ pomerne veľká, ale teraz bola nejaká malá. Zhlboka som dýchal. Srdce mi opäť divoko bilo. Ledva som mohol dýchať, ale potom spravila niečo, čo ma úplne odpálilo. Sakura sa ku mne privinula a objala v páse. Rukou som ju objal v ramenách a snažil sa zaspať. Ani po nejakej chvíli, ani keď som počul, že Sakura už spí, ja som proste nemohol. Bol som šťastím bez seba. Potichu som sa pre seba zasmial a opäť zavrel oči.

Pot mi stekal cícerkom po chrbte. Moje telo sa pri ňom chcelo tak veľmi chvieť, no ja som to našťastie ukočírovala. Pod rukou som znova cítila jeho svaly, prehltla som sťažka a snažila sa myslieť na niečo iné, ako na jeho opálené telo, ktoré som videla kúpať sa v bazéne, keď sme ešte boli na chate.
Po čase na mňa došiel spánok a ja som usnula s myšlienkami uberajúcimi sa k Uzumaki Narutovi.

Bože, slnko. Ako dlho som sa nebudil na to, že mi chcelo hneď z rána vypáliť oči? A ako dlho to je, čo ma nebolela hlava? Chcel som sa posadiť, ale ťažba na hrudi ma zastavila. Až teraz som si spomenul, čo sa stalo v noci. Jemne som ju posunul dolu a zišiel do kuchyne. Rýchlo som vetril, či je už niekto hore. V kuchyni si iba otec pripravoval raňajky.
"Dobré ráno, Naruto. Nejako skoro nie?" spýtal sa ma hneď ako som vošiel. Zastal som pri ňom a chystal sa mu potichu objasniť situáciu. Jemu som mohol veriť. Chlap drží s chlapom. Ako náhle som povedal, čo sa stalo v noci, spýtal sa ma: "Boli ste dúfam zodpovedný?" Chvíľu som na neho pozeral ako tupý a potom mi to doplo. Chcel som skríknuť, ale zadržal som to.
"Oci! Iba tu prespala! Nič sme nerobili!" povedal som. Ten sa zasmial a podal mi dve porcie raňajok, ktoré urobil. Poďakoval som a opäť sa zavrel v izbe. Sakura už bola hore a čakala na mňa.
"Dobré ráno," pozdravila ma a ja som jej ho opätoval.

Keď sme dojedli, nepadlo ani slovo, vybrali sme sa smerom k Sakurinmu domu. Neponáhľali sme sa. Keď sme prišli k nemu, ozvala sa: "Ďakujem, že som mohla u teba prespať a, že si ma odprevadil."
"Nie je začo, ale dovoľ mi, aby som išiel s tebou dnu. Budeš to mať ľahšie," povedal som jej. Nechala si to prejsť hlavou a nakoniec súhlasila. Vošli sme dnu a skoro ihneď spoza rohu vyšla jej mama.
"Sakura! Kde si myslíš, že si bola? Si normálna?! Vieš ako sme sa o teba báli? Otec ťa hľadal niekoľko hodín!"
"Tak to si ma potom nemala vyhodiť!" opätovala jej krik Sakura. Už viem po kom to má.
"Povieš mi, láskavo, kde si teda bola?!" stále kričala a nevyzeralo to, že si ma všimla.
"To ťa nemusí trápiť!" povedala Sakura. Ich hádka neprestávala, tak som sa rozhodol zakročiť.
"Pani, Haruno. Sakura prespala u nás. Prepáčte, že sme vám nedali vedieť a čo sa týka včerajška, bola vonku so mnou. Pokiaľ chcete niekoho viniť tak, prosím, mňa," povedal som tak slušne, že som sa sám divil. Tak predsa len tie mamine hodinové výklady boli na niečo dobré. Obe tam stáli úplne zarazené. Len by ma zaujímalo, čo ich zarazilo viac.
"T-To nevadí. Je to v poriadku. Iba som sa o ňu bála. Ďakujem, že ste sa o ňu postaral," povedala a hlboko sa mi uklonila. Vedel som, že to zaberie.
"Prosím, nemusíte byť taká formálna," povedal som jej.
"Dáte si niečo?" spýtala sa ma. Poďakoval som s tým, že sme už jedli u nás. Sakura ma chytila za ruku a zatiahla ma do izby.

Oprela som sa o dvere mojej izby a zošuchla sa na zem.
"Si v poriadku?" Naruto bol pripravený ísť za mnou, no jeho noha sa zastavila uprostred jeho vety.
"Áno," pretrela som si čelo a ruky si oprela o kolená.
On sa posadil proti mne a vyzeralo, že čaká na nejaký monológ.
"Hm, tie naše matky prudia..." až tak mi do reči nebolo.
"Tá moja má aspoň vážny dôvod," pozrel niekam do boku a potom na mňa.
"Dík, že si ju stopol," bola som mu fakt vďačná.

Zoširoka som sa na neho usmiala a rozhodla som sa mu ten letmý bozk opätovať. Kľakla som si na kolená a priblížila svoje pery k jeho lícu. Tesne predtým, ako som sa ho mala dotknúť som tú odvahu stratila, no zacítila som, ako mi Naruto pohladil krk a dlaň strčil vo vlasov. Takmer sa mi ruky, o ktoré som bola zapretá o zem podlomili. Pritisla som jemne svoje pery na jeho líce a cítila pod nimi ľahký úsmev. Odtiahla som sa len pár milimetrov a počúvala naše hysterické dýchanie. Aj on bol nervózny, musela som sa aj ja pousmiať. Vidieť Naruta takto v úzkych. Naše tváre sa inštinktívne naklonili tak, že sme sa perami takmer dotýkali. Ruku, ktorú mal schovanú v mojich ružových vlasoch, premiestnil na chrbát a to isté urobila aj ľavá dlaň. Donútili ma sadnúť si do jeho lona, pohodlnejšie ako kľačať na kolenách. Ruky som mu ovinula okolo krku a nohy okolo pásu. Hladil ma po chrbte a ja som slastne zavrela oči. Otvorila som ich s úsmevom a videla ako Naruto sleduje každý jeden môj pohyb.
Jeho modré oči sa leskli v slnečných lúčoch, čo presiakali cez žalúzie do mojej izby. Mal ich nádherné, nebesky modré, hravé, šibalské a hlavne úprimné. Až som žasla. Jemne som sa kusla do pery, keď som videla, ako jeho oči vyhľadali moje pery. Bola som ako v tranze a posledné, čo som videla boli jeho opálené líščie líca, ktoré sa mu mne blížili.

S jeho perami na mojich perách mnou prišiel kŕč vzrušenia a šťastia zároveň. Silnou rukou mi hladil tvár u toho, ako mi darovavál jemný a opatrný bozk. Bolo cítiť, že niečo dusí v sebe. Chtivosť, alebo čo...no aj tak si užíval tento moment naplno rovnako ako ja. Vibrovalo mi v každej časti tela, nesnažila som sa to skrývať, lebo to nešlo. Nemohla som sa nič iné sústrediť ako na toto krásne šibnuté stvorenie. Keď sa odo mňa mierne odtiahol, nevedomky ma jemne uhryzol do spodnej pery a potom sa mi znova ukázali tie dokonalo modré oči. Uľavujúco som sa zasmiala až som zaklonila tvár, jemu tiež ušiel tichý smiech. Ani som si neuvedomila, aká strnutá som z toho všetkého bola.

"Sakura," neprestával sa usmievať a pokrútil hlavou, "prepáč...ja nemám slová teraz."
Opäť sa mojou izbou rozľahol môj smiech: "Ani ja nie."
Vydýchla som a spracovávala všetky udalosti za posledných pár hodín. Až som nemohla tomu uveriť, no vôbec som sa nesťažovala. Ba naopak. Bola som šťastná a úprimne: cítila som sa celkom uvedomelo. Ako dlho som lipla na niečom, čo som v skutočnosti ani nechcela?

Klop, klop.
"Môžem vojsť?" ozval sa niekto za dverami. Sakura sa ihneď postavila a ja som nasledoval jej príkladu.
"Áno," reagovala a trošku sa upravila. Jej mamina vošla do miestnosti a spýtala sa jej: "Si v poriadku? Nemáš horúčku? Máš červenú tvár." Začala ju chytať za čelo a líca. Nemohol som si pomôcť a musel som sa zasmiať. Keď ju Sakura konečne presvedčila, že je určite v poriadku a nemusí sa trápiť, pokračovala: "Iba som sa prišla ospravedlniť za to, ako som sa chovala. Obzvlášť vám, Naruto. Bolo to odo mňa veľmi nevhodné."
"To nevadí. Moja mama je rovnaká. Nemusíte sa vôbec ospravedlňovať. Viem, že ste sa o ňu iba báli. Je to normálne a sľubujem, že sa to už nestane," povedal som. Normálne neviem, kde sa to vo mne berie. Vždy som bol takto slušne vychovaný? To by mama padla na zadok, keby ma tu teraz videla.
"Mami, môžeš nás tu nechať samých, prosím?" spýtala sa ružovláska a jej mama odišla s úklonom mojim smerom.
"Ako si to dokázal?" spýtala sa ma hneď, ako bolo počuť, že zišla dolu schodmi.
"No, základ je byť synom Hokage, za druhé, musíš mať hodiny monológov o tom, ako sa máš správať a za tretie.... Nie. Tretí bod neexistuje," povedal som. Hlasno sa zasmiala. V ten moment moje srdce opustilo našu slnečnú sústavu. Priblížil som sa k nej.
"Si krásna, keď sa smeješ," povedal som bez rozmýšľania. Nie, že by to nebola pravda, ale moje ústa mohli počkať, pokým by som si to nepremyslel. Zamrzla na mieste a červeň, ktorá sa z jej tváre už stratila, sa opäť vrátila. Taktiež podišla ku mne a objala ma v páse.
"Včera večer. Keď sme boli vonku. Predtým, než prišla tvoja mama. Čo si mi chcel povedať?" potichu sa ma spýtala. Nervozita sa do mňa opäť vrátila, ale ako správny chlap som to premohol a zhlboka sa nadýchol. Trochu som ju od seba odtiahol tak, aby som jej videl do jej smaragdových očí.
"Milujem ťa, Sakura Haruno."

Stála som ako obarená. Šokom som sa ani nepohla. Nie, že by mi to vadilo...ale ja som v ten moment mu nemohla povedať úplne to isté. Túžila som byť pri ňom, smiať sa s ním, plakať azda všetko na svete, no nebola som pripravená na niečo takéto.

Znervóznela som ešte viac, nechcem mu tárať hlúposti. No tak Sakura! Ty vieš vždy diplomatizovať...
"Sakura," Naruto pokrčil čelo v nevinnom úsmeve, "chápem."
"He?!" nevedomky som odstúpila myšacím krokom od neho.
Položil si dlaň na srdce: "Ja som bol do teba zamilovaný celý život a viem, že ty si dlho mala oči pre Sasukeho."
PUNCH! To bolelo aj mňa, keď to povedal. Musela som sa zatváriť dosť kyslo, lebo on mal v tvári zašklb hnevu. Začal pozerať niekam na bok dole a ja som rýchlo k nemu pristúpila a chytila ho za ramená: "Naruto, je mi fuk. Je mi ukradnutý."
"Tak náhle?" pochyby v jeho výraze ma prefackali zo všetkých smerov.
"Naruto..." moje ruky trocha v zúfalosti klesli na jeho lakte.
Zošuchli sa mi pomaly do jeho dlaní. Preplietli sme si prsty a stisol pery, pozerajúc von oknom. Znova ma upútali jeho dych berúce oči.

"Naruto," prstom na brade som ho donútila sa na mňa pozrieť, "sama neviem, kedy sa to stalo, ale Sasuke ma prestal na tej chate zaujímať. Navyše v poslednej dobe je akýsi divný a celkom mi liezol na nervy. Nejak som začala si všímať vyše teba...až pokiaľ..."
Znova som sa začínala červenať! Bože nie! Hyuuga syndróm.
"Až pokiaľ?" v očiach mu prestrelili iskričky.
"Pokiaľ si mi nezaplnil celú moju hlavu," pridala som úsmev, ktorý však vzápätí zmizol, "len nie som nejak pripravená na niečo také..."
"Sasuke..." prehovoril Naruto opäť niekde pohľadom do prázdna a ja som mala chuť v ten moment si otrieskať hlavu o stenu.

Nie! Nie a Nie! Žiadny Sasuke...Naruto!

Ako som mohol byť taký naivný? Samozrejme, že jej Sasuke z hlavy nezmizne okamžite. Na silu som sa na ňu usmial.
"Naozaj to chápem, Sakura," povedal som jej čo najúprimnejšie, ako som vedel. Zovretie mojich rúk povolilo, ale nepustil som ju úplne. V jej očiach sa zráčila panika. Svoje ruky som ovinul okolo jej pásu a zašepkal jej do vlasov: "Je to v poriadku. Chápem. Chápem to všetko." Svoje ruky položila na moju hruď. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom do mňa silno strčila.
"Ale prd chápeš! Keby si chápal tak vieš, že ma Sasuke už vôbec nezaujíma. V mojich očiach si len ty!" kričala po mne. Oči som rozšíril prekvapením. Naozaj to myslí? Dúfam... Mohla by. Môj pohľad sa zjemnil. Ruku som položil na jej hlavu a pohladkal ju po vlasoch.
"Milujem ťa," zašepkal som. Jej tvár zaliala červeň a ja som jednoducho nedokázal udržať smiech. Buchla mi po ruke a naokolo začala trucovať.
"To skôr vyzeralo akoby si to hovoril dieťaťu," povedala a založila si ruky na hrudi. Pichol som jej prstom do líca a opäť sa zasmial.
"No tak, to nie je pravda. Dobre, možno som trochu okopíroval môjho otca, keď ma za niečo chváli, ale zmysel to malo iný," povedal som. Znovu ma buchla po ruke, ale tiež sa ozval jej zvonivý smiech. Chvíľu sme sa naťahovali a neskôr som ju chytil za ruku: "Sakura. Potrebujem sa ťa niečo spýtať." Ihneď spozornela a otočila sa na mňa celým telom.
"Môžem ťa nazývať svojou priateľkou?" spýtal som sa jej a cítil som, ako sa mi telom rozlieva horúčava a napätie. Čo odpovie? Áno, však? Musí to byť áno. Teda nemusí, ale mohlo by. Pomaly prikývla hlavou a hodila sa mi okolo krku s úsmevom na tvári.
"Ale, mohli by sme to, prosím, držať ešte chvíľu v tajnosti?" povedala. Nechápal som síce prečo, ale súhlasil som. Asi iba potrebuje trochu viac času. Dobre. Dám jej ho koľko len bude potrebovať. Ja a Sakura. Spolu. Wau. Ani v najdivokejšom sne by som si nemyslel, že sa to stane skutočnosťou...