Zakázané ovocie chutí najlepšie 24

Ach. Nechápem, ako niekto môže nemať rád ramen. Jedná sa o dokonalosť.
Práve som bol na pol ceste domov. Zabočil som za roh, keď som zbadal bratov Uchihovcov. Stuhol som, keď sa moje oči stretli so Sasukeho. Ani neviem prečo. Veď je to môj najlepší kamarát, tak prečo taká reakcia? Čo si to nahováram. Samozrejme, že viem. Kvôli Sakure. Obaja sa ku mne vybrali, zatiaľ čo ja som tam stál ako prikovaný s rukami vo vačku. Znovu! O čo sa preboha, snažím?!
"Čau, nezvestný. Od rána sa ti snažím dovolať a ty nič. Čo si mal rande?" povedal Sasuke. Zaujal rovnakú pózu ako ja.
"No, rande by som to nenazval, ale zabudol som si mobil doma. Prepáč," odpovedal som, ale stále som sa na neho nepozeral. Jeho skúmavý pohľad mi vyrýval jamu do tváre.
"Tak, poď k nám. Aj tak sme išli pre teba. Máme dosť piva," ozval sa Itachi, ktorý zjavne vycítil napätie. Bodaj by nie. Mohol by som ho krájať. To napätie, nie Sasukeho. Chvíľu som tam stál. Je to dobrý nápad? Kvôli nemu sa hádame s mojou priateľkou. Ale, chcem zavrhnúť naše kamarátstvo kvôli dievčaťu? Kedysi sme si sľúbili že sa také niečo nestane.

Neplánujem to porušiť, tak som iba prikývol a vybral sa smerom k ich domu. Po ceste síce zo začiatku vládlo ticho, no preťal ho Itachi.

"...no a potom Kakashi to neustál a spolu so Shisuim sa strepali na zem," takmer sme sa dusili od smiechu.
Itachi mal na tvári jamky a Naruto si utieral slzy. Náš sensei je číslo. Pri nás, svojom tíme, sa však ešte tak neodviazal. S Narutom sme sa obaja rehotajúci pozreli na seba. Naruto sa zatváril kyslo a zvesil ruku vedľa tela. Divné... Väčšinou je on ten, kto do mňa ešte pol hodinu strká, že haha Sasuke, to bolo vtipné.
Čo to s ním do pekla je? Že by sa pohádal s rodičmi? To mi nedávalo zmysel, pretože to by skôr bol doma zamknutý v izbe, lebo by ho mama nepustila medzi ľudí. Musím uznať, že Kushina občas naháňa strach aj mne. Vie byť fakt desivá.
Po ceste do našej štvrti nás zase zdržali okolo idúci. Synovia vodcu polície a Hogakeho syn pokope. HOTOVÁ ŠOU!

Znechutene sme sa schovali u nás v dome a povzbudene som prijal pivo a všetci sme si sadli na záhradu. Väčšinu času som mlčal a počúval Itachiho zhováranie s Narutom. O jeho misií a o našich zážitkoch z chaty. Spomenul som si na princeznú Kibinu, ktorej som bol švárnym princom. Fakt by som nemal toľko piť, lebo ho ešte zbalím. I keď som sa usmieval, bol som nesvoj. Naruto sa pri dialógu s Itachim na mňa ani len nepozrel.
Po necelej hodine Itachi zobral dve plechovky od svojho piva: "No nič, chalani. Idem ja dovnútra sa ochladiť. Je mi celkom teplo."
Naruto sa postavil: "Ja by som tiež šiel, je mi tu horko."
Brat sa zrazu zarazil: "Aha, kľudne. Ale no...ja pôjdem no...za Mitsumi."
Pozrel som naňho ako na zjavenie. To nemyslí vážne, že nie? Presunuli sme sa do studenej obývačky a v hrobovom tichu si s Narutom sadli na gauč.

"Prečo si sa neozval celé tie týždne?" spýtal som sa ho, lebo som videl, že sa len nespokojne napravuje a stíska pivo.
"To by som sa mohol pýtať aj ja teba," prebodli ma jeho modré oči a mal v nich akýsi zvláštny nádych.
Ja som mu uhol pohľadom, lebo ani trocha sa mi nepozdával skener, ktorým po mne prechádzal: "Na chate si predsa videl, že som nebol v pohode. Chcel som vypnúť od všetkého a všetkých."
V miestnosti sa ozval pukot kovu, ktorý som trocha silnejšie stisol: "Kvôli nej..."
Až som mal chuť šľahnúť to pivo o stenu. Jej meno som ani vyslovovať nechcel, len myšlienka do mňa hnala tony emócii.
"Tak?" obrátil som sa na neho a už hypnotizoval stolík pred sebou.

"Tak?" zopakoval som. Stále som sa na neho nepozeral. Počul som jeho otrávený povzdych.
"Bože. Z teba to ide horšie ako zo mňa, keď som mal povedať Itachimu, že mám Hinat..." povedal potichu. Svoje oči som namieril na neho.
"Naozaj k nej niečo cítiš?" spýtal som sa. Môže byť Sasuke zdrojom jej smútku? Na chate sa obaja správali divne. Nemôže to byť náhoda. Alebo môže?
"Teda... Nie je to jedno?" povedal a premiestnil sa k oknu. Pozeral sa von na záhradu. Málokedy sa stávalo, že sme mali nepríjemný rozhovor, ale keď sme ho mali, tak vždy urobil to isté. Keď znervóznel, začal sa pozerať von oknom. Takže nie je len Sakura, ale aj Hinata? Hajzel. Čistý hajzel.
"Neznášam ťa," zašepkal som. Hlavu som mal sklonenú skoro na kolenách a ruky spojené s lakťami opretými o stehná. Pozeral som do zeme. Predstavoval som si, ako do nej vyrábam zem a celé to tu ničím.
"Čo?" ozval sa jeho hlas. Znel tak vzdialene. Nemyslel som si, že by ma počul, ale to by nebol on, keby ma nepočul. Perfektný sluch. Čo na ňom nie je dokonalé?
"Nič," povedal som a prudko vstal. Vybral som sa k dverám. Nedokázal som tam už dlhšie byť. V tomto momente som ho z celej duše nenávidel. Nechcel som byť s ním v miestnosti, nechcel som byť jeho kamarát. Nechcel som, aby bol v tejto dedine. Zastavila ma jeho ruka.

"Naruto! Kurva, čo je to s tebou? Povedz mi, čo som spravil, nech to môžem napraviť. Je to preto, lebo som sa tak dlho neozval? Prepáč. Jednoducho som nemal náladu. To sa stáva. Snáď kvôli tomu na mňa nebudeš nasratý," povedal. Celé telo som mal napnuté.
"Máš pravdu. Preto by som sa na teba nehneval."
"Tak potom prečo?" spýtal sa zúfalo. Prečo? Lebo. Chcel som to povedať, ale nedokázal som. Puto, ktoré s ním mám je tak silné, že to jednoducho nejde. Musel som si to s ním vyrozprávať. Otočil som sa na neho. Povedal som mu všetko. O tom, ako som sa dal dokopy so Sakurou. O tom, ako sme sa pohádali. O tom, že som sa stretol s Hinatou. A o tom, ako bez života vyzerá. Ani raz ma neprerušil. Nič sa nepýtal. Iba sa na mňa pozeral. Nakoniec pustil moju ruku.
"Prepáč," povedal. To mi nestačí. S mojou priateľkou som možno navždy rozhádaný a Hyuuga... Ani nechcem myslieť na to, čo by si mohla spraviť.
"Poďme si zatrénovať," povedal som a vyšiel na ich záhradu. Neotočil som sa a neoveril si, že ide za mnou. Vedel som, že ide.

Postavil som sa oproti nemu do bojového postoja. Nasledoval môj príklad. Vedel, prečo to robím. Poznal ma až moc dobre. Potreboval som ten hnev zo seba dostať a Sasuke bol jediný, pri ktorom som vedel, že ho vážne nezraním. Zaútočil som na neho pravačkou, ktorej sa ladne vyhol. Zastavil som jeho päsť, ktorá mi mierila na brucho a moje pravé koleno sa pohlo smerom k jeho žalúdku. Vykryl som ho, otočil sa a ruku mi namieril na hlavu. Chytil som ju do svojej a urobil rýchli výpad nohou. Nemal žiaden problém sa vyhnúť. Chvíľu sme na seba takto útočili. Počas boja sme sa premiestnili k jedinému stromu, ktorý tam bol. Sasuke narazil doňho chrbtom a ja som zaútočil pravačkou. Moja päsť pristála vedľa jeho hlavy. Hlavu som mal sklonenú a pozeral sa na moje chodidlá.
"Je ti lepšie?" spýtal sa ma. Hajzel. Neodpovedal som. Iba som sa otočil a s rukami vo vačku bol na odchode. Bože! Kedy s tým prestanem?! Nakoniec som však zastal a otočil sa na neho. Iba tam stál a pozeral do zeme. Nevyzeralo to, že ma vníma. Rýchlo som sa k nemu priblížil a päsťou mu vrazil do brušných svalov. Naschvál som trafil tam, aby ho to čo najmenej bolelo, no aj tak sa prehol. Chytil som ho pod krkom a tresol ním o strom. Tentoraz som ho kopol kolenom. Opäť sa znovu prehol, ale držal. Neustále som ho búchal pod žalúdok a on iba držal. Ani sa nebránil nič.
"Tak mi už konečne vraz!" zakričal som a pustil ho, "No tak! Na čo čakáš?!" Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nie. Chlap neplače. Hlavne nie pred druhým. Aj keď je dievča dôvod.

Naruto, pamätaj si. Chlapi neplačú. Jediný čas, kedy to majú ospravedlnené je, keď stratí niekoho blízkeho alebo ho stráca. To mi raz povedal otec. Sakura je pre mňa blízka. Veľmi blízka. A práve ju strácam. Rýchlo som sklonil hlavu, aby nevidel, ako mi slzy klesajú po lícach. Nedokázal som ich zastaviť. Bolelo to. Bál som sa, že stratím nie len Sakuru, ale aj Sasukeho. Prečo sa len do neho musela zamilovať.
"Idiot," povedal. Postavil sa vedľa mňa a ruku si oprel o moje rameno, pričom jeho dlaň položil na moju hlavu. Nič nehovoril, iba tam so mnou tak stál. Neznášam toho hajzla, ale zároveň by som ho nemenil. Bol jediná osoba, pred ktorou som sa nemusel hrať na silného. Nemusel som sa hrať na dospelého chlapa a mohol som ukázať emócie. A to isté cítil aj on. Teda aspoň myslím. Pri mne sa vždy správal viac uvoľnene. Hlavne keď sme boli sami. Dobre, to znelo divne. Sami pri pive. Lepšie. Zdvihol som pravú ruku a tresol ho po hrudi. Len tak. Lebo som bol stále nasratý.

Z Naruta sa rinuli emócie rýchlejšie, než som sám stíhal spracovávať. Sakura, Hinata a vzťahy. Bože, to sú sračky! Aspoň viem, že nemám Hyuugu vôbec riešiť! Nechal som ho na mne vybiť zlosť, vedel som, že to potrebuje. Rozhodne som nemal v pláne ho schválne poraniť aj napriek tomu, že to požadoval. Nechcel som...
Len málokedy som mal pocit, že sa dívam do očí Kurame, no dnes som po dlhej dobe mal česť poznať tú ohnivú nenávisť, ktorú Naruto v povahe prirodzene nemá.

Ale nebolo mi všetko jedno. Povedať mi, že ma nenávidí. Ja...on...jeho slová...ma zaboleli. Nikdy som nesnažil byť ten lepší, dokonalejší, silnejší. Ja proste len som. Existujem po jeho boku a vôbec som neuvažoval, že mu spôsobujem také veci. Prečo mi to do frasa nepovedal skorej?! Ja s*rem nejakú ružovú čerešičku, Naruto.
Sám som si až teraz uvedomil, že by som za neho aj dýchal...rovnako ako za Itachiho. Kedy to konečne pochopí? Bolo mi ho ľúto a chcel som mu pomôcť, ale súčasne jeho postoj do mňa hnal hnev. Nemal som poňatia v ten moment, či nad mojím správaním má vyhrať mozog alebo srdce. No aj tak som sa snažil ho utešiť. Avšak odsotilo ma niekoľko krokov dozadu. Môj kamarát sa na mňa rútil so zaťatou päsťou. Hnev, slzy a zase hnev? Uhol som sa mu, no žiaľ bohu som už počas uhýbania strácal rovnováhu. Takmer mi vyrazilo dych, keď mi sadol na hrudník. Do riti!

"Prečo!" už som cítil tupú bolesť.
"Musíš!" ďalšia rana, po ktorej som cítil už krv v ústach.
"Byť!"
"Ten!"
"DOKONA-" už bol napriahnutý na zrejme posledný úder, no ja som zapol sharingan.
Jeho pohyb som predom videl a zastavil ho. Naruto stuhol pod mojím genjutsu a ja som ho zhodil zo seba.
"Sasuke..." dvíhal sa na nohy a neviem, či šibe mne alebo jemu, alebo som na konci počul smiech?
Hubu som mal rozbitú, sliny tvorili v puse krvavý mix a cítil som ako mi tvrdne tvár pod modrinami. Nadýchol som sa a chcel som naňho začať kričať, no vnútri svojho tela som započul prasknutie. Ostrá bolesť v ďasne mi dala najavo, že Uzumaki mi zrejme zlomil zub. Zavrčal som a vypľul ho aj s krvou. Toto prehnal.

Kopy, údery lietali na každú stranu. Uskakoval som, bolesť mi rezonovala v každej časti tela, no on neprestával. Po chvíli už konečne mal dosť. Veci špinavé, dotrhané. Celý spotení, začmudení a dobití.
Stáli sme proti sebe. Držal ma za tielko a ruku mal pripravenú. Rozhodol som sa nebrániť. Bolo mi zle od žalúdku od tých jeho úderov do brucha a mal som dojem, že ak sa čo i len pohnem, tak sa celý dogrcám. S Narutom triaslo a už mi v mojom stave bolo jedno, či mu je tak zle, či ešte stále ho trápia jeho pocity. To, čo mi tu teraz urobil som...nedával. Nedával. Zo začiatku to mal byť tréning...ale zvrhlo sa to. Mrzelo ma, akú tvár po mojich rukách mal, ale prevažne som sa snažil brániť.

"Nerob, prosím," pípol som, až som seba prekvapil.
Na líščích znakoch sa mu objavili nové slzy. Päsť sa mu ešte vyše rozklepala. Prebodol ma neskutočný smútok. Na moment zvlhli oči aj mne. Z toho všetkého, čo sa teraz stalo, som začal padať do priepasti plnej ľútosti.
"Naruto," šepol som s krvavými perami a jemne som mu oboma rukami stisol predlaktie, lebo som sa nebol schopný udržať na nohách, "ja...ťa mám rád."
Klesli sme na zem. Ľahli si vedľa seba a vydychovali sa. Nechcel so mnou hovoriť, tak som začal ja.
"Naruto, nikdy som ti nechcel vziať Sakuru. Nikdy som nechcel byť ten lepší. Si jeden z mála, koho beriem za seberovného," každé jedno slovo ma bolelo na dolnej pravej čeľusti.
Otočil na mňa svoju hlavu. Neviem, čo to ten jeho výraz mal byť. Musel som si buchnúť rozbitou, zošúchanou päsťou do dostúpanej zeme: "Ty si fakt čurák! Keby si vedel, čo pre mňa znamenáš! A ty ma tu ideš takto mlátiť!"
Mantácky som sa posadil, nemal som chuť zostať tam s ním. Zobral som sa dovnútra. Cestu preč predsa pozná.

Prečo som to vlastne spravil? Nechcel som ho zmlátiť. Naozaj nie. Neviem... Ja neviem. Už naozaj nič neviem a ničomu nerozumiem. Je mi jasné, že Sasukemu na Sakure nezáleží, teda, nie romanticky, ale jej na ňom zjavne áno. On s tým predsa nič nemá. Tak potom prečo som...? Radšej som sa postavil zo zeme. Ani som nešiel cez dom, ale rovno cez strechy. Zastavil som až na nejakej vodnej nádrži. Pozrel som sa na svoje ruky. Boli celé krvavé a predpokladám, že moja tvár na tom nie je o nič lepšie. Pootočil som hlavou a zadíval sa na budovu Kage. Mama určite bude doma. Ak by ma takto zbadala, tak neviem, či by skôr skolabovala, alebo ma zabila, keď sa dozvie, čo sa stalo.

Rozhodol som sa ísť za otcom. Ten ma hádam ušetrí. Aj keď ten jeho pohľad plný sklamania bude asi horší ako bitka. A možno mi ho nevenuje. Možno ma pochopí, síce nemá presne čo. Oh, vlastne má. Som debil. To mu možno dôjde. Nenápadne som vošiel do budovy, ani neviem ako. Zastal som až pred jeho kanceláriou. Zvnútra som nepočul nijaké zvuky. Hádam tam bude. Zaklopal som. Po pár sekundách som počul vyzvanie na vstup. Ideme na to.
"Ahoj, oci. Prepáč, že ťa ruším, ale trochu sa bojím ísť domov takto," pozdravil som ho a nervózne stál pred jeho stolom. Najprv sa na mňa nepozrel, kvôli papierom, ale nakoniec zdvihol hlavu. Na tvári sa mu zjavilo prekvapenie.
"Bože, Naruto. Čo sa stalo?" povedal a pristúpil ku mne. Začal si obzerať moju tvár.
"Nič, iba sme sa so Sasukem počas tréningu nechali uniesť."
"Hej, tréning," odfrkol si. Povzdychol si a pokrútil hlavou. Na to zdvihol telefón a niekomu zavolal. Len nie ten pohľad, len nie ten pohľad. Otočil sa a vtedy som ho zbadal. Prečo?! Prečo, mi to furt musí robiť? Vie, že ho nenávidím.

Celý čas, čo sme čakali na zdravotníčku, sme neprehovorili. Otec sa radšej venoval papierom a úprimne, nič sa mi mu nechcelo vysvetľovať. Aj keď ma ošetrila, tak jediné, čo povedal bolo: "Doma sa o tom porozprávame." Super. Fakt super.

Začul som ženský smiech z chodby. To bude Itachi s Mitsumi. Rýchlo som sa skryl v kúpeľni a zhodil zo seba spotené a ufúľané veci. Kolená sa mi klepali od námahy, keď som stál a rozhodoval sa, či sa naložím do vane alebo sa opláchnem v kúte. Moje nohy mi však inak nedovolili. Sadol som si do vane a nechal z držiaku na chrbát liať horúcu vodu. Odnášala červenkastú tekutinu z môjho tela a mňa od toho nepríjemne štípali rany. Aj by som zatínal zubami, ale zlomený zub mi ochromoval sánku. Ešte stále som cítil jeho železnú pachuť. Frustrovane som dokončil sprchu a rukou si spravil priestor na zahmlenom zrkadle, aby som zhodnotil svoj v ako moc zlom stave som.

No. Napuchnuté pravé líce a ľavé oko, navyše podliate krvou. Nos fialový, na niektorých miestach modrinové fľaky hrajúce divokými farbami. Peru som mal viditeľne rozrazenú. Povzdychol som si. K*rva, toto nezakryjem.
Vyšiel som do kuchyne a videl Mitsumi skúmajúcu rodinné fotky na chladničke. Otočila sa na mňa s úsmevom a prvú polovicu môjho mena nechala visieť v priestore: "...čo sa ti do pekla stalo?!"
Itachi sa otočil od kuchynskej linky a skoro mu oči vypadli z hlavy. Sklonil som pohľad, keď ku mne rýchlo prišiel: "Nehovor, že..."
Bruškom palca mi pretrel jeden z budúcich hematómov. Odstúpil som od neho a zavrčal, že to nemá teraz riešiť. Videl som, že chcel poslať Mitsumi domov, no ja som túžil prísť na iné myšlienky. On samozrejme pochopil, čo som mu naznačil a konverzácia pokračovala tam, kde skončila.

"Máte tu kopu krásnych fotiek," usmiala sa, "Itachi, ako dieťa si bol strašne roztomilý."
"Ďakujem," on jej daroval čarovný úsmev a pokračoval v príprave ovocného šalátu.
Otočil sa a viem, že v hlave nemal nič iné ako myšlienku na to, čo sa medzi mnou a Narutom udialo.
"Na tých fotkách ste so Sasukem úplné zlatíííčka," spojila dlane a pohupovala sa na špičkách.

Fakt som nemal chuť sledovať, jak sa nado mnou niekto rozplýva. Odjakživa som počúval, že som bol chutný, poslušný a zlatý...teraz, že som sexy. Druhý krát ma naplo. Nikdy som tie reči nepočúval a už v žiadnom prípade by mi ani neskrslo, že jemu mohli ubližovať. Prebral som sa z pochodov v hlave vďaka tomu, ako na mňa civela. Venoval som jej chabý, bolestivý úsmev a na to vzala do rúk fotku. Takmer som si vyškriabal oči. Fotka s Narutom, keď sme boli ešte úplné miminá.

"Chcem vedieť, čo sa stalo, že ste sa vy dvaja pomlátili!" kričala na mňa mama. Iba som sa pozeral do rohu miestnosti. Počul som ako jej otec niečo hovorí, ale ani som sa nesnažil zachytiť čo. Netrápilo ma to teraz.
"Prepáč. Len ma to trápi. Ty a Sasuke," svoj pohľad premiestnila na stenu s fotkami, "ste najlepší kamaráti už veľmi dlho. Nechcem, aby sa to teraz pokazilo." Jej ruku položila na moju hlavu a objala ma. Prešiel som do svojej izby. Ani nie po dvoch minútach tam prišiel aj otec.
"Naruto," povedal. Sedel som na kraji posteli, presne oproti nemu. Nemal som chuť sa s ním rozprávať. Nemal som chuť na nič. Sadol si vedľa mňa.
"Pozri, nemusíš mi nič povedať. Iba chcem aby si vedel, že vaše priateľstvo je silnejšie, ako čokoľvek iné," povedal a potľapkal mi po ramene. Silnejšie než čokoľvek iné, hej? Po dnešku si tým nie som istý...