Zakázané ovocie chutí najlepšie 27

20.10.2017

Stáli sme pred domom nášho tretieho člena tímu a čakali na neho. Shino ma donútil ísť za Kibom hneď teraz, skôr ako si to rozmyslím. Bože, ako som sa dostala do takejto situácie? Oh, viem. Som moc čitateľná. Ľudia si normálne môžu prelistovať moje emócie. A mám veľmi milých kamarátov. Chcem byť doma poď paplónom. Dvere sa otvorili a zjavila sa v nich známa tvár nasledovaná nadšeným štekaním. Akamaru mi chýbal. Ani nevie ako a dokáže zdvihnúť náladu. Možno by som sa mala porozprávať s mamou, či by sme si nezobrali psíka. Určite by to bolo príjemné oživenie nášho domu. "Ahojte," povedal Kiba sa usmial da od ucha k uchu. Obaja sme mu odzdravili a vybrali sa na veľmi známe miesto v lese, kde náš tím vždy cvičí.

"Teraz som zmätený. Povedali ste, že sa potrebujeme ako tím porozprávať o niečom veľmi dôležitom, ale sme na našom cvičisku, takže ideme aj trénovať?" spýtal sa Kiba a začal škriabať Akamara za uchom.
"Usúdili sme, že sa nám o tom bude najlepšie rozprávať počas boja. Nebudeme veľmi sústredení len na rozhovor a tým pádom sa budeme cítiť viac pohodlne," vysvetlil mu Shino. Ja som nič nehovorila. V hlave som si pripravovala monológ, ktorý im poviem. Bohužiaľ, ďaleko som sa nedostala. Skončila som pri Um . Postavili sme sa tak, že sme vytvorili trojuholník a pripravili sa. Už vidím, ako skvelo mi to pôjde. Nielenže nebudem vedieť rozprávať, ale ani bojovať. Toto bude zaujímavé. Shino sa spýtal, či môžeme začať a tak sme sa teda pustili do tréningu. Zaútočila som na Kibu mojou rukou. Mierila som na jeho krk a on ma veľmi ľahko vykryl. Zapla som byakugan a práve včas som zbadala ako sa ku mne priblížil Shino. Skrčila som sa a lebo noha skoro zasiahla Inuzuku. Keby nebolo Akamara, tak už by letel. Moju ľavú nohu som vystrela a otočila sa okolo vlastnej osi. Shino jednoducho vyskočil do výšky a začal sa brániť Kibovi. Vyblokoval jeho pravačku, aj kop do brucha. Taktiež sa stihol zohnúť keď chcel na neho Akamaru skočiť. Priskočila som mu na pomoc a chystala sa udrieť Kibu dlaňou do chrbta, v tom mi však zabránil náš psí kamarát. Ešte chvíľu sme používali taijutsu, ale prestávalo ma to baviť. Bola som už zadýchaná a navyše som vedela, že sa odo mňa očakáva rozprávanie, no stále som sa na to nejako nemala. Trochu som od nich odstúpila a zakričala: "Juuken!" Nemali žiaden problém sa tomu vyhnúť. Počula som, ako Kiba povedal svoje Gatsuuga a počula bzukot Shinových chrobákov.

"Hinata, je na čase, aby si nám povedala, čo sa deje," ozval sa Shino. Svoj pohľad som utrpela na zem. Nechcem to povedať. Nevidím dôvod, ale naozaj si to zaslúžia? Vždy tu boli pre mňa. Nikdy som im neklamala a nič pred nimi netajila. Nemala som čo. Akokoľvek to bolo ťažké vedela som, že im to musím povedať. Opäť som sa začala vyhýbať útokom.
"Dobre, už začnem," povedala som a naposledy sa zhlboka nadýchla, "ale obaja mi musíte sľúbiť, že čo sa stane tu, aj tu ostane. Hlavne ty Kiba. Nič v zlom, ale viem, ako sa ostatní dozvedeli o Narutovi a Sakure."
Menovaný sa zapýril a poškrabal na hlave. Odprisahal mi, že to určite nikomu nepovie a to isté aj Shino. A tak som spustila svoj monológ. O tom, ako sa to začalo. O tom, ako sme boli samí v záhrade. O tom, ako ma skoro pobozkal a o tom, čo k nemu v skutočnosti cítim. Celý ten čas sme bojovali. Ako som rozprávala tak som síce útočila trochu silnejšie a rýchlejšie, ale nezdalo sa mi, že by im to vadilo. A tak som im to povedala. Komplet všetko. Bez toho, aby som sa červenala. Shino mal pravdu. Naozaj je lepšie rozprávať takto. Keď som dorozprávala, už sme sa viac bláznili, ako hrali. Ako počas starých dobrých časov.

Kráčala som po ulici, naschvál som sa vyhýbala uliciam, o ktorých viem, že sa tam Naruto zvykne pohybovať. Áno, Sasuke do mňa hučí už asi týždeň. Ja na to nemám. Som slabá. A je mi to ľúto, no viem, že ten čas príde. Všetko má svoj čas...chýba mi však. Veci sa dali tak do pohybu, aspoň v mojej hlave. V snoch opäť vidím jeho vlasy blonďavé ako slnko na nebesách, ktoré toľko pripomínali jeho oči. Prenikavé a priezračné.
Do hrude mi vbehli zase tie stiesnené a zároveň euforické pocity. Stisla som pery a prehltla oboje. Teda...chcela. Ako záchrana pred mojím vlastným vedomím bol môj mobil, ktorý mi zavibroval v ruke.

Mitsumi je akčná, ale je hrozne milá. Nemôžem si pomôcť, ale to dievča zbožňujem. Je ukecaná, trocha šiblá, ale úprimná a na nič sa nehrá. Nie ako nemenovaná vyperoxidovaná pééča, čo má nechty vyzdobenejšie než Konoha počas Tanabaty. A spomeň čerta. Zbadala som jej onú vybielenú hlavu vyjsť z dverí, do ktorých som mierila ja. Chvalabohu si ma nevšimla. Čumela do mobilu ako vždy. Po vstupe do obchodu ma ovial studený vánok, ako dobre. Vzala som košík do ruky pobrala sa k cestovinám.

....ten pocit, keď vám mama od rána mele o cestovinách, ktoré chce kúpiť, lenže vy počas toho jej otravovania ste mali dojem, že ju počúvate, ale stojíte v obchode a neviete, ktoré to vlastne chce?
No, to bude doma hádka. Naštvane som sa otočila bokom k regálu, keď ma upútala čierna postava. Usmiala som sa. Nikto iný takto nechodí ako Sai. Prešla som k nemu a poťukala ho po ramene. Mala som pripravený široký úsmev, no ten mi zmizol hneď, ako mi ukázal tvár. Sklamanie mal vyryté v každom jednom milimetri. Asi som sa dívala moc skúmavo, lebo po pár sekundách sklopil zrak a potom aj hlavu.

"Prepáč," povedala som automaticky i keď som v ten moment nevedela, za čo presne sa ospravedlňujem.
Ale bol mi jasný dôvod jeho stavu. Ino. Dlho po nej túžil. Keď sa to k nej dostalo, jednu dobu spolu spávali. Poslala ho do šľaka a šla si za Kibom. Vraj je Sai moc divný a bledý. Je to krava. Bol iný, ale snaživý. Snaha chápať ľudský kontakt, myslenie a správanie bolo pre neho celkom komplikované a ona sa s ním takto zahrávala. Určite sa tu spolu stretli, keď odtiaľto vychádzala.

"Mrzí ma to," položila som mu ruku na rameno, zatiaľ čo on si utrel nos, "Ino je štetka. Nerieš ju."
"Viem. Len keby som..."
"Keby si čo?"
"Keby som to Naru...vieš, no veril mu," nervózne klepnul očami ku mne, pochopila som.
Naruto. Neušla mi čudná grimasa, za čo sa ospravedlnil on mne. Dostala som potrebu sa s ním porozprávať. Potrebuje dostať von zo seba myšlienky a viem, že aj ja mu môžem povedať svoje. Ani o Sasukem nikomu nepovie. V tomto bol striktný. Ono totižto ani by nikto nevedel o ňom a o Ino, keby si neotvárala hubu, kde prišla. Ešte také detaily ako dĺžku...

Vzala som náhodne nejaké cestoviny s tým, že tie čo chcela mama neboli a ťahala som ho. Netrápilo ma, čo v polievke bude. Oco varí lepšie.
Zašili sme sa v parku, kde...ani som na jeho pusu na líce nespomínala. Radšej. A tak sme sa začali zhovárať a dlho. Uľavilo sa mu a dostala som pocit, že sa do jeho bielych líc vrátil akýsi živší nádych. Na koniec všetkého som dostala nápad. Sai bol smutný, bez života a bolo tu riešenie.
"Poďme dnes všetci von!" až som vyhŕkla, "veď od chaty je mesiac a my sme sa vôbec nevideli!"
"Nó," Sai obrátil tmavé oči dohora, "vyvetrať hlavu je skvelé. Ale...nie úplne všetci, však?" klesol pohľadom na mňa a ja som pokrútila hlavou, "takže bez Ino, Kibu a Naruta?"
"Nie je to síce pekné," fakt to nebolo fér, "ale ja ho nemôžem vidieť."
"Chápem, tak dáme vedieť vybraným osobám."
"Super," postavila som sa na nohy, "táák o ôsmej večer? Napíšeme ostatným SMS-ky."
Súhlasil a vytiahol mobil z čiernych nohavíc.

"Sasuke?"
"No? Kde toľko trčíš?"
"Prepáč, ale stretla som Saia a no...potom ti porozprávam."
"Kde si teraz?"
"Idem z domu."
"Kam?"
"Bože toľko otázok, Sasuke."
"Do prdele, tak keď mi to nevieš povedať všetko naraz."
"Však sa hneď nerozčuluj, všetko sa dozvieš o tri, dva..."
"Jedna," ozvalo sa za mnou a výhľad na jej úsmev mi zastrel Itachi, ktorý prešiel okolo nej.
Bol som tak zamyslený do rozhovoru s ňou, že som ani nevnímal, kedy jej šiel otvoriť. Sadli sme si za stôl a Mitsumi nám nalievala jednu zo svojich limonád. Táto bola zázvoro-citrónová. Sledujúc ako sa napravuje na stoličke celá vyškerená, neušlo mi, že Itachimu pohladila stehno. Aj by som sa tým zapodieval, ale...

"Tak..."
Sakura sa akosi moc energicky napravila na podsedáku: "No, stretla som Saia a tak trocha sme vyliali srdce jeden druhému," o môj bože, "a tak nás napadlo, že či by sme nešli dnes von. Všetci až na Inuzuku, Yamanaka a Uzumakiho."
"Hm," ozvalo sa z Itachiho strany a tým si nechtiac vypýtal pozornosť.
"Čo?" oslovila ho ružovláska a ja som dúfal, že to tu moc nebudeme rozoberať.
"Jak si môžeš byť istá, že tam neprídu?"
"Myslela som, že to ľuďom nejak naznačím, že nie sú chcení..."
Nečakal som na ďalšiu bratovu reakciu a prehovoril som: "Sakura...nie je to moc korektné."

Stíchla. Nedivím sa, keď som si vetu prehral v hlave spätne, znel som dosť dominantne. Dobre, nechcem Naruta vidieť, Kiba je ako tak v pohode. Je moc hlučný, ale nemôžem povedať, že ho vyložene nemám rád. A Ino...ktokoľvek na svete lepší ako ona.
Vlastne...uvedomil som si, že mi to ani nevadí, že to takto bude. Nakoniec som súhlasil a nedíval sa tam na Itachiho dvihnuté obočie, lebo by do mňa zasial pochybnosti. Nejiho ani Saia som nevidel celú večnosť, obdivuhodná dobrosrdečnosť Choujiho, Shikamarov intelekt a ona...
Bude tam aj ona. Prehltol som a chrbtom mi prešlo teplo. Bolo však neskoro. Sakura už ťukala do mobilu a správy boli odoslané.
Len aby tam nebol Naruto...z predstavy jeho prítomnosti sa mi práve robilo horšie ako z nej. Fajn. Radšej ona než Naruto. Ak Sakura správne formuluje správu, čo bude hromadne posielať, malo by to byť v poriadku. Najnechápavejší členovia našej party nie sú pozvaní...

Akurát mi prišla správa od Sakury. Také nezvyčajné. Vraj sa chcú stretnúť celá skupina. Teda, skoro celá. Ak som to správne pochopila tak Naruto, Kiba a Ino neprídu, ale bude tam Sasuke. Môj mobil začal vibrovať. Práve mi volal Shino. Nechajte ma hádať. Dostal sms od Sakury a chce sa uistiť, že prídem, lebo mi to pomôže.
"Ahoj," ozvala som sa po zdvihnutí.
"Ahoj. Tiež si dostala správu od Sakury?" spýtal sa.
"Áno, dostala. Prečo?"
"Ideš tam však? Mala by si. Aj keď tam asi bude Sasuke, ale pri jeho povahe nikdy nevieš," povedal. Ja viem predpovedať budúcnosť! Mala by som s tým začať obchodovať. Rýchlo som ho ubezpečila, že tam idem. Radšej dobrovoľne, ako byť donútená. Keby to nespravil Shino, tak Neji. Škoda, že nejde aj Kiba, ale ak tam bude aj Sai, čož asi bude, tak sa nedivím, že nie je pozvaný. Síce to nebola úplne jeho chyba, ale bola. Zložila som a pomaly, ale iste sa začala chystať.

Sedel som s Leem na ramene a len tak sa rozprávali. Je fajn keď raz za čas netrénuje a len tak sedí. Je to aj veľmi zriedkavé. Práve som dojedol svoju tretiu porciu, keď skríkol: "Super!" Prekvapene som sa na neho pozrel.
"Ty si nedostal správu? Sakura ju posielala. Vraj sa dnes má celá naša skupina stretnúť. Je to skvelý nápad," povedal.
"Nie, nič som nedostal. Asi viem prečo," reagoval som a posmutnel. Samozrejme, že mne by správu neposlala. Takže sa dnes stretneme. Možno už je na čase. Ťahá sa to už moc dlho. Spýtal som sa ho na detaily a pripravil sa dojesť už piaty ramen.

Prišiel som domov a vybral som mobil z vrecka. Vyťukal som Kibovo číslo a čakal. Po pár zazvoneniach mi to zdvihol.
"Čau, ho***o. Ideš dnes večer?" spýtal som sa ho. Odkedy povedal o našom vzťahu Ino, tak ho tak volám. Je to aj jeho vina, že sa teraz nerozprávame, ale nehnevám sa na neho. Nebola to len jeho vina.
"Kam?" bola jeho reakcia. Ani on nedostal správu? To je divné. Všetko som mu vysvetlil a čakal na jeho reakciu.
"Jaj, ja som mal vybitý mobil. Ale hej prídem. Vidíme sa tam," povedal a zložil. Ani sa nerozlúčil. Asi tam mal Ino. Ja už iba čakám kedy mi povie, že je tehotná. A v ten moment sa mu vysmejem! Bože, som hrozný kamarát. Čo už. Pozrel som na svoju batériu. Ešte dobre, že to spomínal. Musím si ho dať na nabíjačku, inak to neprežije do večera.

Prešiel som do obývačky a zastavil sa pri otcovi, ktorý, ako vždy, čítal noviny. Prisahám, že on ani nič iné nerobí.
"Oci, dnes sa naša partia stretáva. Neviem kedy prídem, ale do svitania hádam hej," povedal som mu. Pozrel sa na mňa.
"No to dúfam. Neviem, či by sa mamine páčilo, že by si tu dovtedy nebol," zasmial sa. To je fakt. Bude zázrak, ak dnes zaspí. Vždy sa tak veľmi o mňa bojí, až mi to trhá srdce odísť, ale musím. Nemôžem byť stále pri nej. Musím aj žiť. Vrátil som sa do izby a išiel si dať sprchu a potom vyrazím. Vcelku sa teším. Tak dlho som ju nevidel.

"Sai, kde si?" ozvala sa Sakura do telefónu a venovala mi pohľad.
Letmo som jej opätoval úsmev a potiahol si z cigy.
"Uhm, dobre...nó, my so Sasukem ťa čakáme na rohu Sarutobiho ulice...ok, ponáhľaj sa, sme hladní."
Zložila a ja som vyfúkol dym so slovami: "Hovor za seba, mňa napchala Mitsumi u nás."
"Len sa nepaprč," založila si ruky na bok a trocha som sa zarazil nad tým, že tak trocha prečítala moje myšlienky.

Boli to divné pocity. V bruchu som mal niečo medzi motýlikmi, chvením a prázdnotou, pritom som bol najedený. Ani dve cigarety za sebou mi nepomohli, aby som sa ukľudnil. Dofajčil som, práve keď sa pred nami objavil Sai celý v čiernom. Že ma to neprekvapilo. Unavene nás pozdravil a Sakura priskočila k nemu a vzala ho za ruku. Viedla nás do Grillbaru. Meškali sme, takže tam sedeli všetci. Akurát že...

ČO TU ROBÍ INO A KIBA?! Takmer som zaspätkovala spolu so Saiom. Obidvaja si ho hneď všimli. Kiba okamžite sklonil v hanbe hlavu a Ino len so zdvihnutým obočím sledovala Saia. Preglgla som a pozrela na neho, naschvál som sa k nemu pritisla bližšie a zašeptala: "Poďme odtiaľto. Nechápem ako sa tá krava sem dostala..."
"Sakura," venoval mi pohľad a ja som periférne videla ako si Sasuke nepokojne prestúpil z nohy na nohu, "to je v pohode. Ja jej ukážem, kto je nad vecou, keď sa tak škerí jak blbá."
"Čože?" vyjachtala som zo seba a už som ho viac nedržala, lebo šiel k stolu a sadol si naschvál proti nim.

Keby ste vtedy videli Yamanaku! Mala som chuť sa hlasno rozrehotať, keď som videla jej výraz. Tuším, že jej prišlo zle od žalúdka alebo si narobila do gatí. Tak možno predsa má svedomie...
Rozhliadla som sa po ostatných, ktorí si prekvapivo obzerali pohľady, ktoré si trojica vymieňala. Bolo to zaujímavé a zároveň príliš divoké. Jediná Hinata sedela a hlavu mala tak pevne dole, že mám pocit, že skamenela.

"Uf," otočila som sa na Sasukeho a postavili sme tak, aby sme im boli chrbtom, "chvalabohu, že tu Naruto nie je."
"Hm," z mojich očí klesol niekam na podlahu a v dlani požmolil krabičku od cigariet, "je zvláštne, že tu nie je. Ale je to dobre..."
Darovala som mu úsmev, aby som upokojila jeho kyslý výraz. Odpoveďou mi nebolo nič. Neušlo mi, že mierne ľutuje, že je tu. Ani predtým nebol moc rád. Dúfam, že pár panákov saké to spraví.
"Tak poď," mykla som hlavou smerom k nim.

Nepohol sa. Chvíľku ma sledoval. Netuším, čo to neho vošlo, ale zrazu ma prepaľoval pohľadom. Jeho tmavé oči sa mi zabodávali do každého kúsku na mojom tele. V rozpakoch som stiahla obočie do zmäteného výrazu.
"Sasuke, si v pohode?"
"Sakura," jeho tón bol ešte zvláštnejší než stav, v ktorom bol.
"Prosím, potrebujem ťa pri sebe..."
"Prosím? Č-čo to...prečo?" čo sa to deje?
Stisol jemne pery a uhol mi: "Urob to pre mňa."

Zhlboka som sa nadýchla. Skoro mi hlavu roztrhlo od zvedavosti. Chcela som premýšľať nad jeho rozhodnutím, no trocha som v hlave mala hunbúk. Nedovolil mi sa zamyslieť. Sasuke ma totižto nikdy v živote o nič nežiadal. Keby som bola tá stará Sakura, nestalo by sa nič takéto. A už absolútne nie takýmto štýlom.
Prikývla som mu a opäť sa snažila o jeden chlácholiaci úsmev. V tej chvíli, neviem ako a prečo, ale ako som sa postavila viac menej vedľa Sasukeho, aby sme šli k našej partií...moje a Sasukeho oči sa stretli s Narutovými.

Takmer som zmrzla na mieste, keď som ho tam zbadala. Odkiaľ sa kurva vzal?! Pozeral na nás a tuším, že jeho tvár, ešte modrinová, sa tvárila rovnako ako ja s Uchihom. Ešte nenormálnejšie bolo, keď sme so Sasukem naraz pozreli na seba a až vtedy som si uvedomila, jak moc sme blízko pri sebe. "Prehltla" som zmätenosť s kopou iných pocitov, ktoré nabádali moje telo vybuchnúť. Kolená sa mi roztriasli a srdce vrieskalo o život, vyskakujúc mi z hrdla. Nehla som sa. Bolo to príliš trápne, lebo u celej grupy ľudí, zostal každý ticho.

Nedýchal som...situácia sa zmenila na neznesiteľnú. A to som si myslel, že milostný trojuholník bude dnes tá najtrápnejšia scéna. Do úst sa mi nahrnuli sliny, keď som si pri pohľade na neho, spomenul na železnú chuť v ústach. Od neho. Vďaka nemu. Stisol som sánku a kde si zo mňa sa začal vypúšťať hnev.

Musel som však niečo spraviť. Nikto sa z našich kamarátov ani len nepohol vrátane mňa a Sakury. Čokoľvek, urobte preboha, niekto niečo. Sakura a Naruto civeli na seba a zas to zostalo len na mne. Srdce som cítil už pri hlasivkách, keď som zazrel levanduľové oči, prezerajúce si ma. Opäť sa mi zasekol dych až pľúca ma zaboleli. Niekoľko krát som zaklipkal, pozrel som na Sakuru vedľa seba a konečne dostal odvahu niečo spraviť. Schmatol som jej studeným potom obliatu dlaň a doviedol k stolu...