Zakázané ovocie chutí najlepšie 30

20.10.2017

"Teraz je na mňa nahnevaná polovica ženskej populácie, že som mu pokazil jeho perfektný ksicht, však?" spýtal som sa. Stavím sa, že patrí medzi ne. Dokonca aj ja dokážem uznať, že jeho tvár je výnimočne symetrická.
"To nie-" začala, ale zastavil som ju pohybom ruky. No... Nejde to podľa mojich predstáv.
To preto, lebo sa správaš ako debil. Ozvalo sa mi niekde vzadu v hlave. Normálne by som povedal, že to bolo moje svedomie, ale ten hlas bol až moc hlboký. Super. Takže teraz sa budem rozprávať aj so Sakurou a aj s Kuramom? Si robia zo mňa srandu.
"Pozri. Neprišiel som sa hádať. Chcem si iba vyjasniť jednu vec," povedal som. Videl som, ako jej stuhla tvár a napäto ma počúvala. Možno to už bola hotová vec pre ňu, ale ja som musel mať v tom jasno.
"Sme ešte spolu, alebo už máš iného?" spýtal som sa.
Idiot! Mal si to sformulovať inač! Ihneď to oprav, pokým ju nenaserieš a nedokazíš aj to, čo sa ešte dalo zachrániť! Mal pravdu. To som povedal dosť odporne.
"Teda... prepáč. Myslel som to tak, či... Uhm..." snažil som sa vykoktať. Snahu som mal, ale nevedel som, ako to opraviť. Buď sme spolu my dvaja, alebo ona a Sasuke. Teda ešte možno Sai, ale neverím, že on je taký haj*el, aby to spravil. Sasuke by toho bol schopný. Aj keď sa mi tomu nechce veriť.

Zaškaredila som sa jeho smerom. Tomu hovorím jednanie...no potom sa začal koktať a ja som sa musela zasmiať, pretože toľko pripomínal tú jeho trubihorovskú časť. Zmätene na mňa pohliadol a netuším, či sa mu na tvári formoval hnev alebo pobavenie a tak som radšej hneď spustila: "Nemám iného."
"Hmpf," že ja ho vyhodím von oknom za tento pazvuk!
"Nechcem iného," potlačila som vzlyknutie a naštvané fučanie zároveň.

Boli to doslova husté pľúvance pocitov, tak protichodných, že sa mi otriasali všetky orgány v tele. Mala som chuť všetko rozbiť, vyhodiť von z okna Naruta a potom aj seba, túžila som sa mu hodiť do náruče, rozplakať sa. Nevedno, či od šťastia, že znova pociťujem jeho prítomnosť alebo od ľútosti, čo všetko sa muselo stať.

"Zrazu si so Sasukem kamarátka," zamrmlal, sledujúc si nohy.
"Zrazu ty s ním kamarát nie si," prekrížila som ruky u hrude, je vôbec dobrý nápad teraz chňapať po ofenzivite?
"Dobre, Sakura!" prudko dvihol ruku so zvýšeným hlasom a zagestikuloval pravačkou, "ako inak som si mal vyložiť, alebo sa cítiť dobre...keď tesne po tom, čo sme sa pohádali kvôli určitej osobe sa dozviem, že s ňou tráviš čas vyše, ako kedykoľvek predtým vôbec v živote dokopy?"
"Ja-"
"I keď možno fakt spolu nič nemáte, aj tak je to divné a mňa šlo o to vyše rozdrapiť!" vyprskol a potom si rezignovane sadol na koberec, "trápil som sa."
"Naruto, ja tiež," nohy som si dala do tureckého sedu a sledovala, ako sa hrá s textíliou kobercu.
"Tak mi to vysvetli," smutne povedal a mierne vystrčil spodnú peru, "pretože je všeobecne známe, že baby v Sasukeho prítomnosti sú jak bez seba."
Bol strašne rozkošný i keď bol taký smutnučký.
"Bola som ako mátoha," skleslo som sa pousmiala, "nespala som, plakala a v hlave hádam nemala horší zmätok. Jedného dňa som stretla Itachiho a ten ma pozval k nim. Prehováral ma...vlastne doteraz netuším, na čo som vlastne šla."
Venoval mi, aspoň to tak vyzeralo, že začal venovať omnoho väčšiu pozornosť.
"Mal to naplánované, lebo Sasuke bol doma. Zavreli sme sa na záhradu a tam mi povedal, že ma nikdy nechcel, nikdy nemiloval," videla som, ako sa mu jemne uvoľnili sánkove svaly.
Jeho modré oceánové oči ma opäť našli a mierne prikývli. Mne sa z absencie jeho osobnosti a krásy začal plačom triasť hlas: "A ako som tam sedela a počúvala...uvedomila som si, že sa ho netúžim dotýkať. Že netúžim, aby ma bozkával alebo čokoľvek..."

"...práve preto sa začal Sasuke so mnou baviť. Nebola som už otravná Sakura. Ale proste Sakura," dvihla ramená a stisla pery, "Sasuke celý ten čas do mňa hučal. Deň čo deň, hodinu čo hodinu, SMS čo SMS, aby som šla za tebou udobriť sa. On nie je ten zlý...a ani si nezaslúžil to, čo si mu urobil," povedala. Chvíľu som bol ticho. Nevedel som, čo povedať. Som deiil no. Jednal som bez toho, aby som si overil, či mám pravdu. Verím jej, aj keď mi rozum hovorí, že nie. Srdce má vždy miesto pred rozumom. Teda, tak to vždy hovorila mamka a ja s ňou súhlasím. Natiahol som k nej ruku a smutne sa na ňu usmial. Jej malú hebkú ruku vložila do tej mojej. Pritiahol som si ju do náručia a pevne objal.
"Je mi to ľúto. Správal som sa hrozne a nepočúval nikoho. Odpusť mi to. Mal som ti dať čas, aby si sa úplne dostala cez Sasukeho a nebyť na teba hneď odporný," povedal som jej. Jej ruky sa ovinuli okolo mňa a cítil som, ako mi pomaly vlhne tričko. Kelu! Musí plakať? Teraz budem aj ja. Nechcem pred ňou vyzerať tak úboho.
"Aj mne je to ľúto, Naruto. Mala... Mala som sa zachovať inak. Hneď som ti to mala celé vysvetliť a nehrať sa na urazenú. Aj ty mi odpusť," hovorila s trasúcim sa hlasom. Vtisol som jej jemný bozk do vlasov a začal ju hladkať po nich hladiť. Uistil som sa, aby ani jedna moja slza nedopadla na jej krásne vlasy. Nechcel som ich zamokriť a nedajbože pokaziť.

Po chvíli som ju jemne chytil za bradu a prinútil ju sa na mňa pozrieť. Ešte predtým, než som stihol niečo spraviť alebo povedať, bolo počuť jemne klopanie na dvere.
"Sakura, Naruto. Iba som chcela povedať, že musím ísť na poobedňajšiu stráž, tak ma potom nehľadajte keby dačo," počuli sme hlas jej mamy. No, dobre. Aspoň je súkromie. Tak veľmi mi chýbali jej pery, že som ani na nič nečakal a rovno ju pobozkal. Najprv mi jemne bozky opätovala, ale neskôr sa prehĺbili a nenásytne som ochutnával jej pery a jazyk znovu a znovu. Síce som to nemal v pláne, ale keď som sa uvedomil, čo vlastne robíme...boli sme v posteli polonahý. Zastavil som sa a pozrel sa jej do očí.
"Si si istá, že to chceš? Ak ma nezastavíš teraz, tak neviem, či sa budem vedieť ovládať neskôr," spýtal som sa jej. Bol som smrteľne vážny. Ak by si neskôr rozmyslela, že nič nechce, tak by som musel asi poprosiť Kuramu, aby ma od nej dostal. Na chvíľu sa tvárila prekvapene a zarazene, ale potom sa opäť usmiala a povedala: "Áno, som si istá." To bolo všetko, čo som potreboval vedieť.

Nechápem, netuším a ani neviem, kde sa to vo mne všetko bralo. Prepadala ma menšia nervozita, no všetko to bola otázka momentu a zápalu adrenalínu a túžby.
Milujem ho a chcem, aby videl, že tomu tak skutočne je. Ďakovala som Bohu, že mama šla preč. Úplne som popri udalostiach zabudla, že dnes má stráž pri bráne. A bolo to skvelé, pretože som práve ležala v spodnom prádle pod ním a obdivovala jeho svaly. Blonďavé vlasy a modré oči nadpozemsky žiarili v kontraste s opálenou pokožkou.

Oddala som sa mu, no hneď sa moje nohy kŕčovito obtočili okolo jeho pasu.
"Bolí?" odtiahol sa so zármutkom v tvári.
Mlčky som prikývla, no rukami pobádala, nech neprestane. Moja tvár sa stále krčila bolesťou, no po chvíľke sa začala strácať.
"Asi som dobrý, keď sa prestávaš mračiť, že?" pousmial sa.
Pustila som sa do rehotu a on spočiatku tiež, pokiaľ nezamrzol: "Panebože!"
"Čo je?" čelo sa mi mierne zamračilo.
Jeho obočie sa mračilo zamyslením: "To je zvláštny pocit vnútri, keď sa smeješ."
"Kriste, Naruto!" rozosmiala som sa ešte viac, "ja ťa tak milujem."
Nahodil náramne zamilovaný výraz a priblížil sa ku mne: "Milujem ťa, Sakura-chan."
Natlačil sa najviac, ako to šlo a mne cez náš bozk prešiel prvý slastný ston...

Druhý deň po príchode rodičov som jak idiot musel celý deň byť zavretý v mojej izbe, lebo prišla k nám nejaká dôležitá návšteva. Otec si nemohol dovoliť, aby vysoko postavení ninjovia z Mlžnej, ktorí s nimi prišli videli domoklovaného jeho syna. A aj keby uzreli moje fialové nádhery, nepriznal by sa, že mi ich urobil on. Nemám ho rád.
Vyrušilo ma klopanie na dvere a mamin hlas: "Zlatko, máš tu návštevu."
Sakura? Otvorili sa dvere.

Naruto.

Prudko som sa posadil a otočil sa telom k oknu, opierajúc si lakte o kolená, zatiaľ čo on sa postavil pre do mňa.
"Čo tu chceš?" zvrčal som a to som sa ešte krotil.
"Čo to máš na tvári?" zohol sa, aby na mňa videl.
Na moje prekvapenie, jeho tón hlasu bol úplne iný, než som predpokladal. Prirodzený, ba trocha až s dobrou náladou.
"Do toho teba nič," odvrátil som tvár a venoval mu neoblomný výraz.
Zakláňal som hlavu na neho a sledoval, ako si ma prezerá z výšky. Nezvykli sme sa takto na seba dívať a ja som ani trocha netušil, čo ten deb*l zamýšľa.
"Pravé oko máš nechutne podliate krvou. Bež si to dať ošetriť Sakure," stále znel normálne.
"Sakure?" spýtal som sa prihlúpejšie, než som chcel.
Ironická narážka, alebo to myslí vážne? Ešte stále som si nebol istý, či...
"Áno, však je to skvelá medička," jeho oči sa na mňa usmiali a on sa posadil naproti mne.

No konečne. Bolo čase, aby sa uzmierili. Klamal by som, keby som povedal, že ma to kdesi v duši nepookrialo.
"Nemôžem si to dať ošetriť..."
"Prečo?" začudoval sa.
Bolo mi svojím spôsobom komfortné sa s ním baviť takto. Čakal som, že keď sa stretneme po tom fiasku v Grillbare, bude na mňa vrčať. Prišiel som tam so Sakurou, sedel som so Sakurou, hovoril som so Sakurou a v neposlednom rade, odišiel som so Sakurou. A on na to nič? Asi si mnohé vysvetlili.
"Proste nemôžem," odvrkol som mu a na to si známo povzdychol.
"Otec, však? Zakázal ti to. Tak ako vždy."
"Sklapni."

"Sasuke."
"Hm?"
"Prepáč."
Neprepaľoval som ho pohľadom, lebo jeho oči boli jedny z mála tých, čo do mňa videli.
"Nasral si ma. A to dosť."
"Viem. Po*rbal som to."
A to-"
"Dosť," dokončil za mňa.
Dvihli sme na seba zraky a uchechtli sa.
"Sasuke...som rád, že sme najlepší kamoši. Nevedel som, či ma tak berieš."
Ty id*ot, si moja polovička predsa.
"No len sa mi tu nerozrev...však aj ja som rád."
"Super. Za toto ti musím dať ďalšiu fotku v rámčeku!" vyhŕkol.
"Nie," usmial som sa s dlaňami na odstup, "kašli na to!"

Zasmial sa. Pochybujem, že ma poslúchne. Zrazu bez toho, aby som sa ho pýtal...spustil, ako sa to vyriešilo so Sakurou. Sadol som si k nemu na zem a dobrovoľno-nedobrovoľne som počúval Narutov prvý sexuálny zážitok a samozrejme, ako moc ju miluje a bla bla. Dotyky, bozky a rozkoš a bla bla. I keď som detaily vedieť teda nechcel, ale je sranda počúvať zelenáča, jak o tom básni. Húpal sa pri tom a usmieval jak retard. Dorozprával a až vtedy prišiel na to, že pri tom zabudol dýchať. Oči zabodnuté do zeme po ťažkom nádychu premiestnil na mňa: "...vidíš? Už som aj ja chlap."
"Skvelé, Naruto."
"Už sa mi nebudeš môcť smiať za panictvo."
"Však bože, ja to myslím vždy len zo srandy," prehltol som chuť pretočiť oči.
"Viem," hodil vševediaci pohľad niekam do neznáma, "ja som ten slušný, čo sa miluje z lásky a ty ten sukničkár!"
Najprv sa zatváril hrozne dôležito a chcel sa začať smiať, no ja som ho so sarkastickým úškrnom šľahol mikinou, čo som mal na posteli.
"Ty obluda, mal som len tri...nie celú Konohu."
Naruto si odkryl tvár s čiernou textíliou a vrátil mi to.

Tri dni po stretávke. Ešte som nedokázala vymazať zlé spomienky. A fakt, že mám nedostatok spánku. Usadila som sa s knihou do postele, keď som počula klopanie na moje dvere.
"Áno?" spýtala som sa neznámej osoby.
"To som ja," počula som Shinov hlas za dverami. Pozvala som ho ďalej a čakala, kedy začne rozprávať.
"No, vyzeráš... Unaveno," skonštatoval. Nedokázala som udržať svoj kyslý úsmev na uzde a so sarkazmom v hlase som odpovedala: "Ah, ďakujem. Vôbec nemáme doma zrkadlá." Jeho tichý smiech sa odrážal od stien.
"Dobre. Pôjdem k veci. Prišiel som pre teba. Kiba sa chce stretnúť. Vyzerá to, že má nejaké problémy s Ino a chce si to zjavne vybiť na nás."
"No, predsa by sme neboli jeho kamaráti, keby sme odmietli, ale dúfam, že to myslíš metaforicky," povedala som.
"Tak, hádam nás nezmláti tak, ako Naruto Sasukeho a naopak," pokrčil plecami a vybral sa na odchod. Pritakala som mu a keď zavrel dvere, začala som sa prezliekať. Namiesto môjho klasického oblečenia som si dala tmavomodré šortky a levanduľové tričko na ramienka. Na moju milovanú mikinu bolo až moc horúco. Keď som sa pozrela do zrkadla, moc som spokojná nebola. Na môj vkus som mala moc holé nohy. Dala som si dolu šortky a navliekla na seba sieťkované silonky a moje predošlé šortky vymenila za čierne. Opäť som sa skontrolovala v zrkadle. Už to bolo lepšie. Ešte som si rýchlo zopla vlasy do konského chvostu a rýchlo zbehla po schodoch dolu až pred dvere, kde čakal Shino.

"Môžeme ísť?" spýtal sa keď ma zbadal. Premeral si ma očami od hlavy až po päty, čo mi vhnalo krv do líc. Prikývla som a vybrali sme sa za Kibom na druhý koniec dediny. Naozaj si nemohol vybrať lepšie miesto.

"No a keď som tak sedela... Počúvaš ma vôbec?" rozprávala Sakura.
"Čo? Áno, áno, samozrejme, že počúvam," presviedčal som ju. Zastavila sa a dala si ruky v bok.
"Tak, o čom som hovorila?" spýtala sa ma. Zastavil som sa a otočil na ňu. No do... Dobre. Nepočúval som. O čom, dopekla, mohla tak rozprávať?
"O... O práci v nemocnici," povedal som. Povzdychla si a pokračovala v ceste. Bral som to pozitívne. Asi som sa trafil. No, facka mi neletela, takže asi to je dobré znamenie. Vybral som sa za ňou, keď sa zrazu potkla a padala. Rýchlo som ju zachytil a privinul k sebe.
"Wou! Si v poriadku?" spýtal som sa jej.
"Áno. Áno, som. Len som sa potkla o vlastnú nohu. Tuším som viac nešikovná, ako kedysi," zasmiala s náznakom rozpačitosti. Zasmial som sa a povedal: "Podľa mňa je to zlaté." Usmieval som sa na ňu, zatiaľ čo som ju držal blízko seba.

Kráčali sme po ulici, keď som za sebou počula plač. Otočil som sa za ním, či náhodou nepotrebuje niekto pomoc. Inštinkt kunoichi. Našťastie to bolo iba malé dieťa, ktoré padlo a už bola pri ňom jeho mama. Otáčala som sa znovu späť, keď sa zrazu predo mňa postavil Shino a chytil ma okolo pliec.
"Deje sa niečo?" spýtala som sa. Pozrela som sa na neho pochybovačne. Iba nemo otváral a zatváral ústa. Krútila som nad ním hlavou a rozhodla sa ho obísť, avšak zastavili ma jeho ruky.
"Iba... Iba som sa chcel spýtať, ako sa cítiš?" ozval sa. Ako sa cítim? Čo to, preboha, do neho vošlo.
"Uhm... Dobre? Som síce trochu unavená, ale inak sa mám fajn," odpovedala som mu a stále sa naňho začudovane pozerala. Začal prikyvovať a mrmlať: "Dobre."
"Môžeme ísť? Alebo ešte niečo potrebuješ? Niečo, čo nepočká?" spýtala som sa ho. Rýchlo sa pozrel okolo seba. Keď nič nehovoril, znovu som sa rozhodla ho obísť, keď ma zrazu objal. Stála som strnulo v jeho objatí a povedala: "S-Shino? Deje sa niečo?"
"Nie. Len som ti chcel povedať, že všetko bude ešte lepšie," povedal. Ruky som položila na jeho chrbát a potľapkala ho. Usilovne som ignorovala fakt, že moja tvár celá horela.
"Dobre. Verím ti a budem si to pamätať," s týmito slovami som ho pustila a pokračovala v chôdzi. Viditeľne si vydýchol a keď som začala dumať nad tým prečo, zbadala som tie známy pár vlasov, ktoré akurát zachádzali do uličky. Naruto a Sakura. Zjavne sa udobrili. Počkať. To bol ten dôvod, prečo sa Shino tak správal? Kútikom oka som sa na neho pozrela. Jemne som sa usmiala a premiestnila svoj pohľad znovu pred seba. Je vcelku zlatý, keď je taký starostlivý.