Zakázané ovocie chutí najlepšie 33

20.10.2017

V panike a zmätku som sa poriadne brániť nevedela. Chvíľu mi trvalo, kým som znovu nadobudla svoje postavenie. Opätkom topánky som mu buchla po chodidle. Zanadával a ustúpil odo mňa. Najprv som zaťala pravú ruku v päsť, no nakoniec som ju otvorila a vystrelila k jeho lícu. Neskutočne ma potom pálila. Miesto, kde dopadla na jeho tvári začalo silno červenať.
"Neopovažuj sa bozkávať ma. Nechcem, aby sa niečo také otrasné nachádzalo na mojom tele. Hnusíš sa mi. Milovala som ťa, ale teraz sa mi pri pohľade na teba chce zvracať! Choď sa zakopať niekde pod zem s Temari a s ďalšími kurvami. Je jedno, čo ku mne cítiš, aj tak budeš tvrdiť opak. Už si to konečne priznaj. Ja nie som tá, čo si nedokáže priznať city. Nie som tá, čo zalezie do kúta a začne revať. Nie som tá, ktorá je z nás dvoch slabšia," povedala som s pokojným hlasom. Utrela som si ústa a otočila sa na opätku. Vošla som späť do haly a zamierila k rodičom.
"Otec," oslovila som ho, "prepáč, ale je mi zle a som unavená. Ak ma ospravedlníš, rada by som išla domov."
"Dobre. Dávaj si pozor po ceste domov," odpovedal mi. Neobzrela som sa. Vedela som, že za mnou nepôjde. Neriešila som to, iba som jednoducho išla.

Stratila sa, no ja som to nechcel nechať tak. Nech sa povarí v tom, čo chcela namiešať mne. Prebehol som cez záhradu do sály. Než som stisol zaregistrovať, jej šaty sa mihli u vchodu. Chcel som sa rozbehnúť, no niekto ma potiahol za yukatu.

"Kam máš tak naponáhlo?" teta Uruchi sa na mňa milo usmiala.
Bože nie, teraz nie.
"Musím bežať niečo odkázať kamarátke," snažil som sa zatváriť usmievavo, ako som to mal vždy pri nej vo zvyku, no toto bola nevhodná doba.
Zakvačil som nechty do stehien: "Ďakujem za vašu pomoc pri pečení koláčov na túto oslavu. Vážim si to."
Napokon som zo seba vysekal úprimnejší úsmev i keď naň nebol čas.
"No čo tu ešte stojíš. Bež, Sasuke. Až ju stihneš," letmo som na ňu pozrel a vyrazil.

Vybehol som na ulicu a jej postava v diaľke kráčala domov. Rozbehol som sa a v tom si ma všimla. Pridala do kroku, až chcela aj ona utekať. Oblečenie jej nedovolilo ráznejšie pohyby a o pár sekúnd moje dlane vzali jej lakte, otáčajúc si ju na seba.

"Tak ,kto nám tu uteká?"
Rozohnila sa a začala sa mykať ako besný pes. Tvár sa mračila námahou a hlasivky vydávali divné pazvuky.
"Pusť ma!"
"Nepustím! Keď si tá silnejšia to predsa zvládneš," cítil som pohľady cudzích ľudí a to sa mi nepáčilo, "pozri sa na mňa."
Zatriasol som s ňou a ona na moje slová nereagovala. Hm, ja som ten dominantný. Násilne som jej stisol čeľusť a dvihol jej bradu: "Hovorím ti, aby si sa na mňa pozrela!"
Svaly pod bruškami mala tak pevne zaťaté, že som pochyboval, že má pod tou bledou kožou mäso. Prezeral som si ju a nabažoval sa toho mierne vyľakaného pohľadu. Ahaho, aká malá rybka z nej je.
Očami som obtiahol siluetu môjho nechtu, ktorý mi zamočila od slzy. Od veľkej a horúcej. Levanduľové oči sa jej leskli a nakoniec sa až celé zaliali. Asi som mal v pláne byť z toho celý otrávený, no nedokázal som v ten moment zo seba vysekať žiadnu ironickú poznámku, pretože...

Neviem povedať, čo mala v očiach. Bolo v tom toľko natlakovaných pocitov, že som ich ani všetky nerozoznal.
"Sasuke, pusť ma," zašepkala a dolná pera sa jej zatriasla, ako malému dievčatku, keď jej vezmete jej bábiku.
Pootvoril som pery, že azda niečo poviem, no v hlave mi zostalo neuveriteľné prázdno. Takmer ma to zrazilo na kolená. Teplo stieklo znova ku mne a ja som jej ten potôčik utrel palcom: "Neplač..."
Poutieral som jej celú tvár a spustil ruky, odchádzajúc. Nohy mi spravili pár krokov, keď som sa otočil za ňou. V tom momente spravila presne to isté...

Usrkávala som si z limonády, zatiaľ čo Tenten oproti mne rozprávala. Pozvala som ju von, aby som sa jej ospravedlnila za svoje chovanie voči nej, keď som sa bavila ešte s Ino. Viem, že som občas bola na ňu zlá a popravde...chcela som nejaké normálne kamošky. V posledných dňoch sa Mitsumi ako si vytratila. Viem, že bola aj na nejakých misiách.

"...takže niečo také je úplne normálne, neboj sa," usmiala sa hnedovláska a mávla rukou.
"Ďakujem," vysukala som zo seba trocha spomalene, "mala som trocha obavy kvôli tomu."
"Nie, nemusíš mať," znova jej zacukal úsmev na lícach a poobzerala sa po kaviarni, "je to bežné a sama si povedala, že už je to úplne iné."
Bola som celkom zdesená z toho, že občas som počas styku s Narutom nič necítila. Ale to už bolo preč, no ja som akosi chcela mať istotu. Narutovi som sa zdôveriť nemohla, nezobral by to správne.
"O koľkej to ideš za tým Narutom na tú oslavu?"
"Nom, dopijem a pôjdem," venovala som jej pohľad a potom sa kutrala v kabelke po peniaze.
Naliala som posledné glgy do krku a objala Tenten, vychádzajúc von do slnečnej Konohy.

Stála som na dvorčeku. Okolo mňa sa prechádzali ľudia v yukatach, až som si v tých červených šatách pripadala divne. Vyzerala som Naruta. Nikde nebol. Mali sme sa predsa stretnúť tu, aby sme sa aspoň na chvíľku videli. Pako jedno. Postávala som tam nie málo minút, keď z budovy na záhradu vyšli Uchihovci. Mikoto a Fugaku. Sasukeho mama mala krásne upravené vlasy. Vyzerala neskutočne mlado. Vždy som to obdivovala. Sasukeho otec s prísnym pohľadom držal svoju manželku pod pazuchy a pomaly kráčali smerom ku mne. Naschvál som sa otočila trocha bokom. Nebolo vhodné na nich tak civieť, no svojimi zelenými očami som sa musela na nich vrátiť, lebo dvojica ku mne pristúpila.

"Ahoj zlatko," jeden z najláskavejších úsmevov, aké som videla.
"Dobrý deň, Mikoto-san," uklonila som sa.
"Sakura..." už menej príjemný hlas a výraz.
"Fugaku-dono..." ešte hlbší úklon, ach tá etiketa.
"Na niekoho čakáš, Sakura?" ozvala sa po menšom tichu znova Sasukeho mama.
"Áno, s Narutom sme sa tu len mali na chvíľku stretnúť."
"Mikoto," ozval sa zvláštnym tónom Uchiha, "mohla by si ísť do sály?"
"Áno, drahý," poslušne sklonila tvár a s milým úsmevom odišla.

Vyschlo mi v krku. Čo sa deje, keď máme ostať samy? Môj dych chcel panicky nabrať kyslík, no miesto toho som len so zdvihnutým hrudníkom márne nasávala. Vedúci polície Konohy mlčal. Netuším, či premýšľal alebo len tak stál, že šak sranda stresovať mladú dievčinu. Ach, tá Uchihovská aura sa proste nezaprie.

"Ehm," odhmkla som si podvedome do ticha.
Zjavne som upútala jeho pozornosť viac, než som predikovala.
"Páči sa vám oslava? Bavíte sa dobre?" sláva mi!
"Áno, musím ťa pochváliť za výzdobu na sále," jeho už vráskami vybrázdené oblúky okolo pier sa usmiali.
"Ďakujem veľmi pekne, Fugaku-dono. Som poctená, že sa vám páči."
"Ja som celkovo s oslavou veľmi spokojný. Dobré jedlo, hudba, spoločnosť," nahol sa ku mne a kútiky mu ešte väčšmi podskočili nadšenosťou, "pekná výzdoba."
Jemne som sa zachichotala: "Sasuke si dal s plánovaním fakt záležať."

Dobre. Teraz sama neviem, či som trepla blbosť alebo nie. Pokiaľ si pamätám, tak mi zvykol na messengri po večeroch vypisovať, jak strašne sa mu nechce to organizovať. Sasukeho otec stratil všetken ten elán z pokožky na tvári, ktorú obrátil preč odo mňa. Viem, že nemajú najlepšie vzťahy. Možno som niečo takéto hovoriť nemala.

"Dal. Je to vidieť. Som na neho hrdý," prehovoril zastreto a mne sa určite musel rozjasniť obličaj.
On ho pochválil. Neovládla som úsmev, čo sa mi vyčaroval.
Oslávenec na moment zaťal sánky, srandou je že presne, ako to robí Sasuke a znova prehovoril: "Nechcela by si ísť dovnútra? Dať si nejaký koláč, nápoj?" pokynul rukou, aby som šla s ním, "aspoň nájdeš Naruta."
Zase som zneistela, než sa presunul za mňa a veľkou dlaňou medzi lopatkami ma viedol do sálu.

Troška ma ohlušilo po vstupe. Hostia sa mihali a ja som medzi nimi spoznala Gaaru a jeho súrodencov. Aj by som za nimi vykročila, ale Uchiha Fugaku ma stále viedol k stolu s jedlom.
"Len s radosťou," podal mi malý tanierik.
Prisahám aj Jashinovi! Červenala som sa jak Hinata! Naložila som si jeden, no čerstvý päťdesiatnik mi priložil ešte štyri. Vraj som chudá. Strčil mi do náručia pohár s niečím a s ospravedlnením odišiel. Ostala som stáť takmer ako prst s pohárom, ktorého vôňa napovedala, že to bude čerešňový džús. Aká milá irónia.

"Ahoj, Sakura."
Skoro som nadskočila, keď sa niekto pri mne ozval. A keď som sa na osobu otočila, zľakla som sa druhý krát.
"Shisui?! Preboha, čo sa ti to stalo?"
"Ťažká misia," stisol pery a sklonil hlavu, "nevrátili sme sa v plnom počte. Som rád, že som už doma."
"To mi je ľúto. Ak by si potreboval pomôcť s liečbou, príď za mnou do nemocnice."
"Jééé, ďakujem, to je od teba milé. Možno sa zastavím, lebo ma bolí ksicht, keď len čo i len rozprávam. A to že ja chcem rozprávať celkom veľa," uchechtol sa.
Vymenili sme si úsmevy.
"Prosím ťa, nevidel si Naruta?" primračila som sa do priestoru a davu pred nami, nikde som tie jeho nádherné vlasy nevidela.
"Ba, vieš čo, pobehoval tu niekde," vystretú dlaň si pritlačil na obočie a sondoval okolie, "ty si náhodou nevidela Itachiho?"
"Nie, ja som pred chvíľou prišla. Ako to, že si ho stratil?"
Namosúrene si odfúkol: "Videl som ho naposledy s Mitsumi."
"Aha..." prehovorila som a vôbec neregistrovala čo hovorí, lebo veľkými dvojdverami vošiel Sasuke.

Chôdza mi napovedala, že nie je kľudný a to nehovorím o jeho výraze. Čo si sa stalo. Vzal sa k nám a s údivom sa vypytoval, kde som sa tam vzala.
"...a potom foter povedal, že je na teba hrdý," vypískla som nadšene.
To ho poteší. Od otca tieto veci nepočúva často.
"No a?" vybehol po mne, "úplne mi záleží na tom, že je na mňa v tomto pyšný. K*rva, ja chcem, aby ma uznával ako ninju a nie ako organizátorku večierkov!"
"Prepáč," skrčila som sa viac k Shisuimu, ktorý Sasukeho so záujmom sledoval.

Fu, v živote som si nepodal ruky s tak veľa ľuďmi. Iba pred chvíľou ma otec zobral stranou, aby ma predstavil pár hosťom a už som stlačil asi dva tucty dlaní. A teraz, keď som konečne voľný, neviem nájsť Hinatu. Chcel som sa uistiť, že je v poriadku, ale nech som sa pozrel kamkoľvek, nikde nebola. Prisahám, že ženu nesmieš ani na sekundu spustiť z očí, inak sa prepadne pod zem! Zbadal som Rurinu yukatu. Pristúpil som k nej zozadu a jemne ju chytil za rameno, aby sa na mňa otočila.
"Ruri, nevieš kde je Hinata?" spýtal som sa jej.
"Naposledy som ju videla, keď išla na dvor. Chcela byť chvíľu sama. Vyzeral byť nejako roztrasená, ale nechcela som na ňu tlačiť," odpovedala mi s ustarosteným výrazom.
"Neboj. Nájdem ju a ubezpečím sa, že je všetko v poriadku," chlácholil som ju. Zdá sa, že si naozaj obľúbila Hinatu.

Prešiel som celú záhradu desaťkrát, no aj tak som ju nenašiel. Vonku určite nie je. Vo vnútri sa možno stále míňame, alebo si ju nevšimnem. Nemám poňatia, kde je. Vyparila sa do vzduchu.. Vedel som, že sa mám stretnúť so Sakurou, ale... Jednoducho mi to nedá. Mám taký zlý pocit, že sa niečo stalo. Opäť som sa vybral do sály a skúsil ju tam nájsť, no namiesto nej som tam našiel Sakuru. Čo tu robí, to netuším.

Bolo to ako hromadné stretnutie, keď som sa tam objavil. Z jednej strany som prišiel ja a z druhej strany Itachi. Všetci sme sa pozdravili.
"Naruto, zlato, kde si bol? Nebol si na záhradke, keď sme sa mali stretnúť."
"Prepáč, hľadal som Hinatu," pozrel som sa na ňu ospravedlňujúco, "otravoval ju taký divný chlap, potom som išiel s otcom niečo vyriešiť a teraz ju neviem nájsť."
Pozrela sa na mňa pochybovačne: "Skúsil si sa spýtať jej otca?"
"To ma nenapadlo. Dobre, zájdem za ním. Hneď som späť," povedal som a dal jej rýchlu pusu na líce.
"Stoj!" vyrazil zo seba rýchlo Sasuke. Noha, ktorú som mal zdvihnutú vo vzduchu klesla k podlahe. "Prečo?"
"Pretože šla domov."
"Prečo?" padla otázka zo strany Itachiho a jeho pohľad bol dosť škaredý. Uniká mi niečo? Zase sa niekto s niekým pohádal?
"Bolo jej zle," odfrkol Sasuke.
"A nevieš prečo jej bolo zle, bráško?"
"Mohla sa prejesť," pridal sa Shisui, ktorý flegmaticky pohodil rukami.
"Čuš!" ohriakol ho Itachi. Wau. Niekto ho musel poriadne nahnevať. Nechápal som jeho správanie. Málokedy takto vyvádzal. Rýchlo som sa pozrel na Sasukeho, ktorý nebol o nič menej prekvapený ako ja.
"Tak pozor, Itachi. Na mňa nemáš prečo byť nasratý! Ja som nič zlé neurobil!" zvýšil hlas najstarší z Uchihov.

"Nerieš to!" dialóg Itachicho a Shisuiho pokračoval.
"Tak tým nekaz náladu. Nič sa predsa nedeje, jeho to prejde."
"Neprejde! Čo ho nepoznáš!?" Itachi urazene prekrížil ruky u hrude a ja som so záujmom pozeral na bratove neobvyklé chovanie.
Jeho výraz sa prelínal do zvláštnych emócií a ja som len mohol hádať. Chytili sa s otcom? Alebo ho Mitsumi príliš otravovala? V poslednej dobe to práveže medzi nimi fungovalo. Vlastne...sám neviem, čo spolu majú.
"Tak dosť," prerušil som ich, "čo sa tu deje? O čom to meliete?"

Pozrel som vedľa Naruta a Sakury a oni nemali od vyoranej myši ďaleko. Takže nie som jediný, kto je mimo obraz. Takýto zmätený rozhovor som dlho nezažil. Očami som skákal z jedného na druhého a snažil sa vstrebať informácie vytrhnuté z kontextu.

"Vravím ti kľud!" Shisui zvýšil hlas a to Itachiho trocha uzemnilo.
Je zvláštne niečo také vidieť, lebo som zvyknutý, že brácho uzemňuje mňa. Radšej sme sa vzali preč od nich na druhú stranu sály.
"Takže Hinata je ok?" spýtal sa ma Naruto.
"Bože, Naruto teraz nie. Daj mi čas."
"Čas na čo, ty v*le?" vypúlil na mňa oči...všetci tak zhurta dnes.
"Potom ti to poviem," zaťal som sánku.
"M-mám odísť?" vykoktala zo seba Haruno.
"Nie," pozrel som na ňu s ľahkým úsmevom, bola akási celá zostresovaná, "zostaň, my to poriešime s Narutom samy."

Letmo prikývla a ďalej som vnímal len polovične, čo sa deje naokolo. Potom tí dvaja šli za piesočnými súrodencami. Ja som si sadol do rohu stola u steny. Chcel sa vyhnúť Temari. Moja myseľ neprestajne ležala pred jej očami a slzami, ktoré som zotrel z trasúcich sa líc. Po každé, keď som si vybavil ten moment na ulici, miesto toho, aby mnou zmáhala radosť z víťazstva...cítim som sa, ako totálny h*jzel. Ako najväčší čurák. No čo som si dokázal tým, že som ju rozreval? Úplne hovno. Urobil som možno presný protichod toho, čo som mal.

Po tej menšej výmene názorov nám ani nevysvetlili, čo sa deje. Iba proste odišli. Síce sme to neriešili, ale v každom z nás bola tá istá nevyslovená otázka. Oslava sa však už pomaly končila. Teda, aspoň pre veľa z nás. Samozrejme, najbližší priatelia vodcu klanu Uchiha tu zostávali do veľmi neskorého rána, ale mne tu stačilo byť do druhej ráno. Som tak ohučaný, že už ani neviem, ako znie ticho. Ešte predtým, ako som sa došúchal domov som však odprevadil Sakuru.
"Ďakujem, že si išiel so mnou," povedala Sakura a milo sa na mňa usmiala.
"Nemáš začo. Samozrejme, že som ťa nepustil samú. Ešte by mi ťa niekto uniesol," zasmial som sa a chytil ju za boky. Potichu sa usmiala a dala mi pusu so slovami: "Dobrú noc." Čakal som pokým nezamkla dvere a konečne sa pobral domov.

Je ráno? Obed? Alebo večer? Netuším. Šmátral som po nočnom stolíku v snahe nájsť svoj mobil. Popri tom som zhodil všetko, čo sa dalo, no nakoniec som ho dostal. Pozrel som sa na čas. 12:30. Nie. To musí byť chyba. Však sa cítim, akoby som spal dve minúty! Rozbitý som sa postavil z postele a premiestnil sa do kúpeľne. Pustil som na seba ľadovú vodu. Možno ma to zobudí. Vôbec to nepomohlo. Došuchtal som sa do kuchyne. Nikto tam nebol. Predpokladám, že rodičia ešte spali. Vybral som si teda chlieb, maslo a šunku a sám si spravil raňajky. To sa už dlho nestalo. Naposledy na chate. Tak veľa sa odvtedy stalo. Pripadá mi to, akoby to bolo pred niekoľkými rokmi. Zatiaľ čo som jedol môj chlieb, mobil ktorý som mal položený na stole, zavibroval. Odomkol som ho a zbadal správu od Sasukeho. 

"Ahoj, no čo sa stalo?" spustil Naruto hneď, čo ma zvetril.
"Môj foter chce, aby si Itachi vzal Mitsumi! Chápeš to?!" rozložil som rukou do priestoru a hlas som mal zvýšený.
"Č-čo? To čo za kravinu ho napadlo?" hlavu stiahol dovnútra, "však...oni spolu nie sú, či?"
"Nie sú. Dlho som nevedel, ako to medzi nimi je, no Itachi mi dnes povedal, že Mitsumi vysvetlil ako sa veci majú."
"Čiže ju poslal do riti..."
"Hej v podstate, ale ja neviem, čo to fotrovi jeblo v prašine. Doma sú od rána kriky, nervy. Každý tam len húka."

Preboha veď v ktorom storočí žijeme, aby rodičia dohadovali deťom manželstvá. Údajne je Mitsumina rodina vo veľmi dobrých vzťahoch s jej, je pekná, silná, milá a že vie o tom, že sa k sebe s Itachim majú. Vraj v tom nevidí problém a keď mu to Itachi zamietol, tak otec to začal nakazovať. Netuším, ako to tam dopadne, ale nemám chuť sa tam vrátiť. Brat tak celý preč, že ani so mnou ani nebavil, len po mne v kúpeľni zavrčal, lebo som mu zavadzal pri umývaní zubov. V živote so ho takéhoto nevidel.

"To mi je ľúto, že takto máte doma," smutne na mňa pozrel a spoločne sme prešli na detské húpačky, sadajúc si na ne.
"Zaujímalo by ma, čo sa to s Itachim deje," zamyslel som sa a kolenami sa jemne pohupoval.
"Včera sa hádal so Shisuim a teraz s rodičmi..."
"Každopádne," odmlčal som sa a započúval sa do vŕzgania oceľových reťazí, "mal by som sa porozprávať s Itachim. Niečo sa deje a ja mám o neho obavy."

"A bude sa chcieť s tebou rozprávať?" spýtal som sa ho.
"Netuším..." odpovedal s pohľadom upretým do zeme. Na chvíľu som sa zapozeral na nebo a rozmýšľal. Ako by som mu mohol pomôcť?
"Ah! Čo keby si ty aj Itachi u mňa prespali? Môže prísť aj Shisui. Vyzerá to, že sa ho to nejako týka," navrhol som.
"Si si istý? Nebude nás tam veľa aj s tvojimi rodičmi?"
"Nie. Mamka išla na nejakú misiu a otec s tým bude v pohode. Mohol by som pozvať aj Sakuru a môžeme sa napríklad aj všetci porozprávať, ak budeš chcieť," hodil som na svoju tvár široký úsmev a uprene na neho pozeral. Ostal sedieť zamyslený, no nakoniec povedal: "Hej. Dobre. To znie fajn. Poviem to Itachimu a Shisuimu. Snáď s tým budú súhlasiť."
"Som si istý, že budú. Hlavne Itachi. Aspoň obaja vypadnete z domu na chvíľu," povedal som čo najpovzbudivejšie a potľapkal ho po ramene. Tuším máme aj doma alkohol, čo sme schovali pred mamou. Pokiaľ ho teda nejakým zázrakom nenašla.