Zakázané ovocie chutí najlepšie 37

12.11.2017

Snežná. Ani si nepamätám, kedy som tu bola naposledy. Tuším s otcom, keď mal nejaké stretnutie.
"Buďte pokope a oči majte na stopkách. Hľadáme ľudí, prevažne mužov, v mladom veku, oblečených v hnedom a na hlave majú šedý roztrhaný plášť," povedal nám Sasuke. Prechádzali sme sa ulicami dediny. Teda, oficiálne sme po nich pátrali.Ani po hodinách pátrania a nenápadného vypytovania sa občanov sme na nič neprišli.
"Tak, teraz čo? Ideme späť tam?" spýtal sa Kiba s rukami položenými na bokoch.
"Nič iné nám neostáva," povzdychol si Sasuke, "prespíme tu v hoteli."

Bol som nesvoj. Síce sme prehľadali dedinu v prestrojení, no nič podozrivé sme nenašli. Nepáčilo sa mi, pretože veci nasvedčovali, že toto bude jediné miesto, kde by zločinecká organizácia mohla niečo riešiť, no naokolo bolo holé prd. Nezostávalo nič iné, len prespať priamo v dedine. Noci boli neúnosne ľadové a ja neviem, či by sme v noci neumrzli.

Samozrejme sme sa celý čas tvárili nenápadne. Môj ksicht pozná až priveľmi veľa ľudí. Kvôli tomu sme mali falošné identity a nimi aj doklady. Odľahlo mi, keď som zložil veci v izbe. Bol som sám. Nemal som chuť byť s tým Inuzukovským ožranom na izbe a je pravda, že Shino toho moc nenahovorí...chcel som mať pokoj.
Batoh som zahodil k posteli a posadil sa na ňu. Mnul som si ruky, lebo moje racionálne a zdravé zmýšľanie mi totálne zastierajú všetky iné okolnosti. Mal by som sa cítiť lepšie zo dňa na deň. Asi sa ešte ten efekt odlúčenia asi nedostavoval. Zelené steny okolo mňa sa mi smiali. Ako keby som zase päť a rozbil si kolená a bežal za bratom. Bratom...

Rozopol som zips na vaku a vytiahol dve menšie fotky. Naruto. Mama, Itachi. Kto vie, ako sa má mama. Dúfam, že misiu zvláda lepšie, než ja. A to som kapitán. Papierové spomienky som hodil na posteľ a zastal pred zrkadlom na skrini. Ozvalo sa zaklopanie.

Ako jediné dievča v tíme, samozrejme, že som dostala vlastnú izbu. Bola to malá útulná miestnosť. Ruksak som si odložila do rohu a sadla si na posteľ. Je tu ticho. Naposledy, keď som spala mimo domu v nejakej budove, bolo to na chate. Tam bolo vždy veľa hluku, dokonca aj o tretej ráno. Vcelku mi tie časy chýbajú. Vtedy som si myslela, že to boli tie najhoršie, ale až teraz som zistila, že môže byť aj horšie. S Narutom som síce nikdy nemala veľkú nádej, ale mám pocit, že so Sasukem mám ešte menšiu. Ak vôbec nejakú.Keď som mala v pláne si dať sprchu, počula som zaklopanie. Pristúpila som k dverám a otvorila ich.


"Kiba? Potrebuješ niečo?" spýtala som sa ho hneď, keď som zbadala jeho tvár. Tváril sa dosť vážne.
"Si v pohode? Vyzeráš trochu... nevyrovnane," povedal. Pustila som ho do izby a zasmiala sa: "Prosím ťa, prečo by som nebola v poriadku."
"Stalo sa medzi tebou a Sasukem niečo? Videl som vás v noci sa rozprávať. Teda, nechcel som vás špehovať ani nič také, dokonca som vás ani nepočul, len som vás videl," povedal mi rozpačito. Videl nás. Hm. Ako sme asi spolu vyzerali? Možno... sme vyzerali ako pár? Nie! Nad čím to, preboha, rozmýšľam.
"Nič sa nestalo," odpovedala som s úsmevom. Kedy sa zo mňa stala taká dobrá klamárka?
"Si si istá? Vieš, že mne a Shinovi môžeš všetko povedať. A ak by si nám dvom neverila, tak je tu aj Akamaru. Ten mi nikdy nechce povedať, čo mu hovoríš," po jeho slovách som sa neubránila smiechu. Akamaru je proste srdiečko.


Nie, že by sme toho so Shinom veľa narozprávali. Prekvapilo ma, že sa u mňa objavil. Dosť. Nenamietal som. Lepšie ako Kiba. Jeho hýrivá povaha by ma určite podráždila. Aspoň, že Akamaru je rozumný, je to vcelku zlatý a hlavne poslušný pes."

...myslím, že to bude najrozumnejšie," povedal a pozrel na mňa.
Mal výrazné hnedé oči. Ani si nepamätám, kedy som ho naposledy videl bez okuliarov. Prezeral si ma zamyslene. Prišiel sa popýtať, ako budeme ďalej postupovať. Priznal som sa mu, že som celkom zmätený, no súhlasil, že pokiaľ ich nenájdeme tu, tak už nikde.
"Ešte dnes si oddýchneme a zajtra sa vydáme do okolia dediny," hlesol som do ticho, "vidím, že všetci ste z toho cestovania v mraze vyčerpaní."
Prikývol mi. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že ma skenuje. Nezdalo sa mi to a tak som sa radšej vyhupol na nohy a premiestnil sa k oknu. Vonku snežilo. Vyzeralo to pekne. Odtiaľto.

"Sasuke, prepáč že do toho zabŕdam," odmlčal sa a ja som si ruky schoval do vačkov, zatínajúc ich, "ale nášmu tímu môžeš veriť. Zbytočne sa nedusiť."
Tuším, že sa ešte chcel nadýchnuť a niečo povedať, no rozmyslel si to. Trocha ma oblialo teplo. Cítil som ten jeho pohľad na chrbte. Pálil ma.
"Hm..."
"Síce Kiba býva neukáznený, ale zlý nie je."
"Možno, ale je to drbna prvého stupňa."
"Misiu treba splniť efektívne."

Otočil som sa na neho. Mal pravdu. Veď na to som tu. Následne sa vzal preč. Nejakú dobu som pozeral bezducho na dvere, ktorými odišiel. Keď som zadok vtlačil do matracu, prešiel mnou dojem...akoby som vo všetkom zlyhával. Ľahol som si a nechal myšlienky, spomienky na detstvo a všetko okolie štípať moju dušu. Dokým som nezaspal.

Čakala som v kaviarni na Mitsumi. Nevideli sme už niekoľko týždňov, tešila som sa na ňu. Navyše vravela, že kohosi so sebou vezme. Bola som zvedavá. Že by nejaký jej nový objav? Pozrela som na telefón. Rozsvietil sa a odhalil Naruta v rozopnutej yukate. Och... Než som si stihla pozrieť koľko je hodín, spomenula som si na včerajšok. Jeho dotyky som na sebe cítila doteraz. Šteklenie sa mi usadilo v určitej časti, kedy som sa rozhodla zhlboka nadýchnuť a vypustiť...veci.

Uf.

Keby nebol tak dobrý, dalo by sa mi v posledných dňoch sústrediť aj na niečo iné. Deväť hodín. Pravý čas, aby sa objavila zatiaľ, kým tu ešte nie je plno. Vonku bolo šero. Vidieť, že sa blíži jeseň. Cez sklo som zbadala známu postavu, no postrehla som to príliš neskoro na to, aby som si všimla, kto s ňou ide. Vchádzajúc zacinkala dverami na zvonček pripevnený na zárubni."Á, dobrý večer, Shisui-san," usmial sa muž v zástere, utierajúc pohár. 

"Dobrý večer aj vám, Kohi."
Mitsumi vyletela ku mne a prisadla si.
"Ahojte," pozdravila som oboch, lebo to už k nám Shisui pristúpil.
Usadil sa, usmievajúc sa na mňa a keďže sme sedeli v rohu, neušlo mi, ako si ho to málo ľudí, čo tu sedelo, prezrelo. Niektorí pohoršene, iní zvedavo. Idioti. Nemajú, čo na práci sa mi zdá.

"Meškáme, či?" vyjachtala zo seba čiernovláska, otvárajúc nápojový lístok.
"Skôr nie, ako áno," dostala som tik pozrieť si na hodinky, ktoré som nemala.
V duchu som sa uškrnula. Ja fakt z toho Naruta neviem, kde je sever.
"Prepáč, zdržala som sa v drogérke."
Shisui prevrátil oči: "Nikdy som nevidel nikoho tak dlho vyberať šampón."
Zasmiala som sa, hej... toto som zažila už aj ja. Je to nekonečná cesta.
"Taká a taká vôňa," Uchiha trocha vypúlil oči, no mal pobavený výraz, "aha, Shishi...tento je s čiastočkami diamantu. O, panebože a tento na rovné vlasy! Mimochodom...Shishi ma smie volať len Itachi."
Zatiaľ čo ona namosúrene obzerala horúce čokolády, chalan vedľa nej sa snažil smiať potichu, aby to nepoznala. Síce on mal dobrú náladu, mňa znervózňovali pohľady upierajúce sa sem...

Zhovárali sme sa o všeličom. Preskakovali z témy na tému. Občas bol chlap, sediaci pri nás trocha zúfalý. Ani sa nedivím medzi dvoma ženskými. Dostal trocha vydýchnuť, keď sa Mitsumi postavila a odkráčala nenápadne s tampónom preč. Mierne som sa naklonila nabok, zapierajúc sa o stôl. Jedná ženská sa sem furt otáčala a po každé pohŕdavo krčila nosom.

"Prečo sa mračíš?" prehovoril a jeho hlas znel akosi ináč.
"To nič," dvihla som kútiky a oprela sa.
"Neklam," privrel oči.
Jak to poznal? V tomto som dobrá...
"Mám hádať?" dvihol obočie k jeho strapatým vlasom.
Musím priznať, že sa mi z neho spravila guča v krku. Ako som mu to mala povedať? Alebo vôbec... asi vycítil moje rozpaky: "Myslíš tie pohľady?"
Nemo som kývla.
"Mám to na háku," uvoľnil držanie tela a pokrčil hornú peru, "nech sa aj poserú z toho, je mi to jedno."
"Fúúf," vzdychla som potichu, "tak to ťa obdivujem, že to takto znášaš. Osobne...nepovedala by som, že Konoha je taká klebetná."
"Tak, keď si vezmeš s Itachim sme jedny z najznámejších členov klanu," zagestikuloval pravačkou, "niečo také je žhavejšie, než by si človek prial."
"Shunshin no Shisui," pousmiala som sa, no hneď na to mi úsmev zvädol, "musí to byť teraz všetko náročné..."
Odfúkol si a znova sa lakťami oprel o stôl: "Ja si to tak neberiem. Rátal som s tým, že raz to pôjde von. Bol som na to pripravený."
"Hmpf," ...to nemohlo zo mňa vyjsť niečo ešte horšie?
"Mal som to a mám aj jednoduchšie kvôli rodičom. Fugaku je no...Fugaku. Sasuke je tiež temperament po ňom. Snáď si celá ich rodina prečistí hlavy."Oči nasmeroval do plamienka malého kahanca v akomsi divoko vyzdobenom svietniku. Jeho oči boli tmavé presne, ako Sasukeho. Itachi mal trocha iné. Možno by sa podobali na tie Mitsumine. Zvláštne, že tí Uchihovia sú vždy tak nejak na rovnaký spôsob ladení. Shisuimu sa v tvári odrážalo niečo, čo ma nútilo byť smutnou. Zasiahlo ma to viac, než som čakala.
"Shisui..." povedala som ticho.
"V poslednej dobe si pripadám od Ityho ďaleko," pôsobil akoby bol v hypnóze a z nej hovoril, "najprv som bol vyše pol roka preč. Keď prídem, v ten deň sa dozvieme, že ho otec chce oženiť. Spočiatku mi prišlo, že to nejako všetko predýcha, no potom sme sa strašne zhádali."
Z rohu vybehla Mitsumi a ja som spozornela, vystierajúc sa v chrbte. On na to nijak zvlášť nereagoval a pokračoval: "A teraz, keď sa veci poriadne neutriasli je preč."
"To mi je ľúto," zvraštila som obočie.
"U nás mu bolo vždy super. Rýchlo som si zvykol na to, že býva s nami. No o to viac mi teraz chýba..."
Čiernovláska ho pohladila po chrbte a vymenila si so mnou súcitný pohľad.
"Máš zlatých rodičov. Minule som ich stretla a bola som z nich prekvapená, že si ma pamätajú ešte ako decko," zmenila som tému a videla, ako so mnou Uchiha hneď spolupracuje.
Takmer okamžite prepol a mávol rukou: "Prosím ťa, keby si poznala ešte môjho deda. Ten si pamätá, kedy presne v akú hodinu jedol dango v stánku v Kamennej tam, kde obsluhovala tá pekná hnedovláska."
Zarehotali sme sa a Shisui ďalej hovoril o čipernom starom otcovi...

Bolo ráno, keď sme všetci vyšli do ulíc. Po mojom boku stála vysoká štíhla blondínka. Pohľad mala sebavedomý, ktorý mi skôr pripomenul panovačnú Temari, než Hinatu ktorej skutočnosti telo patrilo. Nepáčilo sa mi to. 

Kiba si naprával uhľovú bundu a modrými očami sondoval okolie. Jeho dlhé, čierne vlasy vyzerali divne. Ako nejaká karikatúra Nejiho. Netuším koho podobu to mal, no vyzeral jak nejaká fetka. Shino, ako vždy nevýrazný muž v stredných rokoch. Ja som bol celkom spokojný. Vlasy som mal modré, oči tmavé a zuby špicaté. Tuším som kdesi podobného chalana stretol.

"Po dvojiciach," povedal som im a pristúpil ku Kibovi.
Bral by som Shina, ale vzhľadovo to nesedelo. Vyzeralo vierohodnejšie, keď s tým vzhľadom, úprimne nejakej zlatokopky, Hinata stála vedľa muža, ktorý vyzeral, že ma riadne love. Prečo zrovna na ňu toto? Minato evidentne nešetrí na rozmarilosti, ale vymyslené to mal dobre. Kývli sme na seba, na čo Shino chytil Hinatu pod pazuchy a už spolu hrdo kráčali preč.

Ja s Kibom sme sa vydali mestom. Chce to miesto, kde sa stretáva veľa ľudí. Kde sa jednoducho stratíte. Vzhľad niektorých z nich je známy. Počítam však, že aj ostatní budú maskovaní podobne ako my. Vedľa mňa sa ozvalo naštvané mrmlanie, ktoré smerovalo viac menej Akamarovi ako mne: "Ten zimný vzduch mi totálne suší dutiny."
"Šál?" 
"Nenapadlo ma."
"Debil."
"Naser si."

Otočil som sa radšej niekam do boku a pozeral po ľuďoch. V spise, ktorý som študoval deň pred odchodom stálo, že v minulosti mala organizácia opletačky so Zemou Čaju. Chytili tam niekoľko dôležitých členov. Šialené na tom je to, že všetci z nich majú niečo v sebe zapečatené, lebo keď boli nútení nedobrovoľne prehovoriť, čo ich diskrétna spoločnosť stvára...zastavilo sa im srdce. Komplikácia to nie je, vzhľadom na to, že ich máme sledovať. No bolo by dobré zistiť, či to majú všetci.Z Kibovej strany a ozvalo silné poťahovanie nosom a keď som sa za ním obzrel, uvidel som môjho dlhovlasého spoločníka, ako čuchá do sáčku.
"Mám sa pýtať?" dvihol som obočie.
"Ježiš," pozrel na mňa otrávene, "zvlhčovadlo na nos."
Čuchal k tomu ako keby to bol dáky... zastavil som sa. Ak sa podľa správ zločinecká organizácia premiestňuje čím ďalej, tým rýchlejšie znamená, že niečo po ceste strácajú. Ak cestovali z Krajiny Čaju do Snežnej, kde je pomer ninjom ku obyvateľom najnižší je jasné, že nesú niečo, čo sa predáva. Pašeráci z tejto oblasti, ktorých chytia na hraniciach strážny ninjovia vždy idú s tým istým. Drogy.

A my dvaja sme vyzerali jak úplne fetky. Výborné...už len, aby som mal pravdu.

Žiadne stopy. Nič.
"Je to ako hľadať ihlu v kope sena," povedala som potichu. Stále som sa snažila tváriť hrdo, aj keď moja momentálna pozícia sa mi moc nepáčila. Namiesto diskrétneho pohybovania sa po dedine sa dial presný opak. Cítila som zamilované pohľady mužov na sebe a videla vraždiace pohľady na Shinovi.
"Mám pocit, že aj to by bolo ľahšie v našom prípade," odpovedal mi a neustále sa obzeral okolo seba. Vedeli sme síce ako približne vyzerali, ale pochybujem, že by tu naozaj tak chodili.

Ani po hodinách prechádzania sa, jedenia v reštauráciách a posedávania v kaviarňach a parku, sme nič neobjavili.
"Možno by sme sa mali skontaktovať s chalanmi," ozval sa Shino. Pritakala som a vytiahla mobil. Zavolala som Kibovi, no nebral mi to. Ani po niekoľkých pokusoch stále nič. Našla som Sasukeho číslo a chvíľu zaváhala. Je to iba kvôli misii. Nič iné za tým nie je. Stlačila som tlačidlo na volanie, no bolo to rovnaké ako s Kibom.
"Čo, preboha, stvárajú," povedal môj kolega. Hlavu som otočila na neho, no pohľad som mala zabodnutý dolu.
"Neviem, ale mám veľmi zlý pocit."

Sedeli sme na druhom konci ošarpanej budovy. Nepochybne sa tu pohybovali ľudia s ošemetnými látkami. Nie, že by som mal s tým nejaké skúsenosti, no nemôžem ani povedať, že som sa s tým nikdy nestretol. Kiba zase jak čurák, čuchajúci do sáčku, bol zbehnutejší. Z rohu vybehla skupinka troch ľudí, keď nás zbadala zastavila sa. Ignoroval som vibráciu mobilu vo vačku a pre istotu sa ani nepohol. Hneď na to jeden z nich drgol do toho, čo ich stopol a pokračovali. Všetci mali ruky vo vačkoch.Ostali stáť neďaleko. Kiba niečo hmkol Akamarovi a on mu odpovedal. Nedíval som sa smerom na nich. Mohol som len dúfať. Netrpezlivo som hľadel pred seba zatiaľ, čo Kiba si nasypal ten divný prášok na koleno a šňupol si ho. Skoro som oči vyvalil, keď som videl koľko, no bolo mi jasné prečo to robí. Vydal spokojný pazvuk.
"Ach, to bude trip," ozval sa nadšene a postavil sa.
Akamaru jemne zavrčal a na to mi Kiba mrkol hlavou, aby som ho nasledoval.

"Čaute," sebavedomo s rukami v koženej bunde pristúpil k nim, "kde tu zoženiem niečo na zálet?"
Traja mladý chalani sa poobzerali po sebe, pričom jeden z nich urobil k nemu malý krok a premeral si nás: "Čo by ste chceli?"
"Biely, hnedý?"
"Herák sa vždy nájde."
"Kde?"
"A kto vôbec ste? Nikdy som vás tu nevidel."
"Nemáme sa kam vrátiť, nie je to jedno?" nepáčilo sa mi, že Kiba na konci vety trocha zaváhal.
"Nie je to jedno," povedal ďalší z nich a nebol to len mráz, čo mi poškriabal chrbát.
Rozhodol som sa prehovoriť najrozumnejšiu odpoveď: "Z Mlžnej."
I keď som im do tváre nevidel, ich reč tela prezradila, že ich to zaujalo. Pristúpil som vedľa neho a povystieral sa: "Máte teda matroš?"
"No..." odmlčal sa jeden z nich, "teraz nie, ale ak chcete...zajtra. Tu. O tomto istom čase."
"Super," tleskol nadšene Kiba, "ale skôr by bodol speedball. A jak nie to, niečo dobrého, nech to nie je žiadna smažka."
"No...nie si trocha náročný?" tmavá postava prestúpila z nohy na nohu.
Môj dlhovlasý parťák dvihol obranne dlane: "Sorry kámo, ale ja nerád šňupem a hulím hračky."
Mlčal. Nepozdávalo sa mi to. Moc nám neveril. Neobzeral si len náš škaredo, ale i Akamara.
"Čo to je za psisko?" opýtal sa tretí, ktorý prehovoril teraz prvýkrát.
"Našiel som ho," mykol plecom, "aj som myslel, že ho po ceste upečieme na jedlo, ale celkom som si ho obľúbil."
"Má peknú srsť, ale psa by som fakt nežral."
"Kámo, furt je to lepšie ako nejaký nekvalitný diák."
"To hej," uchechtli sa všetci traja.
Potom prehovoril Kibom prvý oslovený: "Okey."
Ako mi odľahlo.
"Tak zajtra ti to donesiem v psaníčku. Nemáš teraz u seba nejaký vercajk?"
"Mám."

I keď slovo matroš poznám, to by bolo jediné, čo zo feťáckeho slangu poznám. V jakých chodníčkoch sa pohybuje Kiba, keď toto všetko pozná? Zamaskovaný Inuzuka niečo lovil vo vnútornej strane bundy.
"Tu," natiahol k nim ruku s troma injekčnými striekačkami.
Mal som, čo robiť aby som nevyvalil oči. Ešte že bola tma. Ako fajn...zahulili sme občas s Kibom a Narutom...ale...
"Diky," podali mu prachy a ešte sa dohadovali.
"Ok, my ideme," mávol im, "je mi tu už zima jak kokot."
Vzali sme sa preč. Šuchtavým krokom sme zašli za budovu. Nejdem sa pýtať, prečo to mal u seba, pretože to v nich vyvolalo dôveru...


Poznámky: Zdravíme všetkýých! ♥  Diel dosť taký netypický, ale čoskoro sa vrátime k nášmu hlavnému tématu! ♥ Niečo sme sa dozvedeli aj o Shisuim a Itachim. Hádam ste si dnešný dieel aj tak užili :) 

Vaša Sabaku a Hikari