Zakázané ovocie chutí najlepšie 39

26.11.2017

Bežali sme cez vánicu. Sneh ma štípal na mihalniciach, lebo inú časť tela som nemal odhalenú. Tesne predo mnou sa hýbala postava Hinaty, ktorá nás pomocou Byagukanu viedla. Bol som šťastný za túto akciu, pretože sa ukázalo, že som mal pravdu a Hideshi má spojenie s hlavnými dealermi. On a jeho dvaja kumpáni došli na miesto, kde sa stretli s dvoma ľuďmi, ktorých popis sa zhodoval s osobami z dokumentu. Nato však zmizli pod zemou. Aspoň tak Hinata tvrdila. Musel som sa uistiť a tak som sme sa priplížili a našli sme vchod do podzemných priestorov. Vytiahol som inteligentný kompas na určovanie zemepisnej šírky a dĺžky a zapisujúc údaje sme odtiaľ zdrhli najskôr, čo to šlo...

"Tak," pripol som bielemu operencovi na nohu malú tubičku s listom, "bež."
Vták zatrepal krídlami a vyletel preč. Zavrel som okno a poobzeral si tváre svojho tímu. Každý z nich bol akosi na svojej vlastnej vlne. Na Hinata bola zreteľne stále vyzmrzaná, Shino vyzeral mierne unavene a Kiba bez nálady: "Je dobrý nápad posielať list Hokagemu teraz, keď je fujavica?"
Inuzuka sa trocha vtlačil do matracu, keď som na neho otočil hlavu: "Sú to vtáky zvyknuté na extrémne podmienky."
Mlčky prikývol a spustil krk dole. Zanedlho sa Kiba postavil a spolu so Shinom odkráčali preč.
Viečka ma boleli od únavy a stresu. A moja nabíjačka sedela na posteli, objímajúc svoj hrudník. Mal som pocit, že ani nepostrehla, že ostatní odišli. Vzal som zo skrine deku huňatejšiu, než srsť najjemnejšieho zajaca a sadajúc si k nej som ju pomaly prehodil cez ňu.

"Je ti zima?"
"An-ni...celkom á-áno," prstami neisto chytila okraje látky a zabalila sa do nej väčšmi.
"Tak to sme obaja poriadne vymrzli..."
"Sasuke? D-dnes nepôjdete za tými...?"
"Neviem," povzdychol som a zase na mňa doľahla vlna povinností a zodpovednosti, "v takomto počasí asi skôr nie."
V ramenách sa trocha narovnala a jej líca dostali lepší odtieň. Muselo jej odľahnúť, lebo aj jej pľúca nabrali akosi viac kyslíku.

Pousmial som sa, no zároveň ma zo všetkých strán zväzoval smútok a výčitky. Chcel som začať zhadzovať vinu na otcovu oslovu a na jeho chovanie, ktoré ma donútilo na okolo uvoľnenia sa s Temari, no ale...čo si to nahováram? Je to čisto len moja vina. Letmo som zrakom zabehol k nej. Nikdy som sa nechoval rozumne, pokiaľ šlo o ňu. Ale určitým spôsobom sa vďaka jej pôsobeniu vyrovnávam, ukľudňujem. Vyšpárala z útrob môjho mozgu to, čo som chcel pred sebou zakryť...

Nehovorím, že ho nemám rád, že ho nepotrebujem, že ma nezaujíma ako sa má...no stále som trocha mimo. Zmätený občas. Za tie skoro tri mesiace existujú chvíľky, kedy mám pocit, že som to prijal a potom mám deň, kedy mi je z toho zle. Ale určite som spravil pokrok. Nie ako otec, ktorého hovory už som začal ignorovať.
Myšlienky mi prúdili podobným spôsobom naďalej, než som sa vrátil do reality a postrehol, že je stále nesvoja. Nebolo mi to príjemné, lebo som nemal poňatia, čo je zdrojom. Bol som to ja?

Nechcel som, aby to tak bolo. Lebo som mal chuť sa s ňou rozprávať tak, ako tie iné večery. Mal som to rád. Moje vlastné vedomie ma dotlačilo, aby som jej povedal, čo ma trápi. Že môj brat je gay a ja som zmätený, prečo som zmätený...a ona mi porozumela. Možno tým, že je žena a cit v jej levanduľových očiach sa málo s čím dá zrovnať. Klipkala nimi pravidelnejšie, než normálne.

Vyhupol som sa na nohy a čupol si pred ňu, takže nijak nemusela pohnúť hlavou, či zrenicami: "Si v poriadku?"
Kútiky jej chceli zacukať do úsmevu, ale zastavili sa. To nie je dobré. Obočie sa mi skrčilo a moje dlane ju pošúchali bicepsoch: "Ak ti je zima, dám ti niečo ďalšie."
"Nemusíš," povedala trocha odhodlanejšie a tak som si sadol do tureckého sedu.
Začal som jej šúchať lýtka, pretože som sa ich nechtiac dotkol a zistil, že ich má ľadové. Prechádzal som rýchlo po jej legínach, až som si uvedomil, že to, čo sa tu deje je celkom intímne. Dvihol som hlavu, aby som mal možnosť uzrieť, či zmýšľame rovnako. Ona sa však hlboko usmievala, odstrkujúc ruku: "Šteklí to!"

Jeho prekvapený výraz sa zmenil na pobavený. Ihneď mi začal robiť napriek a štekliť ma.
"Prestaň!" snažila som sa brániť, samozrejme, bolo to márne. Nebolo pochýb, že po fyzickej stránke bol silnejší. Aby som pred ním ušla, posunula som sa ďalej na posteli. Pridal sa ku mne a boj pokračoval. Nahlas som sa smiala a občasne som počula aj jeho smiech. Bol krajší ako tá najlepšia pesnička.
"Dosť! Naozaj dosť! Bolí ma brucho," hovorila som stále dokola. Nakoniec aj prestal. Musela som si ľahnúť, aby som to predýchala. Po chvíli som bola znovu prikrytá. Pozrela som sa na jeho tvár, ktorá bola vedľa mňa. Bol v polosede a pozeral sa na mňa.

"Asi by som ťa mal častejšie štekliť."
Podvihla hlavu z postele: "Prečo?"
"Pretože ti úsmev svedčí."
Povedal som to jednoducho, no jej ružové líca ju prezradili. Prevalil som sa z chrbta na brucho a hlavu si založil pod prepletené predlaktia. Stena so skriňou na mňa zízali a skrývali tajomstvá dnešného večera.
"Hodí sa ti to viac ako smútok," skonštatoval som ešte potichu, lebo celý ten čas som mal tik dokončiť tú myšlienku.
Myšlienku o tom, ako sa smeje. Že to dáva svetu viac, než sklopený pohľad a roztrasené prsty.

"Budem sa viac smiať, ak sa budeš aj ty," povedala som mu, keď som konečne na to zobrala dosť odvahy. Moje líca doslova horeli. Ani som sa nedokázala na neho pozrieť, ako som sa hanbila.
"To určite," reagoval. Pohľad som opäť namierila na neho.
"Je to oveľa lepšie ako keď sa furt mračíš."

"V poslednej dobe mi nie je moc do smiechu..." hlesol som potichu a zadíval som sa niekam na plachtu.
"To som si nevšimla."
"Ty jaká ironická si," dvihol som sa na lakte a potmehúdsky sa mi dvihli kútiky, "toto ti ide."
"Pf," odvrátila tvár do stropu, "to nie je pravda."
Pokývala hlavou pár krát na strany v snahe utvrdiť sa, no ja som medzitým pozoroval odlesky jej tmavých vlasov. Boli neskutočne lesklé.
"Ale je," hrudník sa mi prudšie dvihol, keď som musel nasať trocha sebakontroly, "na otcovej oslave sa ukázalo, že vieš byť riadna raketa."
"Raketa?!" vyprskla.
Jej tón sa pohyboval v rozmedzí smiechu a prekvapenia zároveň. Áno, Hinata...raketa.
"To ty si bol urazený," dokončila a mne sa nepáčilo, akým smerom sa začína uberať konverzácia.
"Nebol so-" zastavil som sa, lebo som si uvedomil, že po nej vrčím.
"Nie," ozvala sa, "je tvoja vec, čo robí...robíš."
"Och, áno," otrávene som si sadol a podvedome sa vzdialil, "ja som kurevník, však?"
"Hmpf," vyšlo z niečo podobné a bolo mi hneď jasné.

"Vieš koľko chlapov by dalo za to, že by mohli spať s kýmkoľvek a kedykoľvek? Môžeš mať hocijakú babu, akú chceš. Neviem si predstaviť, že by na svete existoval chlap, ktorý by to nevyužil," povedala som úprimne. Tiež som sa posadila a nohy si spustila z postele. Keďže bola dosť vysoká, nohami som kopala vo vzduchu. Oči som mala mierne privreté a pozerala som na zem. Ani som nevedela, čo sa mi odohrávalo v hlave. Mala som v nej skôr prázdno ako niečo iné.
"Naozaj si to o mne myslíš?" spýtal sa ma. Otočila som sa na neho a zapozerala sa.
"Nechcem, ale úprimne, neviem čo si mám myslieť," odpovedala som mu. Ani raz sa na mňa nepozrel, až doteraz.

Ušiel mi tichý smiech, pričom som prevrátil oči a zapozeral sa na okno. Myslí si toto viac ľudí o mne? Alebo len ona má skreslený postoj tým všetkým? Nikdy som sa nesnažil byť ten lepší.
"Tak schválne," sarkazmus som nedokázal potlačiť, keď som sa uvelebil u čela postele.
Skenoval som ju očami, až som počul ako prehltla.
"Koľko si myslíš, že som ich mal? Chcem počuť tvoju úvahu, keď už z teba srší tá priamočiarosť."
Okúňala sa, žmolila si prsty, no ja som čakal na odpoveď.

"Ja... Neviem. Veľa?" nohy som si založila pod bradu a šepkala. Bolo to nepríjemné téma. A navyše som bola hladná. Počula som jeho tichý ironický smiech. Úprimne, neznášala som ho. Robilo ho to povrchným.
"To nie je odpoveď. Povedz číslo," naliehal. Ešte viac som si objala nohy.
"Neviem," znova som zašepkala.
"No tak. Tvrdila si, že som kurevník, tak povedz s koľkými som spal," naliehal na mňa. Aby viac zdôraznil svoje slová, sadol si bližšie. V tom momente som bola úplne nervózna. Nevedela som odpoveď, no nedá mi pokoj, pokým mu ju nedám. Ako sme sa od super nálady dostali k tomuto? Nemala som poňatia.
"Čakám," pripomenul sa mi. Ani nemusel. Kútikom oka som na neho pozrela.
"Desať?" povedala som prvé číslo, ktoré mi prišlo na um.

Skoro mi zabehlo. Desať? Čo som Yamanaka?
"Tak si úplne vedľa," vykrivil som ústa.
Škaredila sa na mňa. Presne tak, ako to nemám rád. Oči prižmúrila, no bolo to tak letmé, že som to skoro ani ja nepostrehol.
"Dvanásť?" mierne dvihla obočie.
"Chceš to vážne vedieť?" položil som rečnícku otázku i keď to nemám vo zvyku.
Uprel som oči do jej bledej tváre: "Tri."

"To neznie moc uveriteľne. Minimálne päť," povedala som plná pochybností. Keď sa vyspal s Temari, určite ich bolo viac. Teda, nemyslím to v zlom voči nej.
"To myslíš vážne? Práve som ti tu povedal pravdu. Dostaň to do svojej hlavičky," so smiechom mi ukazovákom poťukal po čele. Miesto, kde sa dotkli naše kože, ma pálilo. Akoby mi tam priložil žeravý uhlík. Ihneď som si na neho priložila ruku a povedala oduto: "Áno? Tak mi povedz ich mená!"

"Hikari, Kyoko, Temari...porade."
"Neverím," pokrútila hlavou a na to sa trocha hystericky zasmiala, "tak to isto nie je."
"Ale ba."
Môj kamenný výraz ju uistil. Asi ju naštvalo, že nemala pravdu o tom, že chrápem s každou. Premýšľala. Mala to napísané na lícach. 

"Tak, keď to je pravda, tak mi povedz," odmlčala som sa. Ani ja sama som nevedela, čo sa ho chcem spýtať. A chcem to vôbec vedieť? Nebolo by lepšie, keby som to nevedela? Možno bolo, ale moja zvedavosť prekonávala zdravý rozum. Prajem si to vedieť.
"Ktorú z nich si mal najradšej?" spýtala som sa nakoniec.

Nečakal som takúto otázku. Zarazila ma ňou, no než som spamätal...hľadel som bezducho na obliečky. V mysli sa mi vynorili jej modré oči.
"Hikari," vyslovil som potichu.
"Čo to bolo za dievča?" zaujato sa napravila a jej oči ma prepaľovali viac, než som si prial.
Takmer vzbĺkla plachta pod ňou.
"Spoznal som ju, keď som mal šestnásť. Bolo som na misií a ťažko sa zranil. Naokolo nebolo ani duše okrem dedinky menom Animaru. Žil tam klan, ktorý sa dokázal meniť na jeden druh zvieraťa. Dostal som sa do domu vodcu dediny, kde žila jeho švagriná, ktorá ma ošetrovala a Hikari bola jej dcérou."
Neušlo mi, ako chcela pokrčiť nos. Mal som, čo robiť, aby som jej čosi nepovedal. Nech si nechá tie ksichty.

Nevie o mne nič.

"Minari! Minari!" zranenému do uší doliehal hlas, skláňajúci sa nad ním, "dones rýchlo ďalšiu dezinfekciu."
Dupoty naznačovali, že volaná osoba skutočne fakčí tak, ako hlas ženy naliehal.
"Nech sa páči."
"Tu máš, mami," ozval sa tretí hlas, ktorý Sasuke počul prvý krát.
Mladík na posteli dostal do úst navlhčenú utierku a počul príkaz: "Zahryzni sa."
Najhoršia bolesť štipľavého charakteru, akú nikdy ešte necítil. Okamžite s ním trhlo, až rukou zhodil všetci veci zo stolíka: "Kľud!"
Uchiha však nereagoval a vrčal do mokrej utierky v puse: "Hikari, zavolaj jeho kolegov!"
Tí boli okamžite pri ňom.
"Sasuke, zatni zuby. Silno," povedal Genma, držiac jeho ruky.
Kývol na svojho kolegu, chuunina, ktorý zase pacifikoval jeho nohy a na to ošetrovateľka robila svoju prácu...

Sasuke otvoril oči a zazrel tmavý strop. Bodná rana v brušnej dutine ho stále bolela a trnula mu od divnej tinktúry, ktorú mu do hlbokého poranenia naliali. Pár sekúnd na to si uvedomil, že pri ňom sedí dievča. Mala takmer čierne, vlnité vlasy siahajúce po zadok. Ofina jej hrala červenými odtieňmi a na tvári mala sebavedomý výraz. Vyzývavý odev s mnohými komplikovanými prvkami, dotváral sebaistý ráz jej osobnosti. Čo ho zaujalo, že mala čelenku Listovej.

"Kde to som?"
"Ako ti je, Sasuke-kun?"
"Kde to...som?"
"Si v dedinke Animaru. Nachádza sa dva dni cesty od Konohy," usmiala sa a pohodila vlasmi.
"Ah...a," položil hlavu do vankúša a zaklipkal očami.
Mal ťažké viečka, no cítil že kvôli bolesti len tak hneď nezaspí.
"Tak čo, Sasuke-kun," zadok posunula bližšie k nemu a odhrnula mu vlasy z čela, "ako ti je?"
Musel vydať dáky pazvuk, aby dostal hlieny z hlasiviek: "Na piču."
Vážne to bol tichý smiech, čo sa z jej hrdla vydralo? Uisťovala, že to bude dobré, že mu bude lepšie. Pritom sa ho neustále nenápadne dotýkala.

Nemusela som sa ho pýtať, ak som chcela počuť o nejakej sexici, ktorá ho pri prvom pohľade zvádzala. To mi rovno mohol hovoriť o Temari. Toto som nechcela počuť. Myslela som si, že ju mal naozaj rád, ale zjavne ju mal tiež iba kvôli sexu. Stavím sa, že jej "krásne" čierne vlasy úplne zbožňoval.