Zakázané ovocie chutí najlepšie 41

10.12.2017

Nevedela som, ako reagovať. Koniec jeho príbehu som vôbec neočakávala. On ju naozaj miloval. Nebola to len hra, ale ozajstná láska. Všetko potom, Kyoko a Temari... Ony boli zábavka. Cesta, ako zabudnúť. Ako si zahojiť zlomené srdce. Nehovorím, že s tým súhlasím, ale chápem to. Trochu. Pozrela som sa na jeho pohľad. Zasnenie a bolesť boli viditeľné. Netušila som, čo povedať. Ani som poriadne nevedela, čo cítiť. Mám byť šťastná, že kedysi dávno sa mal tak dobre, alebo mám byť smutná? Dotkla som sa jeho dlane. Nereagoval na to. Bol plne ponorený do svojich spomienok a prehrával si udalosti, ktoré mohol vidieť iba on.


"Sasuke?" oslovila som ho, no on ostal bez reakcie.
"Sasuke," povedala som hlasnejšie a svoju ruku som premiestnila na jeho rameno. Konečne sa vrátil do reality a pozrel sa na mňa s otázkou v očiach.
"Stretol si sa odvtedy s ňou?" spýtala som sa nakoniec. Jeho pohľad potemnel.
"Nie. Ich dedina bola asi dva roky po našom rozchode napadnutá. Prežilo ich iba zopár, ale... Neviem, či je jednou z nich," odpovedal mi s ťažkosťami. Musel sa o ňu báť. Ešte stále sa možno aj strachuje.
"Snažil som sa po nej pátrať, ale... nič som nezistil," pokračoval. Sedela som bez slova. Ruku, ktorú som doteraz mala na jeho ramene som si uložila do lona a pohľad zabodla do neznáma. Trápila ma iba jedna vec. Dosť sebecká.

"Miluješ ju ešte?" opýtala som sa ho. Chcela som vidieť jeho prvotnú reakciu, tak som uprela moje oči na jeho tvár. Prekvapenie na jeho tvári na seba nenechalo dlho čakať.
"Ja... Čo?... Prepáč, zaskočila si ma tou otázkou. Nie. Nie..." vykoktal zo seba. Šok z mojej otázky bol očakávaný, no zaváhanie nebolo. Mala som pocit, že si nebol tým istý.
"Nevyzeráš tak," povedala som svoj názor.
"O čo sa snažíš?" zvýšil hlas a prudko sa postavil. Odpochodoval až k oknu, kde sa pozeral na budovy v okolí.
"Nemyslím si, že je dobrý nápad, aby som tu zostávala ešte dlhšie," rozhodla som sa po chvíli.
Otočil sa na mňa a silno gestikuloval: "Ty si to chcela vedieť! Nemyslí si, že teraz vinu zhodíš na mňa."
"Nič na teba nehádžem, Sasuke. Ani som nič nepovedala. Iba som otvorila ranu, ktorú som nemala. Navyše, nevidím zmysel, prečo by sme sa o tom mali rozprávať, keď klameš samého seba," povedala som mu. Trochu ma jeho obvinenie nahnevalo, ale udržala som to v sebe. Nemusíme si zopakovať to, čo sa stalo na oslave.

"Prosím?" a je to tu. Presne to, čomu som sa chcela vyhnúť. Ten tón hlasu nenávidím.
"Sasuke. Povedzme si pravdu. Nie je ti ukradnutá aj keď môže byť už dávno mŕtva. Ale dobre, ak chceš, aby som tu ostala môžem, pokiaľ mi odpovieš na jednu otázku," počkala som, dokým som neuvidela reakciu na moje stanovisko. Pokynom ruky ma vyzval k tomu, aby som pokračovala.
"Keby si teraz zistil, že je nažive, čo by si urobil?" spýtala som sa ho. Ostal tam zarazený stáť bez pohybu. Keď tak ostal nejakú tú chvíľu, rozhodla som sa jednoducho odísť. Nečakala som na jeho odpoveď. Úprimne, bála som sa jej. Mal ju rád. Záležalo mu na nej. Fakt, že nevedel čo s ňou je, bol asi iba taký menší detail.

Zreval som na plné hrdlo a rozbil prvú sklenenú vec, ktorú som mal po ruke. Zvuk črepín ma však ani trocha neukľudnil. Jak to, že sa celý rozhovor obrátil proti mne?! Päsťou som vrazil do steny. Jeden, dvakrát, trikrát, štyri...až som sa držiac za zakrvavenú dlaň, zosunul na zem. Nemohol som zadržať slzy z tej frustrácie. Čo ak už...?

V mysli sa mi mihla jej zakrvavená mŕtvola. Čo možno všetko sa jej mohlo stať, ako strašne mohla trpieť. Mohol ju aj niekto znásilniť. Nedokázal som sa nadýchnuť. V hlave mi trieštilo. Prisahám, že keby v ten moment mám pri sebe niečo ostré, vyrežem si srdce z hrude...



...stál som ďaleko od dediny uprostred lesa. Päste, ktoré niesli následky mojej depresie sa mi strašne klepali. Nechcite zažiť pocit mrznúcej krvi rovno v ranách. Tuhý mráz mi štípal všetko. Hlavne pľúca, ktoré teraz tak ťažko naberali kyslík. Strom mal v sebe vryté stopy po kunaioch a shurikenoch. Nebolo ich moc, pretože tak si emócie vybiť neviem. Kôra ihličnanu vskákavala môj karmín. Nemohol som prestať na ňu myslieť. Dlho. Miloval som ju.

A teraz ona...PRÁVE ONA...zasiala do mňa, akési divné semienko pochybnosti. Otvoril som sa jej viac, než som mal. Než som chcel. To tie jej levanduľové oči. Ľutoval som toho. Ľutoval som, že som ju nechal hovoriť. Letela mi v mozgu tá otázka a búrala steny mojej zdravej mysle. Čo by som urobil, keby som zistil, že Hikari žije? 

Netuším. Neviem. Možno to ani nechcem vedieť. Nechcem, aby to čo som doteraz nechcene bádal sám na sebe sa zničilo. Preciťoval som nemalú náklonnosť k nej. Čím ďalej, tým viac...no teraz ma jej slová a postoj otriasli, že neviem čo si mám myslieť.
Mal som nervy, chcelo sa mi plakať, chcelo sa mi snáď všetko na tomto skurvenom svete. Šprintom som sa rozbehol do dediny. Šprintom som rozrazil dvere na jej izbe. Cítil som sneh, slzy na lícach, dokonca aj sopeľ pod nosom jak malé decko. Koža na krvavej hánke sa krčila pri tom, ako som jebol za sebou dvermi.


"Bol som totálne v pohode! Nemyslel som na to!" hovoril som spočiatku potichu, no potom som sa neudržal zhúkol, "a ty si to všetko skurvila!!!"
"Sas-"
"Mlč! Mlč, prosím ťa!" prikryl som si čelo, "načo...načo si chcela vedieť také niečo?"
Dvihol som na ňu zrak. Mal som v piči, že ma vidí revať. Ona bola ako socha.
"Miloval som Hikari všetkým, čím som bol schopný. Celou dušou. Keď som sa po skurvenom vyše ako roku dal dokopy a myslel si, že už budem bez nežných citov...lebo vzťahy sú sračky...tak si prišla ty. A robíš ešte k tomu toto..."


Hlavu si zložil do rúk a čupol si. Plakal. Bolelo ma z toho srdce. Akoby mi niekto pichal nožom priamo doňho. Nechcela som ho takéhoto vidieť. Pristúpila som k nemu a kľakla si pred neho. Chystala som sa ho objať. Ledva sa moje dlane k  nemu priblížili a už ich odstrčil.
"Nie, prosím ťa... Nie," povedal. Zmätene som sa na neho pozerala.
"Čo nie? Nechcem ti predsa spraviť nič zlé. Je mi ľúto, že som načala tú tému. Keby som to vedela, tak by som to nikdy nespravila," ospravedlnila som sa mu.
"Čo mi to robíš?"
Skôr si myslím, že to bola rečnícka otázka, no aj tak som reagovala: "Neviem, o čom hovoríš. Ja predsa..." vetu som nedokončila. Nevedela som ako. Zrazu sa postavil a odišiel z mojej izby.
"Sasuke?" zakričala som za ním, no nedostala som odpoveď. Keď som vyšla na chodbu, stihla som ešte postrehnúť, ako zatvoril dvere na svojej izbe. Rozhodla som sa ho nechať a radšej zašla späť do miestnosti.


...aj keď môže byť už dávno mŕtva. Slová, ktoré vo mne zostávali a nútili moje končatiny sa chvieť. Strávil som asi tri hodiny čumením von do blba, sediac na parapete. Rukou som sa opieral o pokrčené koleno a spánok opretý o ľadové sklo ma nepríjemne chladil.


Prehodnocoval som svoj život...


Myslel som si, že som konečne v poriadku, no potom sme šli na chatu. Od nej ma začala usmerňovať. Ukľudňovať. Verím jej. Avšak teraz som bol znechutený.
Pravda...bál som sa a stále sa bojím. Obavy ma napádajú po každé, keď vidím čiernu mačku. Netuším, čo by som chcel. Neviem, čo by som urobil, ale rozhodne chcem vedieť, či je na žive. Ale keby som zistil že je, dokázal by som za ňou neisť?
V deň, kedy som sa dozvedel, že dedinka Animaru bola vyvraždená a vypálená...skoro som umrel. Najhoršie v ten moment bolo, že som nemohol nič urobiť. Nemohol som odísť, hľadať ju. Určite trpela...alebo trpí. Možno ma potrebovala a potrebuje, a ja som nebol a nie som na blízku. Možno v sekundách, kedy si Shinigami bral jej dušu myslela na mňa. Na to prečo som tam neni. Na to, že som ju opustil a nepomohol jej.

Zožmolil som si tričko na hrudi. Najviac, ako som mohol. Na hánky mi dopadla horúca slza. Nie! Nemôže byť mŕtva! Azda som si to len nahováral, aby som sa nepomiatol, že je stále na tomto svete. Intuíciu som v týchto veciach vyvinutú nemal a tak len som sa týmto slepým dojmom nútil dúfať. Hikari bola silná...tichá, premiestňovala sa snáď najtichšie, ako som kedy videl. Musela prežiť. Ona, Otaru... Museli...preboha...


...nemyslím si, že by som bol schopný prísť za ňou ako jej kamarát, čo sa o ňu bojí. Viem, že to by som nedal. Po tom všetkom by som ju tuho zovrel v náručí. Určite by ma pobozkala, hrala sa mi s ofinou, ja jej zapletal vrkoče. Tak...ako predtým. Avšak tento obraz mi prerušovali, ako zlý signál na televízore, bledé oči. Tmavofialové vlasy sa mi snažili zastrieť predstavu niečoho takéhoto.
Zostal som zmätený. Nič nové, pokiaľ sa jedná o
Hinatu. Pri nej som vždy a to ma robí nespokojným. S Hikari som si bol istý. Od začiatku som vedel, čo to je a prečo to je...tu mám myseľ zastretú.


Opýtať sa tak natvrdo, či ju milujem alebo nie. Moje city boli vždy komplikovanejšie. Bol som ako najzúfalejšie a najsklamanejšie decko na svete. A ani neviem čím sklamané. Možno som si myslel, že som sa cez to preniesol. Že sa nezrútim, keď otvorím tému Animaru. Rozbesnil som sa. Nie je to prvý krát, čo ma existencia ženy mení, núti viac preciťovať.

Chcem vedieť, či Hikari žije. Možno by som nemal. Zauzlil by som to všetko ešte viac. Nie len seba, ale obdive. Ale...ja to to potrebujem vedieť. Inak sa zodriem z kože. Vnútorné pochody tvorili s mojím obočím uragán hnevu, ľútosti a iných skurvených pocitov. Tie bezstarostné chvíle s ňou. Večery so sviečkou a konverzáciami o tých najšialenejších témach, kúpanie sa v jazere, šplhanie sa po skalách a iné aj tie najdrobnejšie hovadiny na svete. Napriek tomu, že sme sa rozišli pred dvoma rokmi, nikdy som sa s ňou nerozlúčil. Nemal som na to.

Prečo to všetko tak bolí? A nie len ona, ale aj Hinata.

Prečo sa pýtala niečo, na čo možno poznala odpoveď?

Čo tým dosiahla?

Bol som na ňu nahnevaný. Dnes so mnou znova pohla...ale opačným smerom. Moje telo chcelo a nechcelo poznať odpovede na otázky, ktoré sa hrnuli zo samotných koncov vesmíru. Bombardovali každý jeden neurón v mozgu, ktorý nemal inú možnosť, ako pracovať na plné obrátky, až to vymykalo znesiteľnosti.
Bolo mi zle. V poslednej dobe mi je takto stále. Nie som schopný normálne byť. Existencia na tejto planéte sa premenila na jazdu na horskej dráhe. Emócie okolo mňa burácali, trieskali aj napriek tomu, že v miestnosti bolo strašidelné ticho.
Stratený a zničený, bez toho aby som to hlbšie premyslel, postavil som sa, vzal do ruky mobil a vytočil Itachiho číslo...


Kráčal som ako mŕtvola. Kiba vedľa mňa prekračoval. Občas vydal nejaký pazvuk, ktorý sa stisnutým hrdlom snažil uzemniť. Neriešil som to. Mal som plnú hlavu iného, všemožného. Itachi mi nedvíhal. Dva krát po sebe. Čo si mám o tom myslieť?

"Uf, hádam ti po brku bude lepšie," ozval sa Inuzuka veľmi opatrne.
"Hm," ruky vo vačkoch som stisol ešte viac.
Nemám rád studený pot.
"Sasuke..."
"Čo?" aj som chcel pootočiť hlavu na neho, ale to by mi do uší naleteli vločky.
Neznámy, ktorého identitu som vlastnil má podstatne redšie vlasy, než ja. Bolo hnusné počasie, no museli sme ísť von. Veľmi sme sa "tešili" na nový matroš a nebol dobrý nápad sa nedostaviť.
"Ak by si potreboval vypnúť...no vieš," okúňal sa, "heh, no vieš a tak."
Zastal som: "Drbe ti?"
Tváril sa ako idiot, čo možno malo za následok, že predo mnou hypoteticky nestál Kiba. Pokrútil som hlavou a pokračoval v ceste. Je strelený, čo sa divím.
"Sasuke," znova ma oslovil, "ja len...ak chceš prísť na iné myšlienky, tak kľudne príď pokecať."

Bol to zvláštny návrh. Asi som nikdy s ním nebol osamote. Nevyhľadávali sme spoločnosť jeden druhého a to ma len utvrdzovalo v tom, že sa tvárim jak troska. A nielen on bol dôkazom. Aj hentí traja feťácky idioti do mňa jebali, že čo mi je. Dlho som nemal chuť nikoho zmrzačiť. Keďže mali nové zásoby...delá, ktoré sa vyhúlili, nútili všetkých smiať sa jak o život. Mne to zas robilo opačný účinok. Nebol som na sračky, no cítil som, ako na mňa padá depresia. Nechcel som potom už viac nasávať. Radšej som popohnal Inuzuku a v izbe padol psychicky vyčerpaný do postele. Skvelé, ako mi to tá skurvená mariša zhoršuje. Práve dnes. Nenávidím všetko. Už aby bolo potom...

Už skoro ráno vyrazili Kiba a Sasuke za ich "kamarátmi". Chcela som za ním ísť, ale už v izbe nebol. Budem musieť počkať až do večera. Nechcelo sa mi tak dlho čakať. Ublížila som mu a preto som sa mu chcela ospravedlniť. Nechcela som ho vidieť smutného a keďže som vedela, že to bolo kvôli mne... bolo to ešte horšie.

Večer som sa za ním vybrala. Teda, skôr už neskoro večer. Bolo okolo pol jedenástej, keď som konečne nabrala dosť odvahy. Potichu som zaklopala na jeho dvere. Keď neodpovedal, rozhodla som sa vojsť dnu.
"Sasuke?" oslovila som ho. Videla som, ako leží na posteli s rukou cez oči. Svetlo zhasnuté nemal.
"Sasuke? Si v poriadku?" pristúpila som bližšie k jeho posteli. Pozrel sa úkosom oka na mňa.
"Čo tu chceš?" spýtal sa ma rázne. Trochu ma to zaskočilo, ale nedivila som mu.
"Ja... Chcela som sa ti ospravedlniť za ten včerajšok. Pre... Prehnala som to. Nemala som sa na to pýtať, navyše mi nič do toho nie je. Prepáč," povedala som mu.
"Myslíš si, že sa to tvojim prepáč vyrieši? Svet takto nefunguje, zlatíčko. Bolesť, ktorú si mi spôsobila zázračne nezmizne po jednom prepáč," odpovedal mi. To, čo mi povedal... Vedela som to. Viem, že to nezmení, čo som spravila, no aspoň ju dostal. Keby som bola sviňa, tak nemá ani to. Ale nebola som. Záležalo mi na ňom.

"Môžem to nejako napraviť?" spýtala som sa. Nebol to dobrý nápad. Vedela som to. Hovoril mi to aj tenký hlások v mojej hlave, zdravý rozum. Ignorovala som to všetko. Chcela som mu pomôcť. Ruku si zložil z očí a uprene sa na mňa pozeral. Skôr, než som stihla niečo zaregistrovať, strhol ma k sebe na posteľ a ľahol si na mňa. Vyľakane som si povzdychla. Nečakala som nič z tohto.
"Zhúleného človeka sa niečo také nepýta, Hinata," povedal potichu. Jeho tvár mal sklonenú tak blízko k mojej, že som cítila jeho teplý dych na mojich perách. Strach mi samovoľne pohyboval telom. Ruky som mu položila na ramená a snažila sa ho odstrčiť. Ani to s ním nepohlo. Ruky zaboril ešte hlbšie do postele vedľa mojej hlavy. To bol jediný výsledok môjho pokusu. Kelu! Prečo musí byť tak silný?!

"Nepáči sa ti moja prítomnosť? Myslel som, že by si to ocenila," ozval sa líškavým hlasom.
"Sasuke, prosím... prestaň."
Cítila som, ako som sa celá triasla. Mala som strach. Nevedela som, čoho bol schopný. Tvár opäť zdvihol nad tú moju, no pod takým uhlom, že kvôli vlasom som mu naň nevidela. Až keď na mňa zdvihol zrak zbadala som jeho oči. Boli plné hnevu.
"Nie je v mojom záujme mať s tebou niečo spoločné. Aspoň nie teraz. Nie po tom, čo si spravila," povedal a ľahol si späť na miesto vedľa mňa. Ruku si opäť dal na oči. Jeho zavreté viečka a pokojný dych ma utvrdili v tom, že bol v hlbokom spánku.


Klasika. Veľké hrdinské reči, ale jak dôjde na nejakú konfrontáciu, tak je z nej rybička. Výraz strachu na jej tvári bolo presne to, čo som očakával. Avšak nemal som chuť s ňou ďalej komunikovať a okamžite som sa zvalil do postele. Hlava sa mi celkom točila a uvedomil som si, že trocha prepískol intenzitu fyzického kontaktu. Mariša hnusná...

Spánok som mal tú noc plytký. Ako vždy po tráve. Netuším koľko som spal, keď som rozlepil oči a ani ma to netrápilo, pretože som si uvedomil, že ma tvári niečo šimrá. S pokrčeným nosom, ktorý som si musel poškriabať, som sa posadil.

Zamrzol som.

Mal som pocit, že sa mi sníva, keď som jej spiacu postavu našiel vo svojej posteli. Ako? Prečo? Dobre, uznávam že moje spomienky sú rozmazané, no scénu s ňou, tu u mňa, si pamätám, až moc zreteľne. Asi ma hneď vyplo, čo som si ľahol do postele. To ale stále nevysvetľuje, čo tu robí. Na čo tu zostala? Prehltol som zavrčanie, aby som ju nezobudil a vybral sa do kúpeľne. Katastrofa...všetky ženy. 


Poznámky: Tááák hore v článočku som sa posťažovala na problémy. Ja osobne (Sabaku) som pri tomto dieli potila krv. Bolo to strašne náročné. Úprimne som za tie roky, čo píšem nepísala nič náročnejšie ako toto. Trvalo mi to niekoľko dní, aby som zo seba dostala rpg, kde Sasuke premýšľa o Hikari v lese a na parapete. :)

Hikari skvelo zvládla Hin, obdivujem ju ako dokáže taký charakter písať, mňa by asi z toho šľahlo. :D Ani by som nevedela uvažovať ako ona. Som rada , že sa tak dopĺňame. ♥ ♥ ♥