Zakázané ovocie chutí najlepšie 42

17.12.2017

Ten večer som to mal znova pred očami. Čierne vlasy mojej doprevádzajúcej kunoichi v Kamennej. Mačacie oči zízali na mňa a nenechali ma vydýchnuť. Zaviedla ma ku Tsuchikagemu, ku veži s poštovými vtákmi a do domu, kde som mal prespávať. Bolo chladné obdobie a domy sa vtedy zle vykurovali. Po dvoch dňoch neustáleho udržiavania ohňa to bolo prijateľnejšie. 

Nespustila zo mňa oči, ja som nespustil depresie z mysle a než som sa nazdal v prítmí práve oného kozuba som stál a povedal jej nech sa vyzlečie. Urobila to na povel. Chcela to. O niekoľko chvíľ sa miestnosťou ozývalo nezmyselné vzývanie Boha a môjho mena. Chrbát ma štípal od škrabancov a ju bolela šija z môjho stisku. Užíval som si to. Bola excelentne dobrá. Neskúmal som že, na koľkých to natrénovala. Len mi v ušiach zneli jej stony, jej krik.

Čo si si myslel?


Čo?


No čo si si myslel? Že ti Kyoko nejako pomôže?


H-Hikari?


Sasuke...


Hikari!


Prečo si to urobil?


Viem, že to bola hlúposť. Naivne som si myslel, že to prejde. Že prestanem myslieť na to, že sme to skončili...


Pf! Hlupák!


Prosím...ja...prepáč.


Mne sa neospravedlňuj. Už sme spolu neboli. Ale konal si až príliš hlúpo na teba. Čo keď Kyoko otehotnela?


Čo? To nie!


Mohla predsa...striekal si do nej. Myslel si vôbec na ňu? Či si si len sebecky zastrel myseľ?


...


Nič si tým nevyriešil. Len si to pokazil.... a pripadáš mi dodnes slepý.


Otvoril som oči... Sen. Bol som spotený a cítil som, ako mi silno bilo srdce. Zvyškové pocity, ako sebepohŕdanie, ľútosť, hnev a zúfalstvo na mňa doľahli. Bože, ja som taký kus kokotus. Takmer som dostal závrat a to som len pohol zrakom do boku, lebo ma niečo upútalo. Pri tom adrenalíne, čo som už v krvi mal a ďalší, ktorý sa do nej vohnal, som skoro skolaboval.
Hinata ležala chrbtom ku mne a jej rebrá sa pokojne dvíhali pod spánkom. Prečo tu ostala? Vystrelil som z postele a presunul sa k oknu. Unavene som si pretrel oči. Musím si vyvetrať hlavu. Je toho na mňa neskutočne moc.


Obzrel som sa za fialovou clonou na vankúši. Bola odokrytá. Takmer som sám sebe zakázal, neprehodiť prikrývku cez ňu. Opatrne, aby sa nezobudila. Už len to som potreboval. Aby ma jej oči skenovali. Musela jej byť v noci strašná zima, lebo hánky mala úplne fialové a ja som mohol pozorovať všetky jej žili. Zabanbušil som ju skoro celú, zdúchajúc s mobilom von na chodbu a vytáčajúc Itachiho, ktorý sa mi stále neozval. Ani neviem, kam som šiel. Len tak-tak som sa stihol premeniť do týpka z Mlžnej, keď som začul nejaké hlasy na schodoch.Nič. Itachi nedvíha. Hrudník sa mi chcel skrčiť sám do seba. Je v pohode? Moje kroky ma bezmyšlienkovite usadili v reštaurácii hotelu, kde sa práce podávali raňajky. Zabralo to len moment, čo som mal pred sebou ostrokyslú polievku a ľahkú zeleninu s vajíčkom. Až keď sa prvé sústo dotklo stien žalúdka, uvedomil som si, aký som vyhladovaný. Tráva jebaná.

Stavy. Už aby dorazil list Minatovi a jeho odozva. Táto misia je horšia, než som očakával. Po všetkých stránkach. Dokonca aj zima je tuhšia, než si pamätám. Neviem, kedy som tu bol naposledy, no prituhlo tu. Displej môjho samsungu bol celý mokrý od potu, keď som sa konečne odhodlal vytočiť Shisuiho. Srdce mi bilo niekde v krku pri pravidelnom pípaní. Ozvalo sa nejaké zašramotanie: "Ahoj Sasuke."
"Čau Shisui...je Itachi v poriadku? Nedvíha mi už druhý deň mobil."

...bola tam nejaká odlmka. Cítil som, že ho moja veta zaskočila a že odpoveď ho nejako obchádza.
"Tak je v pohode? Je vôbec v Konohe?"
"Je," odpovedal trocha sucho.
Nezvyklé na neho. Čo sa deje?
"Tak prečo sa mi neozýva?" mal som čo robiť, aby som nevybehol.
"Sasuke," prehovoril akosi rezignovane, "je to tu divoké."
Smutne si vydýchol. A čo čakali? Pri ich povesti. Sú jedny z najznámejších ninjov svojej doby a nášho klanu. Fakt, že oni dvaja spolu toto...no niečo...sa musel rozniesť do celého sveta. Ešte stále som sa cítil trocha nevoľno.
"Čo sa divíš?" vážne som po ňom teraz vyskočil?
Obdivoval som, že na môj tón nijak nereagoval: "Nedivím sa. Len tvoj brat...nie je...tak úplne v pohode. Je toho na neho moc. Vieš..."
"Otec, klan, dedina."
"Presne."
Znovu som si popretieral viečka a stlačil si koreň nosu. Nemohol som nič urobiť. Len som mu nakladal navyše. Neznášam pocit bezmocnosti. Bolo mi z toho všetkého okolo mňa do plaču. Zo všetkého.
"Čo mama? Tiež nejako...nevolá."
"Mamina sa drží," pocítil som slabý úsmev v jeho hlase, "Fugaku sa snaží krotiť, lebo si je vedomí, že mu rozmlátime hubu, ak sa jej len dotkne."
Zaťal som zuby. Mami, dúfam že som čo najskôr doma. Katastrofa. Hlasivky mi stratili schopnosť hovoriť. Tak hrozne mi zovrelo hrdlo. Zastrene som zamumlal do telefónu: "Shisui..."
"Áno?"
"Postaraj sa mi o oboch. Prosím..."
"Vždy som tu bol a vždy budem."

Chvíľu som si musela posedieť, než som si spomenula, kde vôbec som. Neznáme prostredie ma vyviedlo z rovnováhy. Som v Sasukeho izbe. Prečo? Netuším. Zapojila som všetky mozgové bunky, aby som si na to spomenula. Už viem. Krátko po našom rozhovore som chcela odísť, ale zároveň som túžila vidieť ho spať. Jeho ruka však bola na tvári, preto som sa rozhodla, že tu chvíľu počkať. Musela som tu zaspať. Zopla som ruky. Obe som mala ľadové. Toľko k spaniu bez prikrývky. Kto vie, čo si Sasuke myslel, keď ma tu zbadal.

Radšej som sa premiestnila do svojej izby, skôr než sa vráti. Nemám poňatia kam išiel, ale nechcela som na neho čakať, aby som to zistila. Rýchlo som sa prezliekla a vykročila k Shinovej izbe. Krátko som zaklopala a čakala. Dvere sa otvorili a privítala ma tvár bohatého muža.
"Ah, to si ty. Prepáč. Nevedel som presne, kto to je," povedal. Kurnik. Zabudla som. My tu vlastne nie sme ubytovaní ako my, ale ako naše "druhé ja". Rýchlo som vošla do jeho izby a tam sa premenila.
"To nič. Chcela som iba, či ideme na raňajky," povedala som mu a vyšla späť na chodbu.
"Jasné. Kiba už išiel, takže na neho čakať nemusíme," oznámil mi.
"Dobre. Sasuke... Asi išiel tiež," povedala som váhavo. Nechcela som, aby vedel, že som omylom prespala v jeho izbe. Shino to však nijak neriešil a prešiel ku schodom.

Hneď, ako sme vošli do jedálne, zbadali sme veľmi... výnimočnú dvojicu. Prešli sme k nim a sadli si na posledné dve miesta.
"Dobré ráno," ihneď nás pozdravil Kiba so širokým úsmevom. Zdvorilo sme mu odvetili a objednali si. Sasuke už dojedol a teraz sa pozeral niekam von z okna.


Mohol som len hádať, čo má v hlave, keď ma počas jedenia skúmala. Aj tak to isto boli veci typu Sasuke, mrzí ma to a o to som fakt nestál. Jej zrak ma pálil. Moja myseľ ani nevie, kde sa má upierať skôr. Brat, mama, Hikari...Hinata. Posratá misia, skurvená zima a ešte skurvenejšia infiltrácia medzi fetky. Mali sme šťastie od Boha, v ktorého neverím, že dnes chalani nejdú kaliť, lebo večer má byť snehová búrka. Netušil som, čo je lepšie. Vonku s ľuďmi, ktorých som nikdy nechcel poznať, no aspoň na vzduchu alebo zavretý v izbe, premýšľajúc o najmožnejších sračkách môjho života?