Zakázané ovocie chutí najlepšie 7

19.10.2017

Už som sa osprchovala. Zatiaľ, čo som tam bola, som si gratulovala, že som sa dokázala tak dlho vyhýbať Sasukemu. Vyšla som zo sprchy a zavrela dvere. Bola som k nim otočená čelom. Keď som sa otočila na odchod, videla som iba ako mi okolo hlavy preletela niečia ruka a zaprela sa do dverí. Keď som zdvihla zrak, pozrela som sa do čiernych očí. Práve vtedy zmizli všetky moje gratulácie. Stál tam predo mnou v teplákoch a rozopnutej košeli.

Baby spravili dobrú a rýchlu večeru. Bol som rád, mal som celkom hlad. Sedeli sme pri telke a sledovali ju. Kiba tam pustil nejakú hovadinu, ale kašlal som na ňu. Rozprával som sa so Saiom, ktorý mal na oku pekný monokel. Vyzeral však už oddýchnuto. Aj ja som si oddýchol a keď som videl koľko čuniat tam sedí a vyžiera večeru, povedal som si, že idem do sprchy ako prvý. Hodil som na seba košeľu a nezapínal som si ju. Je príliš teplo na to. Odišiel som do izby a hľadal po nej Buki no Ken. Je tam ešte jeden článok, ktorý som si nepreštudoval. Nikde nebol. Kto ho zapatrošil?

Ach...zvalil som sa na posteľ a pozrel na mobil. Vždy, keď vidím to pozadie na mobile sa zasmejem. Spomínal som historku z tej "dovolenky." Ani neviem, ako dlho som ležal, keď prišiel Sai s uterákom obmotaným okolo pasu. Obzrel som sa letmo za ním: "Prosím ťa, len si hneď daj niečo na seba, lebo takto som nechtiac uvidel aj Jirayiu."
"Môj bože," periférne som videl ako Sai prudko na mňa otočil hlavu a už aj na seba súkal pyžamo.
Postavil som sa a pozrel von oknom. Pri altánku som videl položenú krhlu. Hinata...čo ju to dnes popadlo?

Pokrútil som hlavou...mal by som ísť za ňou. Vyšiel som z izby a hľadal ju všade. Ako posledné miesto som si zvolil kúpeľňu. Musí byť jedine tam, ak nie je na záhrade. Čo by tam ale teraz robila? Vyšiel som schody, keď sa otvorili dvere a zazrel som clonu vlasov, patriacich Hinate. Trocha som si pohol a znemožnil jej priechod.

"Sasuk-ke," prehovorila, ako keby zadýchane a obzrela si ma.
Začervenala sa. Je zlatá...
"Čo to s tebou dnes je?" mierne som pokrčil čelo a pozoroval, ako sa jej pery nervózne chveli.
Bože! Dostal som chuť pobozkať ich. Obzrel som si tento krát ja ju. Mala len tenkú, fialovú košieľku. Nočnú košieľku. Bola hodvábna a trblietala sa na jej tele ako diamant. Telom mi prešla zvláštna vlna tepla a tlaku. Potlačil som kusnutie do pery.

"J-Ja neviem o-o čom to hovor-ríš," koktala som. Nedalo sa inak. Pri pohľade na neho to bolo veľmi ťažké. Čierna košeľa, ktorá z polovičky obaľovala jeho svalnaté telo. Dalo mi to veľa práce sa nepozerať na jeho hruď. Srdce mi išlo vyskočiť. Mierne som sa pozrela do jeho tváre. Chcela som vyčítať, čo chce spraviť. V očiach som mu zazrela pokušenie, ale aj smútok.
"Ale vieš," ozval sa po chvíli, "Hovorím o tom, ako sa správaš po našom boji." Ach, a ty sa mi divíš?
"A-Ako som sa správala?" snažila som sa hrať nechápavú. Asi mi to nevyšlo, lebo povedal: "Nehraj sa, že nevieš. Nejde ti to." Znovu to vo mne začalo vrieť. Znovu ten arogantný hlas. Pche! Myslí si snáď, že keď je silnejší je aj lepší?! Ruky som zaprela do jeho hrude a snažila sa ho od seba dostať. Dobre. To nebol dobrý plán. Nie len, že som sa začala ešte viac červenať, keď som cítila tie svaly pod mojimi rukami, ale navyše som ho ani neodtlačila. Ani kúsoček.
"O čo sa snažíš?" ten nechutný posmešný hlas.
"Nezmeníš sa. Nedokážeš to," zašepkala som. Stále som tlačila rukami do jeho hrude. Smútok vyhral nad hnevom a zahanbením. Cítila som, že sa nečervenám. Hlavu som mala sklonenú, pozerala som sa raz na moje a raz na jeho nohy.
"O čom hovoríš?" stíšil hlas. Cítila som, ako som ho trochu posunula od seba.
"O tvojom správaní. Nikdy neprestaneš byť arogantný a povýšenecký, však?" prestala som tlačiť rukami. Iba som ich mala o neho opreté. Uvoľnil sa. Ruku, ktorú mal pri mojej hlave premiestnil na moje líce. Pozrela som sa mu do tváre. Bože, dúfam, že teraz nikto nepríde, inak by si pomyslel, že sa ideme pobozkať.
"Naozaj si to myslíš? Myslíš si, že sa nedokážem zmeniť?" pozrel sa na mňa so smutnými očami. Pripomínali mi oči psíka.
"Verila som. Bola som si istá, že si sa zmenil, ale po dnešku si istá nie som," pohla som sa, aby som prešla popri ňom. Ruka, ktorá bola na mojom líca, sa pod mojim činom premiestnila do mojich vlasov. Zastavil ma. Voľnou dlaňou ma chytil okolo pása. Keď som sa zastavila, obe svoje ruky dal na môj chrbát a... objal ma. Pokiaľ by to bolo možné, tak by sme tu práve začali chytať po zemi moje oči. Nemala som čas na rozmýšľanie, musela som ho znovu začať vnímať.
"Je mi ľúto, ak to, čo som ti povedal pri boji vyznelo hnusne. Nemyslel som to tak. Iba som neovládol tón, akým som to hovoril," ospravedlnil sa mi. Svoju bradu položil na moju hlavu.
"A ten úsmev? Ako ho chceš vysvetliť?" nezakoktala som sa. Ako to, do pekla, robím? V takejto situácií by som koktala jedna radosť a červenala by som sa viac ako zrelá paradajka. Ale teraz nič.
"Neviem, ako si ho pochopila, ale nebol myslený zle. Proste som sa usmial. Nie je to zakázané, však?" hovoril smutným tónom. Takéhoto som ho ešte nevidela.
"Nie, nie je. Prepáč, že som bola taká odporná," objatie som mu opätovala.
"To nič. Nebola to tvoja vina," uvoľnila som sa a tvár si oprela o jeho hruď. Mala som chuť plakať. Po tom všetkom, čo sa stalo. Po tom, čo Naruto povedal Sakure, ako sa k nej správal. Po tom, ako som sa ja správal zle k Sasukemu a aj k ostatným. Neudržala som ich. Rozplakala som sa.

Takže kvôli hlúpemu nedorozumeniu sa na mňa hnevala. Mal som chuť nadať sám sebe v zrkadle. Jej výraz bol vyvedený z miery a smutný. Bože, nechcem ju takú vidieť! Prebodával ma čím ďalej, tým väčší smútok z toho. Srdce mi nepríjemne zvieralo. Čo sa to so mnou deje? Prerývane som sa nadýchol, keď som ucítil ako mi na ruku sadla teplá slza. Chcel som ju, musel som ju objať. Bola taká krehká a mal som pocit, že sa mi od toho žiaľu rozbije na malé kúsky. Vôňa jej vlasov ma úplne omámila , no prebralo ma jej vzlykanie.

"Šššš, no tak, Hinata," pohladil som ju po vlasoch a dúfal, že nie som ten najhorší človek na útechu na svete.
Nepripadalo mi to, že by som jej pomáhal. Stále len potláčane vzlykala a ja som ju stískal pevnejšie a pevnejšie. Zaborila tvár do mojej hrude a snažila sa ukľudňovať. Zrazu som započul vrzgot zo schodov a ja som sa vystrašene otočil smerom na schodisko. Neji vyšiel pár schodov a keď zazrel ako objímam Hinatu padla mu sánka. Stisol som pery. Neji sa zamračil a snažil sa mi artikulovať otázku: Čo sa deje? Vypúlil som oči naňho a on pochopil, že sa má radšej stratiť. Neji potichu odkráčal preč a jeho postava mi zmizla z dohľadu. Bože môj, Neji sa vie trafiť. Ešte k tomu Neji... jej bratranec.

"Sasuke, rýchlo ti bije srdce," mierne sa odtiahla a pohliadla uslzenými očami do mojej tváre.
Adrenalín , ktorý sa mi vyplavil do krvi z Nejiho prítomnosti som ani nezaznamenal. Priložila dlaň na moje srdce a vnímala jeho tlkot. Rozbilo sa mi ešte divokejšie, keď som videl rozširujúce sa zreničky v jej biely očiach. Bože...toto nie! Nesmie...nič vedieť!

Odtiahol som sa od nej tak, že som jej už vôbec nedotýkal. Moje vnútro kričalo, aby som si ju znova pritisol k sebe, no príliš som sa bál...že...bláznim. Mykol som hlavou. Ach, zas som sa nechal príliš uniesť. Išiel som sem na to, aby som zistil, čo sa stalo. Nič vyše. Fuuuf.

"Prepáč, Hinata. Dlho som ťa tu zdržoval. Musí ti byť zima po tej teplej sprche," povedal som a zišiel do obývačky, nepozerajúc sa na ňu.
Sadol som si do hluku mojich priateľov a hľadel pred seba ako psychicky narušený. Čo to blbnem? Odkedy som taký sentiment? Som sám k sebe do smiechu. Mal by som sa dať dokopy. Neverím, že to hovorím, ale ... chce to chlast: "Hej, Inuzuka!"
"Hm?" otočil sa na mňa, žasol som, že ma započul.
Sedel totižto v epicentre toho hurhaju.
"Ideme chlastať?" usmial som sa jedným kútikom.

Členovi klanu Inuzuka sa rozžiarila celá tvár. Vytiahol sa na nohy a postavil sa do postoja, v ktorom sa mierne prehýbal v chrbte dozadu a tým vypučil ten svoj pekáč buchiet. Dopil posledný dúšok z plechovky piva a pozrel na mňa frajerským výrazom: "Už som si myslel, že sa ani nedočkám...Uchiha."

"No konečne, Sasuke. Už som sa bál, že sa z teba stal abstinet," zasmial som sa mu. Aj keď neviem, prečo tak zrazu chce piť, ale je mi to jedno. Kiba odbehol do kuchyne a za chvíľu sa vrátil s tromi fľaškami vodky a dvoma fľaškami whiskey. To zas bude. Zajtra znovu opica jak hov*do. Ako prvú sme otvorili vodku. Kašľali sme na poháre, proste sme si podávali fľašku a pili. Dokým som triezvi, tak som sa pozrel na hodiny. Pol desiatej. To som zvedavý kedy zase skončíme.

Nemám ani poňatia koľko je hodín, nie to ešte aby som vedel koľko sme toho vypili. Iba som vedel, že sme nehorázne ožratí. Všetci okrem mňa, Kibu, Nejiho a Sasukeho sú totálne mŕtvi. Nehorázne sa smejeme. Naštastie, jediné, ktoré nepijú, sú iba TenTen a Hinata, ktoré sú vo svojej izbe. Keby nepila ani Sakura, tak sme všetci mŕtvi.
"Hej, ľudia. Hneď som späť," povedal Kiba. Mal som problém rozlúštiť, čo ,do frasa, povedal. Za chvíľu sa vrátil so Sakurinými šatami a parochňou. Kde ju preboha vzal? Obliekol sa a začal sa hrať na princeznú.
"Ja som princezná Kibina a hľadám si svojho modrého princa," zaštebotal vysokým hlasom.
"Modrého? Myslíš švarného ne?" spýtal sa ho Sasuke, ktorý sa motal k nemu. Pred ním si kľakol na jedno koleno a povedal: "Ó, princezná Kibina. Som tvoj švarný princ a prišiel som sa vydať za teba!" Neudržal rovnováhu a padol na bok. Vypukol hlasný záchvat smiechu. Padol som na štyri.
"Hej, Naruto. Vieš, že takto vyzeráš ako líška?" oznámil mi Neji. Mal som na sebe oranžové tričko a tiež oranžové kraťase. Začal som sa hrať na líšku. Nakoniec som dopadol ako líška princeznej Kibiny. Viedol ma snáď po celej izbe a Sasuke mu držal vzadu šaty. Keď som pohľadom hľadal Nejiho, aby sme ho tiež zapojili, počul som ho kričať.
"Hej, chalani. Pozrite! Som kvetina!" bol po lýtka zaborený v hline s nejakou kvetinou v kvetináči. Znovu sme všetci vybuchli do hlasného smiechu. Tento smiech ukončila až TenTen, ktorá zrazu prišla. Vyzerala nahnevane.
"Tak moment! Vy sa ožierate a ani ste mi to nepovedali?! Vy lakomci!" vytrhla Kibine fľašku z ruky a skoro celú ju vypila. Onedlho bola aj ona opitá.

Nebola som v chate. Už dlho nie. Hneď ako sa opili som odišla. Nedalo sa tam byť. Robili nehorázny hluk. Odišla som do lesa, že sa prejdem. Po chvíli som došla na čistinku s potôčikom. Bolo tu krásne. Mesiac sa nepokojne odrážal na vode. Sadla som si na trávu neďaleko riečky. Priala som si tu byť s ním. So Sas... s Narutom. Áno, milujem Naruta. Nikoho iného. Upokoj sa a dýchaj. Sústreď sa. Zabudni na to, čo sa dnes stalo. Aj keby som rada vedela, prečo tak zrazu odišiel. A prečo mu tak rýchlo bilo srdce a ešte rýchlejšie, keď som sa ho dotkla. Ja možné žeby ma... nie to nie je možné. Niekto ako Sasuke by ma nemohol milovať. To je totálny nonsens. Chcela som. Veľmi som sa snažila, ale nedokázala som myslieť na nič iné iba na to, čo sa stalo pred dverami sprchy. Ľahla som si. Pozerala som sa na nočnú oblohu. Bola taká krásna a romantická. Ani neviem ako a zaspala som.

PRINCEZNÁ KIBINA! No ja idem do kolien!!! Sedela som bezvládne na gauči a sledovala ako sa Kiba premáva v mojich šatách. Keby nie som na mraky, tak by schytal za to, že ich má. Boli to šaty na plavky. Nevládala som sa pohnúť. Absolútne. Ino sedela v zárubni a popíjala sama fľašku. Lee s Choujim a Shikamarom sa rehnili na princezne Kibine a jej princovi. Po malej chvíľke začal Sai zavíjať a behať pomedzi nás.

"Aúúúú! Aúúúú!" Sai zakláňal hlavu a behal ku každému z nás.
"Ako robí líška?" spýtal sa Naruto sotva zrozumiteľne.
Kiba sa o neho oprel chichotajúc sa: "Chrrr, chrr."
Sasukemu sa híklo až ho to skoro posadilo na zadok: "Tak možno robí retardovaná líška, Kibina moja jediná."
Vyškriabala som sa na nohy a dotackala sa ku nim: "Pššt, Neji rastie."
Naruto sa rozrehotal a my sme sa otočili na Nejiho, ktorý vytrhol malú palmičku z kvetináča a sadol si do neho. Tenten pri ňom sedela a v ruke držala krhlu. Odkiaľ ju má?
"Ideme poliať Nejiho, aby nám rástol!" vyhlásila Kibina a my sme sa zohli ku Nejimu vysmiatemu ako lečo.
"Krhličku?" Tenten celá červená od alkoholu mi do rúk strkala kus zeleného plastu.
Toto je posledné, čo si pamätám...

"Čo to hlúpe psisko stále šteká?! Do frasa!!!" uši mi rozrezal hlas Tenten.
Otvorila som oči a do nich mi udrela Tenten ležiaca predo mnou a Neji, spiaci v kvetináči od palmy. Hlavu som obrátila na druhú stranu a videla Sasukeho na gauči s rukou zvesenou dole. Celý čas som z vonku počula Akamarov štekot. Bože, je normálny?!

Posadila som sa a hlava sa mi poriadne zakrútila. Och. Ale furt som sa lepšie cítila, ako keď som sa zobudila vonku pod altánkom na lavičke. O dosť lepšie som sa cítila. Vyhľadala som Kibu. Moje šaty mal stále na sebe a ležal za zemi pri Sasukeho nohách. No to je ale princ-gentleman, keď nechal princeznú spať na zemi.
"Kiba!" zachrapčala som prekvapivo hlasno.
Nechcel sa prebrať a preto som ho nohou štuchla do hlavy: "Au!"
"Kiba! Vstávaj!" zručala som a on hlavu otočil na mňa, "povedz láskavo svojmu psovi, nech si zavrie ústa!"
"Čo vrieskate hneď z rána?!" Shikamaru sa ozval a prikrýval si uši.
"Nebuďte!" pridal sa aj Lee.
"Prečo Akamaru šteká?" Ino sa tiež zobudila.

Po asi minúte sa všetci na kompletku zobudili a všetci pindali do Kibu, aby šiel upokojiť Akamara.
"Čo to šteká, Kiba?" spýtal sa unavene Shino a šúchal si hlavu.
"Ach, bože," Inuzuka sa posadil a pretrel si tvár, v tom sa zarazil.
"Kiba?" Sasuke sa prudko posadil a sledoval ho so zamračenou tvárou.
Niečo tu nehrá...
"Šteká moje meno," Kiba sa postavil a zaknísal na mieste.
"Tvoje meno?" opýtal sa prihlúpo Naruto.
"Hneď som tu," Kiba pobehol von z obývačky, no miesto toho, aby išiel von, namieril si to do kuchyne.
Už bolo počuť len nadrapovanie sa a špliechanie jeho zvratkov. Bože, fuj! Vždy sa pogrcá! Po chvíľke pustil vodu a spokojne si vzdychol. Už sme zaznamenali len zaklapnutie dverí a Kibov tlmený hlas, ktorý vyzvedal, prečo jeho ninken šteká.

"Bože...ja som mimo," Sai sa posadil a venoval mi unavený úsmev.
"Ešte niekomu sa chce vracať?" poobzeral sa Sasuke, "nechcem tu mať vnútri nič nechutného."
"Nehovorím, že mi nie je zle, ale na vracanie to nevidím," zasmial sa Neji, "aj keď asi by som mal vypadnúť z tej hliny."
"Máš jedno," mávla rukou Tenten a dala si ju pod hlavu, "Hinata...? Spíš?"
Nikto sa neozval.
"Hinata tu asi nie je," poznamenal Chouji a my sme mu venovali pohľad, "nevidím ju tu nikde spať."
"A prišla sem v noci vôbec?" zamračila sa Ino a ja som lovila v pamäti.