Zakázané ovocie chutí najlepšie 42

19.12.2017

Krááásne Vás všetkých zdravíme v tomto predvianočnom čase! ♥ 

Ako ste si mohli všimnúť...v nedeľu sa tu objavil 42 diel :D zase nedokončený. Prisaháme Vám, že sa to už nestane! Polešpíme sa. Máme posledné dni v písaní útlm a jaksi aj bordel. Neviem. Sabaku má teraz perné obdobie. //dosť perné...neviem, kde čo ... neviem nič >.< ...takže sa vopred ospravedlňujeme, ak budú v texte chyby// a Hikari má zase po k.... školy :D 

Katastrofa a že Vianoce idú ... pf. :D


Príjemné čítanie Vám praje Hikari Animaru a Sabaku no Tanaris ♥

Ten večer som to mal znova pred očami. Čierne vlasy mojej doprevádzajúcej kunoichi v Kamennej. Mačacie oči zízali na mňa a nenechali ma vydýchnuť. Zaviedla ma ku Tsuchikagemu, ku veži s poštovými vtákmi a do domu, kde som mal prespávať. Bolo chladné obdobie a domy sa vtedy zle vykurovali. Po dvoch dňoch neustáleho udržiavania ohňa to bolo prijateľnejšie.

Nespustila zo mňa oči, ja som nespustil depresie z mysle a než som sa nazdal v prítmí práve oného kozuba som stál a povedal jej nech sa vyzlečie. Urobila to na povel. Chcela to. O niekoľko chvíľ sa miestnosťou ozývalo nezmyselné vzývanie Boha a môjho mena. Chrbát ma štípal od škrabancov a ju bolela šija z môjho stisku. Užíval som si to. Bola excelentne dobrá. Neskúmal som že, na koľkých to natrénovala. Len mi v ušiach zneli jej stony, jej krik.

Čo si si myslel?


Čo?


No čo si si myslel? Že ti Kyoko nejako pomôže?


H-Hikari?


Sasuke...


Hikari!


Prečo si to urobil?


Viem, že to bola hlúposť. Naivne som si myslel, že to prejde. Že prestanem myslieť na to, že sme to skončili...


Pf! Hlupák!


Prosím...ja...prepáč.


Mne sa neospravedlňuj. Už sme spolu neboli. Ale konal si až príliš hlúpo na teba. Čo keď Kyoko otehotnela?


Čo? To nie!


Mohla predsa...nedával si pozor. Myslel si vôbec na ňu? Či si si len sebecky zastrel myseľ?


...


Nič si tým nevyriešil. Len si to pokazil.... a pripadáš mi dodnes slepý.


Otvoril som oči... Sen. Bol som spotený a cítil som, ako mi silno bilo srdce. Zvyškové pocity, ako sebepohŕdanie, ľútosť, hnev a zúfalstvo na mňa doľahli. Bože, ja som taký kus kokotus. Takmer som dostal závrat a to som len pohol zrakom do boku, lebo ma niečo upútalo. Pri tom adrenalíne, čo som už v krvi mal a ďalší, ktorý sa do nej vohnal, som skoro skolaboval.
Hinata ležala chrbtom ku mne a jej rebrá sa pokojne dvíhali pod spánkom. Prečo tu ostala? Vystrelil som z postele a presunul sa k oknu. Unavene som si pretrel oči. Musím si vyvetrať hlavu. Je toho na mňa neskutočne moc.


Obzrel som sa za fialovou clonou na vankúši. Bola odokrytá. Takmer som sám sebe zakázal, neprehodiť prikrývku cez ňu. Opatrne, aby sa nezobudila. Už len to som potreboval. Aby ma jej oči skenovali. Musela jej byť v noci strašná zima, lebo hánky mala úplne fialové a ja som mohol pozorovať všetky jej žili. Zabanbušil som ju celú, zdúchajúc s mobilom von na chodbu a vytáčajúc Itachiho, ktorý sa mi stále neozval. Ani neviem, kam som šiel. Len tak-tak som sa stihol premeniť do týpka z Mlžnej, keď som začul nejaké hlasy na schodoch.

Nič. Itachi nedvíha. Hrudník sa mi chcel skrčiť sám do seba. Je v pohode? Moje kroky ma bezmyšlienkovite usadili v reštaurácii hotelu, kde sa práce podávali raňajky. Zabralo to len moment, čo som mal pred sebou ostrokyslú polievku a ľahkú zeleninu s vajíčkom. Až keď sa prvé sústo dotklo stien žalúdka, uvedomil som si, aký som vyhladovaný. Tráva jebaná.

Stavy. Už aby dorazil list Minatovi a jeho odozva. Táto misia je horšia, než som očakával. Po všetkých stránkach. Dokonca aj zima je tuhšia, než si pamätám. Neviem, kedy som tu bol naposledy, no prituhlo tu. Displej môjho samsungu bol celý mokrý od potu, keď som sa konečne odhodlal vytočiť Shisuiho. Srdce mi bilo niekde v krku pri pravidelnom pípaní. Ozvalo sa nejaké zašramotanie: "Ahoj Sasuke."
"Čau Shisui...je Itachi v poriadku? Nedvíha mi už druhý deň mobil."

...bola tam nejaká odlmka. Cítil som, že ho moja veta nezaskočila, ale odpoveď ho aj tak nejako obchádzala.
"Tak je v pohode? Je vôbec v Konohe?"
"Je," odpovedal trocha sucho.
Nezvyklé na neho. Čo sa deje?
"Tak prečo sa mi neozýva?" mal som čo robiť, aby som nevybehol.
"Sasuke," prehovoril akosi rezignovane, "je to tu divoké."
Smutne si vydýchol. A čo čakali pri ich povesti? Sú jedny z najznámejších ninjov svojej doby a nášho klanu. Fakt, že oni dvaja spolu toto...no niečo...sa musel rozniesť do celého sveta. Ešte stále som sa cítil trocha nevoľno.
"Čo sa divíš?" vážne som po ňom teraz vyskočil?
Obdivoval som, že na môj tón nijak nereagoval: "Nedivím sa. Len tvoj brat...nie je...tak úplne v pohode. Je toho na neho moc. Vieš..."
"Otec, klan, dedina."
"Presne."
Znovu som si popretieral viečka a stlačil si koreň nosu. Nemohol som nič urobiť. Len som mu nakladal navyše. Neznášam pocit bezmocnosti. Bolo mi z toho všetkého okolo mňa do plaču. Zo všetkého.
"Čo mama? Tiež nejako...nevolá."
"Mamina sa drží," pocítil som slabý úsmev v jeho hlase, "Fugaku sa snaží krotiť, lebo si je vedomí, že mu rozmlátime hubu, ak sa jej len dotkne."
Zaťal som zuby. Mami, dúfam že som čo najskôr doma. Katastrofa. Hlasivky mi stratili schopnosť hovoriť. Tak hrozne mi zovrelo hrdlo. Zastrene som zamumlal do telefónu: "Shisui..."
"Áno?"
"Postaraj sa mi o oboch. Prosím..."
"Vždy som tu bol a vždy budem."

Chvíľu som si musela posedieť, než som si spomenula, kde vôbec som. Neznáme prostredie ma vyviedlo z rovnováhy. Som v Sasukeho izbe. Prečo? Netuším. Zapojila som všetky mozgové bunky, aby som si na to spomenula. Už viem. Krátko po našom rozhovore som chcela odísť, ale zároveň som túžila vidieť ho spať. Jeho ruka však bola na tvári, preto som sa rozhodla, že tu chvíľu počkať. Musela som tu zaspať. Zopla som ruky. Obe som mala ľadové. Toľko k spaniu zrejme väčšinu noci bez prikrývky. Kto vie, čo si Sasuke myslel, keď ma tu zbadal.

Radšej som sa premiestnila do svojej izby, skôr než sa vráti. Nemám poňatia kam išiel, ale nechcela som na neho čakať, aby som to zistila. Rýchlo som sa prezliekla a vykročila k Shinovej izbe. Krátko som zaklopala a čakala. Dvere sa otvorili a privítala ma tvár bohatého muža.
"Ah, to si ty. Prepáč. Nevedel som presne, kto to je," povedal. Kurnik. Zabudla som. My tu vlastne nie sme ubytovaní ako my, ale ako naše "druhé ja". Rýchlo som vošla do jeho izby a tam sa premenila.
"To nič. Chcela som iba, či ideme na raňajky," povedala som mu a vyšla späť na chodbu.
"Jasné. Kiba už išiel, takže na neho čakať nemusíme," oznámil mi.
"Dobre. Sasuke... Asi išiel tiež," povedala som váhavo. Nechcela som, aby vedel, že som omylom prespala v jeho izbe. Shino to však nijak neriešil a prešiel ku schodom.

Hneď, ako sme vošli do jedálne, zbadali sme veľmi... výnimočnú dvojicu. Prešli sme k nim a sadli si na posledné dve miesta.
"Dobré ráno," ihneď nás pozdravil Kiba so širokým úsmevom. Zdvorilo sme mu odvetili a objednali si. Sasuke už dojedol a teraz sa pozeral niekam von z okna.

Mohol som len hádať, čo má v hlave, keď ma počas jedenia skúmala. Aj tak to isto boli veci typu Sasuke, mrzí ma to a o to som fakt nestál. Jej zrak ma pálil. Moja myseľ ani nevie, kde sa má upierať skôr. Brat, mama, Hikari...Hinata. Posratá misia, skurvená zima a ešte skurvenejšia infiltrácia medzi fetky. Mali sme šťastie od Boha, v ktorého neverím, že dnes chalani nejdú kaliť, lebo večer má byť snehová búrka. Netušil som, čo je lepšie. Vonku s ľuďmi, ktorých som nikdy nechcel poznať, no aspoň na vzduchu alebo zavretý v izbe, premýšľajúc o najmožnejších sračkách môjho života?

Odvážila sme sa zaklopať na jeho dvere. Bolo to síce potichu, ale vedela som, že to určite počul.
"No?" ozvalo sa zvnútra. Potichu som otvorila dvere a vošla dnu. Aj keď som inštinktívne chcela skloniť hlavu, neurobila som tak.
"Nebola to práve výzva k tomu, aby si sem vošla, ale budiš... Čo by si rada?" spýtal sa ma. Jeho malú poznámku som odignorovala.
"Chcem sa ti znovu ospravedlniť," povedala som.

Znechutene som odvrátil tvár do stropu: "Panebože a čo tým chceš docieliť?"
Neušlo mi ako si vyfúkla. Asi potrebovala nabrať odvahu.
"Chápem, že som ťa rozhasila...no netušila som, že to bude mať až také následky."
"Najprv premysli. Potom konaj."
"Pravý hovorí..."
Čo?!


"Prepáč?" spýtal sa po chvíli s posmešným hlasom. Obranne som si založila ruky na prsiach. Nebavilo ma jeho večne zmeny nálad.
"Skús použiť tú vec, čo máš na krku a mohol by si si uvedomiť, že náš veľký Sasuke Uchiha nie je svätý. Láskavo prestaň hádzať všetku vinu na mňa. Ak by si mi to nechcel povedať, tak by si sa o tom ani nezmienil," povedala som so zreteľným hnevom. Naozaj som začala strácať nervy. To jeho večné obviňovanie ma nebavilo.

"Tak prepáč, že som mal potrebu otvoriť sa ti," zvýšil som hlas a postavil sa z postele, "prepáč, že nie si pre mňa ako Ino alebo Tenten!"
Dlho som nebol frustrovanejší, ako posledné hodiny. Šlo ma až roztrhnúť a jej prítomnosť bola dokonalým spúšťačom. Chcel som si strhať kožu z tváre z tých všetkých pocitov.
"Neudržal som to v sebe. Neviem," začal som pobehovať po miestnosti, "chcel som ti len ukázať, že nie som piča, ktorá kade chodí tade jebe!"

"Tak potom prečo ma za to obviňuješ? Správaš sa ku mne akoby som, ja neviem... Akoby som ti zabila matku alebo čo..." povedala som, na rozdiel od neho, pokojným hlasom. Jeho prekvapený výraz ma trochu zarazil, no rýchlo som sa spamätala. Toto je možno jediná šanca na to, aby som to vyriešila.
"Ja... Naozaj neviem, ako ti mám vyhovieť. Ale ak sa tak nechceš cítiť, dobre. Nemusíme sa rozprávať. Budem sa tváriť, že si proste konožský ninja a nič viac. Tak sa ti to bude páčiť?"

Mal som v hlave prázdno. Z ničoho nič mi všetky slová boli vyfúknuté z mozgu a ja som sa nevedomky posadil na posteľ. Nie. Nepáčilo by sa mi to. Nechcel by som to tak. Schovávajúc tvár v dlaniach som potlačil vzlyknutie zo svojej zmätenosti.
Však ja už sám neviem, čo hovorím a čo robím. Rezignovane som vydýchol a kryl chvenie, ktoré sa mi zakrádalo okolo hlasiviek.

Vyzeral zničene. Netušila som, že moje slová budú mať až tak silný dopad naňho. Nedokázala som sa na neho takto pozerať. Musela som si k nemu sadnúť a tuho ho objať. Hruď mi zvieralo z pomyslenia na to, ako sa teraz cíti. V živote by som si nepredstavila, že ho uvidím v takomto stave.

"Prepáč," šepol som do jej vlasov a dlaň jej položil na líce.
Stisol som viečka a ťažkopádne vydýchol. Ruku som zaplietol viac do jej závoju, palcom hladiac ju po líci: "Prosím...prepáč."
Precítil som jej teplo a dotyk. Niečo nútilo moje srdce utíšiť sa. Ako keď do rany nalejete dezinfekciu, no potom príjemnú chladivú emulziu, ktorá vám upokojí zranenie. Ako keď som ako malý dlho nevidel mamu a znova ju stískal drobnými rúčkami.
"To nič, Sasuke."
"Neklam aspoň," smrkol som a chcel sa odtiahnuť, no jej objatie nepovolilo.

"Neklamem. Určite nie tebe,"-zašepkala som. Jeho vlasy voňali tak dobre. Srdce mi rýchlo a silno narážalo do hrude. Jeho palec ešte stále spočíval na mojom líci. Až teraz som si uvedomila, ako teplo mi je, no bolo mi to jedno. V tej chvíli som ho iba chcela držať vo svojom náručí a nikdy nepustiť. Želala som si, aby sa táto chvíľa nikdy neskončila. Aby sa sekundy zmenili na minúty a minúty na celé dni. Avšak mala som pocit, že čoskoro sa stane niečo, čo bude ešte lepšie ako toto. Preto som bola pripravená vzdať sa tejto krásnej chvíle. Ale ešte nie. Ešte chvíľu ho chcem držať. Snáď mu to nebude vadiť.

Zrejme som nemal na ňu nahúkať, ale musel som si vybiť to všetko. Na nesprávnom terči. Stále som mal stiesnené pocity a Hikari mi občas šla aj teraz na myseľ, no kázal som sám sebe...nemyslieť teraz takto.
Bola to sila momentu, niečím netypická. Nemohol som ju prestať hladiť na tom malom kúsočku hebkej pokožky."Ne...nevad..." ozvala sa, no nedokončila.
"Hovor," hlesol som a vyňal sa z jej paží, až ju môžem vidieť.
Líca jej hrali rumencom a zrak upevňovala niekde na naše stehná. Potichu koktala, až z nej vyšlo: "Nevadí ti...že sa ťa dotýkam?"
Slabo som sa usmial, lebo vo výraze sa mi bohužiaľ miesil aj smútok. Vzal som jej zápästie a uložil ho na svoju sánku.

Nad jeho aktom som ostala zarazená. Budem to brať ako nie. Keď sme sa takto na seba pozerali, s mojou rukou na jeho líci... nevedela som si pomôcť, ale mala som nutkanie ho pobozkať. V živote som nič tak silno necítila, no bála som sa. Nemusí to cítiť rovnako a ak to tak je, tak by som všetko pokazila. Radšej som urobila tak, ako mi hovorila hlava a položila som si hlavu na jeho rameno. Mal ho široké a stvorené na niečo takéto. Páčilo sa mi to. On sa ním páčil stále viac a viac...