Zakázané ovocie chutí najlepšie 43

Konečne pridávame sľúbený diel. Je nám veľmi ľúto, že až tak neskoro. Áno, viem, že som povedala, že výjde v septembri, ale Tanaris mala toho naozaj veľa. Dúfam, že to všetci pochopíte a raz a znovu nám prepáčite veľké oneskorenie. Rada by som Vám povedala kedy výjde ďalší diel, ale neviem. Bolo by ideálne keby to bolo o mesiac, ale silno o tom pochybujem, keďže Tanaris má nielen školu ale aj brigádu a čoskoro pravdepodobne budem mať aj ja a jedno Vám môžeme slúbiť! Budeme pokračovať v písaní!

～ Hikari Animaru

"Drogoví díleri... Wau," povedal som potichu. Sedel som u otca v kancelárii, lakte opreté o kolená. Myslel som na mojich kamarátov, ktorí sa momentálne nachádzajú v najchladnejšej dedine. Bola tu bez nich nuda. A neboli jediní, ktorí boli na misii. Z našej skupinky som tu ostal iba ja, Chouji a Sakura. Spolu s Choujim sme boli tak trochu zranení na poslednej akcii, a aj keď sa moje rany už skoro úplne zacelili, otec ma nechcel pustiť na ďalšiu. So Sakurou som moc času netrávil, keďže mala veľa práce v nemocnici a ešte aj trénovala s Tsunade. Takže som väčšinu času trávil tu a pomáhal otcovi s papierovačkami. Žerú ma z toho mrle. Ale tak, má to svoje pozitívne stránky. Otec skorej skončí a aspoň mi dovolí s ním trénovať. Neviem čoho sa moji rodičia tak boja. Prežil som už aj horšie zranenia.

"Vyzerá to, že je to viac skúsená organizácia, ako sme si pôvodne mysleli. Mám také nepríjemné šteklenie na krku," ozval sa otec, keď si už tretíkrát prečítal správu od Sasukeho. Začudovane som sa na neho pozrel.
"Prečo?"
"Nikto ich doteraz nedokázal chytiť. Vždy prišli na to, že po nich idú. Bojím sa, aby to tak nebolo aj teraz. Ak áno, mohli by byť v nebezpečenstve. "
"Prečo myslíš? Veď je tam Sasuke, Hinata, Kiba a Shino. Všetci sú vynikajúci bojovníci," bránil som svojich kamarátov aj keď som vedel, že im plne dôveruje. Oči mal uprené na liste a obočie sa mu pod zamračením skrčilo. Tuho rozmýšľal. Možno až moc tuho. Nie sú nič viac iba banda dílerov. O takých sme sa, nie len my, postarali už veľakrát.
"Ani v najmenšom nepochybujem o ich schopnostiach, len si chcem byť istý, že je všetko úplne v poriadku. Potrebujem mať istotu," povedal potichu. Poznal som tento pohľad. Bol to otcovsky strach. Vedel, čím si teraz prechádza Sasuke. Vždy sme s ním a jeho otcom trávili veľa času. Boli sme taká štvorka. Dvaja vysoko postavení ľudia so synmi. Ja som bral Sasukeho ako svojho brata a viem, že aj otec ho občas bral ako svojho. Ten pocit sa prirodzene vyvinul. Dával na nás pozor veľakrát. Podobný pocit sa asi vo Fugakovi nikdy neobjavil. Nebol ten typ. Bral ma iba ako syna vodcu dediny."Naruto," oslovil ma, "choď pre Kakashiho a Sakuru a ihneď sa vyberte za nimi. Oboznám ich oboch, prosím ťa, o momentálnej situácii. A buďte čo najrýchlejší. Ja zatiaľ pošlem odpoveď a poviem aj im, nech na vás počkajú."
Postavil som sa a vybral sa von, no jeho hlas ma zastavil vo dverách.
"Naruto," otočil som sa na jeho tvár, "dávajte si pozor." Jeho ustaraný pohľad ma jemne bodol pri srdci. Širokým úsmevom som ho ubezpečil, že všetko bude v poriadku. Vždy sa takto na mňa pozeral, keď som odchádzal na misiu. Rovnako aj mamka. Obaja boli veľmi starostlivý. Niekedy až moc.

Matkin hlas ma vyrušil od čítania knihy. Ten tón akoby mi popretrhal bubienky. Ani som sa nesnažila neprevrátiť oči, keď som vyšla z izby, pričom ma znova vyzývala, aby som došla k bytovým dverám. Trocha som sa zarazila, lebo Naruta som nečakala: "Ahoj, zlatko, deje sa niečo?"
Na moment mi stislo žalúdok pretože vyzeral, že sa sem ponáhľal a pritom mal teraz pomáhať otcovi. Vydýchol a pousmial sa, vtisnúc mi pusu na čelo: "Nič sa nestalo, len som ti prišiel povedať, že odchádzame zajtra do Skrytej Snežnej aj s Kakashim."
"Sú ostatní v poriadku?" ustúpila som od neho, pretože ma neúplnosť informácie podráždila.
"Neboj sa, všetko ti poviem," daroval mi pohľad a ja som mu úplným ustúpením dovolila prejsť cez dvere.

Čím bližšie sme boli k miestu príchodu, tým chladnejšie bolo. Rukami som sa objal a drkotal zubami.
"Snežná. Prečo to musí byť práve v Snežnej?" povedal som sám pre seba, no aj tak mi Kakashi odpovedal.
"Najlepšie miesto na výrobu drog. Je tam zima, takže sa tam nikto nebude prechádzať aby dával pozor, či je všetko správne. Navyše počas snehových búrok sa dá veľmi dobre schovať. Nie len že sú všetci zavretý doma, ale aj keby ich niekto zbadal, veľmi ľahko sa im stratia," povedal. Kútikom oka som sa na neho pozrel.
"Tuším sa do toho vžívate až moc, Kakashi-sensei," oboznámil som ho s mojimi pocitmi. Jednoducho sa na mňa usmial a nič viac nepovedal. Keď som sa opäť pozrel dopredu, skoro mi oči vypadli.
"Haa?! To máme ísť do toho hurikánu snehu?! Dokým prídeme do Snežnej tak z nás budú snehuliaci!"

Musím sa priznať, že sneh mám rada, ale toto bol extrém! Nevidela som takmer pred seba. S Narutom sme dôverovali Kakashimu, ktorý nás viedol. Predsa... sharingan. Dedina podľa jeho slov nebola ďaleko, no moje nohy uvažovali nad tým, že zmrznú a ja už sa nepohnem.
"Sakura..." Naruto zboku natisol svoju tvár k mojej, "žiješ?"
Takmer som odskočila od toho, aký bol ten malý kúsok odhalenej pokožky horúci. Letmo som mu prikývla a brodila sa v snehu. Hotelová izba... už idem!

Hlasné klopanie na moje dvere ma prebudilo z môjho zamyslenia sa. Vyskočila som z postele a rýchlo pootvorila dvere. Cez malú štrbinku som zbadala tvár známeho muža z Mlžnej.
"Sasuke," zašepkala som, "čo tu robíš?" Jeho oči, ktoré sa doteraz pozerali na ľavo, sú teraz upriamené na mňa.
"U mňa v izbe za päť minút," bolo jediné čo povedal predtým, ako odišiel. Párkrát som zažmurkala a opäť zavrela dvere. Neviem čo sa stalo, ale bude to niečo vážne.

Premenená som zľahka zaklopala na jeho dvere. Prečo práve u neho? Budú tam aj ostatní? Alebo tam budeme iba my dvaja? Niečo sa stalo, alebo ma zavolal len tak? Nie. Tú poslednú otázku škrtám. Prečo by ma volal len tak? To nedáva zmysel. Vlastne... Škrtám všetky tie otázky. Samozrejme, že tam bude aj Kiba a Shino. Dvere sa mierne otvorili a keď ma zbadali tie tmavé oči, otvorili sa úplne. Vošla som dnu a uvidela som tam aj našich dvoch kolegov. Zrušila som svoje Henge a sadla si na stoličku, ktorá bola pri stole. Tri pohľady sa teraz zamerali na Sasukeho s očakávaním.

Na chvíľku som sa zahľadel do jej očí. Boli by ma pripútali, keby sa Kiba nervózne nepovrtel na stoličke. Pošúchal som medzi prstami malý papierik: "Minato sem posiela Kakashiho, Naruta a Sakuru, aby nám pomohli vysporiadať sa s dílermi. Plán domyslíme s Kakashim, keď prídu. Počítam, že Minato poslal list obratom, takže by im cesta mala zabrať tak ešte dva dni."

Odmlčal som sa. Ani neviem prečo. Bol som unavený. Miestami zmätený. Sám som netušil, či som rád, že sa táto misia pomaly končí. Ten sk**vený matroš ma pomaly zabíjal a Kiba sa už po tých tripoch tiež necítil najlepšie. A to je už čo povedať...

"Je to vážne, keď Hokage-sama posiela tak veľkú posilu?" ozvala sa opatrne Hinata a ukazováky si ťukala o seba.
Cuklo mi s kútikom. Asi chce mať istotu. Možno som na ňu v zamyslení hľadel dlhšie, než som si uvedomil, lebo miesto mňa odpovedal Shino. Chvalabohu, že aspoň niekto z nich je ako tak na mojej vlnovej dĺžke. Odkývol som im a prešiel k oknu, sledujúc snežnú búrku. Dúfam, že prídu v poriadku.

Prisahám, že mám tie vločky aj medzi polkami zadku! Mrazilo mi nos a takmer som ani nevidela. Bože, kam nás to svokor poslal. Kakashi si kryl tvár a Naruto sa snažil svojím telom, čo najviac kryť mňa. Moc to nepomáhalo, keďže vietor besnil zo všetkých strán na všetky strany. Všetkým božstvám som ďakovala, keď sme prešli cez brány mesta. Samozrejme, že sme všetci traja nahodili henge a došli na miesto, kde bol Sasuke a ostatní ubytovaní.

403. 404. 405. Ah! Izba číslo 406. Zaklopal som na dvere. Podľa listu, ktorý poslal Sasuke, je ubytovaný práve tu. Pozrel som sa na Sakuru, ktorá stála vedľa mňa. Zatiaľ čo Kakashi vybavoval izbu, my sme sa mali ísť zohriať k nemu. Chytil som obe jej ruky do tých mojim. Boli ľadové.

Vďaka za zohriate, Kurama.

Pf! Nerobil som to kvôli tebe. Bolo mi zima na chvost.

Veľmi silno pochybujem, že si vôbec vedel, že sme vo fujavici vonku.

Konečne sa otvorili dvere a cez mierny otvor vykukla hlava nejakého týpka. Na chvíľu som sa zľakol, že som zaklopal na zlé dvere, no keď sa na mňa usmial ten Uchihovsky úsmev, spomenul som si.

"Hm? Ako vám pomôžem, mladí pár?" opýtal sa nás. Vyškeril som na neho zuby.

"Zohriate a trochu čajíku by bolo fajn," hodil som naňho zvádzajúci pohľad.

"Nikdy sa nezmeníš," povedal so smiechom a pustil nás dnu, kde som mohli zrušiť naše Henge. Porozhliadol som sa po upratanej izbe. Pripomínala mi jeho v Konohe, len vo svetlejších farbách. A až na tú vôňu. Chcel som si ho doberať, či si kúpil dievčenský šampón, ale Sakurin úsmev, ktorý venovala Sasukemu, ma zastavil. Pozerala sa na neho štýlom, že všetko vie. A ja som zase bol mimo.

Žeby niečo? Donútilo ma to usmiať sa. Nejak som nedochodila na to prečo, ale mala som z toho dobrý pocit. Len ma to utvrdilo, že veci sa zvrtli na tej chate správnym smerom. Asi teraz nikto nechápe moje myšlienkové pochody, ale vzišiel z tej... hm... neviem to nejako extra popísať, ale ten druh vône po toľkých rokoch spolu v triede na akadémii, spoločných misií a vôbec kontaktu už poznám. Je veľmi typická. Neviem čo Hyugovci používajú na pranie a umývanie vlasov, ale nezvyklo to cítiť len z Hinaty, ale aj z Nejiho."Čo sa tak škeríš, Haruno?" Sasukeho tón v sebe niesol zmiešané pocity.
Ani sa nedivím. Civela som na neho a musela som u toho vyzerať ako škrečok. Nervózne som sa poškriabala vo vlasoch. Asi to vyznelo inak, než malo. Len ma napadlo, že Hinata v tejto izbe asi musela tráviť viac času. Čert ber moju domýšľavosť. Som si istá, že mám pravdu!
"Nič, len..."
Došli mi slová. Nechcela som na neho vybaliť nejakú ironickú poznámku o Hinate, lebo podľa jeho výrazu by ma asi vyhodil von oknom. Nemám rada, keď je chladný. Radšej som vzala Naruta za ruku a vtisla mu bozk na pery.

Zlatko, neboj sa. Všetko je ok. Nekukaj sa tak divnô...

Sakura s Narutom sa po tejto, pre mňa značne divnej situácií, usadili. Než som stihol pripraviť čaj, ozvalo sa zaklopanie na dverách. Bol som tak myšlienkami niekde preč, že som sa trocha strhol. Naruto a Sakura už boli v henge, no ja som sa nenamáhal, keďže som vedel, že to je Kakashi a zvyšok. Všetci sa tvárili vážne.

Nasledujúce dve hodiny sme si dohodli plán, ktorý sme mali uskutočniť pozajtra. Jeden deň si nechala naša nová podpora na oddych. Predsa len... cesta sem je dosť náročná.

Nastal deň H. Víchrica sa trochu upokojila, no stále nebolo vidieť na tri kroky. Plán nebol ťažký, ale ja som si ho ešte zjednodušil. Vojsť dnu, poriadne ich zmastiť a priniesť ich späť do Snežnej. Dovnútra idem ja, Kakashi, Sasuke a Hinata. Vonku, ako istota, ostávajú Kiba, Shino a Sakura. Shino pomocou chrobákov dáva pozor, Kiba pomocou nosa a Akamara to isté a Sakura, ako medik, ostáva v bezpečí. Vo vnútri ja a.... ja, bojujeme hlava-nehlava a Kakashi, Sasuke a Hinata aj bojujú aj stopujú. Krása. Už len aby sa nám to aj podarilo. Nie! Samozrejme, že sa nám to podarí! Vždy sa nám všetko podarí.

"Yosh!" zamrmlal som a postavil sa z postele. Kakashi otočil na mňa hlavu. Sakura bola momentálne v sprche.

"Pripravený na dnešnú akciu?" opýtal sa ma.

"Áno. Iba som si v hlave práve prešiel plán ešte raz," odpovedal som mu. Udivene sa na mňa pozrel.

"No, vidím, že dospievanie robí svoje divy," zasmial sa a vrátil sa k čítaniu svojej obľúbenej knihy. Ja som na neho hodil nechápavý pohľad.

"Hotovo. Koľko máme ešte času?" spýtala sa Sakura, ktorá vyšla z kúpeľne už pripravená na boj. Pozrel som sa na hodiny.

"Pol hodina," povedal som potichu. Na hrudi sa mi usadil tlak. Nebol to strach ako taký, skôr nervozita. Nervozita z toho, čo bude. Nikdy neviem, či pôjde všetko podľa plánu, či sa niečo nepokazí, alebo či nenastane niečo, s čím sme nerátali. Wau. Asi chápem, čo tým Kakashi myslel. Zacítil som jemný dotyk na dlani. V kútiku oka som zazrel tie žiarivé vlasy a v nose som cítil vôňu ruží. Jej ľahký dotyk som opätoval a usmial sa na ňu. Neha v jej očiach odohnala všetok stres a neistotu v sekunde. Môj pohľad opäť spočinul na hodinkách. Dvadsaťosem minút.