Zakázané ovocie chutí najlepšie 29

20.10.2017

Otvoril som oči a do hlavy mi udrela taká nechutná bolesť, že by som vydávil celý obsah žalúdka aj spolu so žalúdkom. Hnus. Ale musel som si dať včera do nosu. Bol to katastrofálny večer a Itachicho návrh vypnúť s niekým normálnym, bodlo vhod. Sakura sa pri Mitsumi uvoľnila a myslím, že má nad čím premýšľať. S Narutom to je už moc divoké a včerajší večer mnohé skomplikoval. Sám som sa dostal do situácie horšej, než som si dokázal vôbec predstaviť. Avšak vybrať si medzi Ino, ktorá sa snaží umlátiť Sakuru, som si rozhodne vybral Sakuru. Ino je fakt šiblá a Hinate som sa túžil vyhýbať. Emócií som myslím bol aj tak dosť plný.

Fuj, ale mi je blbo. Aj som sa chcel posadiť, ale skutočne som sa bál, lebo kúpeľňa bola o dvoje dvere. Nedobehol by som to. Z bratovej izby sa ozývali tiché buchoty, čo tam do pekla robí?
Zo zvedavosti som sa opatrne posadil a vykročil k jeho dverám. Chvalabohu, žalúdočné kyseliny ostali tam, kde mali. Potichu som zaklopal, no odpoveď som nedostal. Otvoril som dvere a naskytla sa mu vtipná scéna. Mitsumi so svetrom v rukách práve stála v ráme Itachicho okna, prichystaná skočiť z neho. Obaja mi venovali zdesené pohľady. Divil som sa, že brácho neskamenel.

"Čo je? To vyzerám tak hrozne?" opýtal som sa napol pobavene a napol naštvane.
Itachi sa zrazu ku mne vyrútil, zapchal mi ústa a hodil ma na posteľ.
"Sasuke," postavil sa predo mňa, "prišli rodičia."
Takmer som skamenel ja: "Čože?"
"Chalani," prerušila nás Mitsumi, čupiaca v okne, "čaute."
Ozvali sa tiché pozdravy z našej strany a Itachi si vedľa mňa sadol: "Jak to? Kedy prišli?"
"Pred chvíľou, mňa už videli tak musíme, čo najskôr do kuchyne."
"Do r*ti," vzdychol som, toto smrdí prúserom.

Zbehol som rýchlo do kúpeľne a napchal som si do úst toľko zubnej pasty, že ma z nej natiahlo. Asi to bolo dosť hlučné, lebo Itachiho hlava s divoko pokrčeným obočím sa v odraze zrkadla vykukla z dverí. Mimicky mi niečo naznačil, no ja som mal ešte stále akosi zahmleno pred očami. Musel som mať aj nižší tlak, lebo predo mnou pobehovali farebné iskierky.
Pozrel som na seba do zrkadla a upravil si vodou vlasy, tak ako to mám vždy. Spustil som ramená. Čo si to nahováram? Nepomôže to. Vyšiel som z bielej kúpeľne s pocitom stresujúceho Naruta, keď sa nevedel vykoktať, že nemá na ramen, no hrozne ho chce.

Myšlienky z neho sa ihneď rozplynuli, keď som prikráčal do kuchyne a Itachi za mnou. Mama mala typickú zásteru a už varila obed. Mamin obed. Na ten sa teším. Mama ma však neprivítala, lebo toho sa vždy musel prvý ujal otec. Blbý, majetnícky zvyk.
To, čo stálo uprostred miestnosti bolo už horšie a tým niečím horším bol otec. Výraz nemal pekný a ja som vedel, že je zle.

"Ahoj otec," uklonil som sa mu a pomaly sa narovnal, "rád ťa vidím."
Klamstvo...
"Sasuke," prehovoril vodcovsky, "ty si pil?"
Stisol som pery a videl ako mama zastavila svoje pohyby. Letmo som prikývol a pri ďalšom vyslovení môjho mena dodal, že už naňho môžem dvihnúť zrak. Rana ako z dela mi dopadla na líce a ja som zosypal na zem.
"Otec!" pribehol ku mne Itachi a jednou rukou mi stisol rameno, "nebi ho. Veď aj ja som pil včera."
"Deň predtým než vaši rodičia prídu a vy sa ožeriete ako dogy!!!"
"Otec," Itachi sa vystrel na nohy, "bol to môj návrh."
"Z teba to saké aspoň nie je cítiť, odkedy si sem vstúpil. Sasuke! Postav sa!" spravil som ako mi kázal a so zaťatými zubami, pozrel na neho.
"Nečum na mňa ako na zlého psa!" ani som sa nestihol spamätať a schytal som druhú, pri ktorej ma brat podoprel, aby som znova nespadol.
"Fugaku!" ohradila sa mama a chcela ku mne tiež pribehnúť, no on ju zastavil.
"Nie, Mikoto! Nemiešaj sa do toho!" odsotil ju mierne za seba, "je to môj syn a ja ho vychovávam. A syn šéfa polície nebude robiť otcovi hanbu požívaním alkoholu a cigariet."
"Fugaku!" matka zvýšila hlas, "je to aj môj syn a ja ti vravím, že mi ho biť nebudeš!"
"Vyzerá ako nejaká troska, ešte k tomu tie monokle na tvári," znechutene pokrčil nos, "čo si robil?!"
"Drahý, nerieš to teraz," mama nervózne zakvačila nechty do zástery.
"Vravím ti, aby si sa do toho NEMIEŠALA!"

Otec sa začal ku mne približovať a pokračovaním tejto scény som si bol istý, no mama spravila zo seba stenu. Postavila sa pred nás a ten ČURÁK sa zahnal na ňu. S Itachim sme sa duchaprítomne postavili pred mamu. Mračil som sa bolesťou, mama strachom a Itachi rozhodným výrazom.
"Opováž sa," prehovoril bráško tvrdo a zároveň potichu, "urob to...a odídem z domu."

Dodalo to jeho slovám vážnosť, po ktorých otcovi skrehla tvár a ruka kleska k bokom. I keď by Itachi v skutočnosti, slová nepreviedol do skutočnosti, zaberalo to na otca. Veľký Fugaku Uchiha by nezniesol, keby dokonalosť, ktorú splodiť mu zdrhla od neho a on by sa nemohol ňou pýšiť. Vždy bol ním ten milovanejší, braný vážne. Na mne si vybíjal všetky nedostatky v našej rodine. Nemám ho rád...

Ugh, moja hlava. Rok nechcem vidieť ten alkohol. Možno aj dva. Prečo som sa dal na takú hovadinu? Aha. Už viem. Pomaly som otvoril oči. Všetko som videl rozmazane. Krista. Naozaj som to prehnal. Ruku som si položil na čelo a prestal sa hýbať. Počul som ako sa otvorili dvere. O pár sekúnd si niekto sadol ku mne na posteľ a položil hrnček na stolík.
"Tak čo? Umieraš?" ozval sa otec. Prehrabol mi vlasy a z úst mu vyšiel tichý smiech.
"Hmnm," na viac som sa nezmohol. Opäť sa zasmial.
"Nestačilo by už? Ako dlho to už trvá?" spýtal sa. Neodpovedal som mu, iba si zhlboka povzdychol.
"Naruto. Porozprávaj sa s ňou," povedal.
"Nebude sa chcieť rozprávať. Už má aj tak náhradu."
"Čo tým myslíš?"
"Sasuke. Kto iný," povedal som. Pokúsil som sa pretočiť na bok tvárou a po ukrutnej bolesti hlavy sa mi to aj podarilo. Otcova ruka znovu spočinula na mojich vlasoch.
"Si si istý, že je to tak, ako to vyzerá?" spýtal sa.
"Čo tým myslíš?"
"Nesúď knihu podľa obalu. Nie vždy je všetko tak, ako to vyzerá. Možno Sakura iba nemá nikoho o koho by sa mohla oprieť, tak je tu pre ňu Sasuke."
"Hej a zjavne k tomu potrebuje aj Saia," povedal som sarkasticky.
"Naruto. Urob to pre mňa. Porozprávaj sa s ňou. Nemôžeš sa stále dookola opíjať. To ti nepomôže. A ani slzy ti nepomôžu. To predsa vieš. Myslíš si, že mi sme s mamou nemali problémy? Mali a všetky sme vyriešili iba tak, že sme komunikovali. Tak prosím, choď sa s ňou porozprávať," poprosil ma. Prevrátil som sa späť na chrbát a tváril sa, že ho nepočujem. Po chvíľke vstal.
"Vypi si čaj. Pomôže ti," povedal a dal mi pusu na čelo.
"Oci. Už nie som malé dieťa," zasmial som sa.
"Pre mňa budeš vždy," s týmito slovami odišiel z izby. Opäť nastalo v izbe ticho. To ticho, ktoré nenávidím, lebo vždy začnem premýšľať nad vecami, nad ktorými by som nemal.

Krásna si, Sakura. Nádherná. Fakt ti ten monokel na tvári sekne. Mala som fialovú modrinu, ktorá sa tiahla od spánku ku oku až na líce. Značne napuchnuté tkanivo ma ukrutne bolelo i pri tom najjemnejšom dotyku. Možno by to bolo horšie, keby sa mi o to Mitsumi nepostarala. Kto vie, akú opicu má ona.

Po fiasku, ktoré sa včera odohralo v Grillbare ma Sasuke doniesol k nim domov. Itachi nepozabudol skonštatovať, že mal pravdu s tým, ako to dopadne. Hneď na to však prišiel s tým, aby sme šli vyvetrať s ním a Mitsumi hlavy. A bolo fajn. Je síce pravda, že som za tú noc popila saké toľko, že sa mi pri predstave toľkého množstva alkoholu krútila hlava. A že sa mi skutočne krútila. Nebolo mi najlepšie, ale zažila som horšie stavy.

"Sakura!" ozvalo sa z kuchyne.
Do riti! Mama! Náhlivo som vzala make-up a patlala som si ho zbesilo na ksicht.
"SAKURA!"
"Áno, už idem!"
Narovnala som sa a zistila, že naoranžovelý fľak na mojej tvári vyzerá horšie ako samotný monokel od Ino. Krava sprostá! Hentak ma kopnúť. Ako som sa mohla roky kamarátiť s niekým tak podlým?
"Sakura!" otočila som sa ku dverám a zazrela som ju v zárubni s rukami v bok.
Okamžite sa jej nahnevaný výraz prestriedal s prekvapeným: "Čo to máš na tvári?"
Podišla ku mne a oboma dlaňami mi chytila sánky. V jednej ruke zvierala bielu utierku a jej aviváž mi zaviala až do nosu.
"To nič," očami som klesla dole.
"Kto ti to urobil?" odstúpila odo mňa.

Ostala som na ňu civieť. Možno som ju mala za príliš hnusnú hyenu, pretože som čakala húkanice a výčitky. Ona však stála a v lícach sa jej odrážal zármutok. S citom prezrela moju divne dofarbenú tvár a zopakovala ticho svoju otázku.
"Ino."
Prikryla si v šoku ústa: "To prečo?"
"Lebo si myslela, že...vlastne ani neviem, čo si myslela. Asi že mám čosi s Kibom."
"Máš na mysli toho tvojho spolužiaka z klanu Inuzuka?" sadla si na moju posteľ a ja som so záujmom sledovala jej reakcie, "poď, porozprávaj mi, čo sa stalo."
Udrel aj jej niekto do hlavy?

"Taaakže. Rozhodol si sa, že sa s ňou neporozprávaš?" ozval sa hlboký hlas vzadu v mojej hlave. Rozhodol som sa ho ignorovať a pokračovať v mojej kresbe.
"To budem brať ako nie. Ale vieš. Kresby ju nenahradia," znovu sa ozval. Zhlboka som sa nadýchol a neplánoval mu odpovedať.
"Tak dobre. Len som ti chcel povedať, že je to trochu nuda sa pozerať ako nerobíš nič iné, iba sa opíjaš, kreslíš, spíš a vykonávaš potrebu."

Sústredil som sa na svoje vnútro a o pár sekúnd som pred sebou videl ležať obriu líšku.
"A načo? Aj tak ma nebude počúvať. Vždy bola tvrdohlavá a po uši zamilovaná do Sasukeho. A teraz ho konečne má. Nebudem jej ničiť šťastie," povedal som a sadol si na zem do tureckého sedu. Lakte som si oprel o kolená. Po chvíli som sa začal hrať so svojimi prstami, kvôli nepríjemnému tichu, ktoré medzi nami nastalo.
"To dievča vyzerá ako všetko, len nie šťastná. A odkiaľ berieš to sebavedomie, že je s tým Uchihom? Povedala ti to?"
"Nie."
"Povedal ti to on?"
"Nie," rázne som mu odpovedal a postavil sa. Niekde vzadu v mojom mozgu som vedel, že má pravdu. Nikde nebolo napísané, že medzi nimi niečo je a ani to nikto nepovedal. Ale taktiež to môže byť tak, ako to bolo s nami. V tajnosti.
"Prečo to nespraviť tak, ako vždy? Po hlave? To je predsa náš štýl, či nie?" spýtal sa. Na jeho tvári sa zjavila grimasa, ktorá asi mala pripomínať úškrn.
"Prosím, netvár sa tak. Je to dosť strašidelné," povedal som mu a tváril sa, akoby som práve videl ducha.
"Hahaha!" miestnosť vyplnil jeho smiech, "ak sa s ňou nepôjdeš porozprávať, tak ho budeš vidieť veľmi často."
"Fajn, fajn. Pôjdem za ňou," rezignoval som a rozhodil ruky.
"Tak sa mi to páči," zamrmlal Kurama a opäť sa vrátil k svojej najobľúbenejšej činnosti. Spánku.

Svoje vedomie som opäť vrátil do izby. Rukami som sa oprel o stôl a postavil sa.
"Vyzerá to tak, že nemám na výber. Aspoň tomu všetkému konečne bude koniec," povedal som si popod nos, keď som sa vybral z izby k nej domov.

Bez duše som sedela na posteli. Slnko mi oslepujúco bilo do očí. Radšej som otočila zrak na šálku s pariacim sa čajom a makovým koláčom vedľa neho. Mama sa dnes akosi činí, keď mi vypeká len, aby mi zlepšila náladu. Nedalo mi to a doslovne som ten koláč zhutala. Bol skvelý. Smutne som sa postavila, že si pôjdem po ďalší kus. Pohľadom som uhla fotkám s Narutom a Sasukem.
Bože, sme taká divná trojka. Aj tak mi cez skrúšenosť ušiel smiech. Spomienky na detské nevinné časy boli super. Len ma mrzí, ako moc som Naruta ignorovala. Nezaslúžil si to. Zatiaľ, čo ja som na lúke zbierala kytičky pre Sasukeho...on pre mňa. Väčšinou som sa pred jeho poľnou kyticou schovávala, alebo mu ju šmarila kade ľahšie, lebo mi prišiel otravný. Jeho dychtivé oči a následné sklamanie. Zabolelo ma u srdca pri výjave z minulosti a ja som si ani neuvedomila, že stojím v zárubni svojej izby a tanier držím tak, že by mi čoskoro vypadol zo zovretia.

Pohla som sa, pretože ma upútalo klopanie na dverách. Prišla som do kuchyne práve, keď sa mamine šaty mihli von do chodby. Nezainteresovane som si naložila dva kúsky makovej dokonalosti. Do uší mi doznelo zaklapnutie jazýčka, no mama do kuchyne neprichádzala. Hlasy ozývajúce sa z chodby mi zamrazili krv v každičkom kúsku tela. Roztrasene som sa nakukla do tmavej chodby a videla jeho chrbát. Typické oranžové tričko s červeným vírom. Vyzúval sa a než sa stihol postaviť, zmizla som ako dym.

Šľahla som za sebou dvermi a koláčmi na stolík. Moje nohy začali nedobrovoľne pobehovať po miestnosti. Až mi so žalúdkom triaslo, bol to nechutný pocit. Tužila a nemohla som ujsť, no kdesi vzadu sa ozývala moja vnútorná Sakura a našepkávala slová popisujúce, že sme si na udobrenie dali načas. Ale...udobríme sa vôbec?

Ubehlo veľa času, než do nich vstúpil. Mlčky položil svoju porciu čaju a makovcu na stolík ku mojim. Do nosa mi udrela zmes žuvačky a alkoholu. Kolená sa mi klepali, že som sa musela prichytiť dreva na stoličke. Dôležito sa narovnal a nedokázala som uveriť jeho vyrovnanému výrazu. Alebo sa rozhodol pre rozchod a prišiel sem už len kvôli formalite a to už spolu nie sme?

,,Pekná modrina," skonštatoval tónom, ktorý som nedokázala identifikovať.
,,Tie tvoje tiež," vyletelo zo mňa sarkastisky, drbe mi to?
Čo to tu robím?! Nastalo ticho. Sakura, spamätaj sa! Veď ty by si tu mala hovoriť. Moje hlasivky rezignovali. Doslovne som sa piekla vo vlastných sr*čkách. Naruto ma však predbehol: ,,Dúfam, že s Ino za to už kamarátky nebudete. "
Pokrútila som súhlasne hlavou, keď mi docvaklo, že Naruto u toho nebol.
,,To je drbna ten Kiba," zašla som pohľadom z jeho jasných očí niekde boku.
Hneď sa mi z prerušenia očného kontaktu lepšie dýchalo a aj moje telo malo o niekoľko kilogramov menej. Nervózne som prestúpila z nohy na nohu, keď sa znova ozval: ,,Videl som to."
,,Čože?" vydýchla som a obočie sa mi nadvihlo.
,,Stál som so Shikamarom na opačnej strane ulice. Bola si tam ty, Kiba, Ino a potom...prišiel Sasuke," prisahám, že z toho ako zaťal sánky, musel okamžite dostať svalovicu.
,,Och, kuva..." povzdychla som a zaklonila hlavu, ,,ty si myslíš, že je to jednoduché. No časom to ide...separovať sa od niekoho."
,,Dobre si rozmysli, čo budeš teraz hovoriť," prehovoril ticho, ale bolo to fakt desivé.
Šiel z neho rešpekt, aký som ešte u Naruta nepocítila. No bolo to tu, geniálna príležitosť: ,,Naruto. Ja nemilujem Sasukeho."
,,Hmpf," ramená pobavene mykol dohora a pobavene stisol pery.
,,Tieto veci sú tak primitívne," šepla som, ,,ale pritom sme ich vlastným chovaním skomplikovali."
,,Ja viem. Už mi to nejak došlo a aj preto som tu."

Zagestikuloval rukou a vzal si medzi prsty koláč. Melil sa mu na kútikoch a ja som mu automaticky bruškami prešla po nich v snahe zotrieť mak. Stuhli sme obaja pri mojom dotyku. Banálnom, no mal v sebe niečo, čo neviem doteraz opísať. Litre vzduchu v jeho pľúcach skrehli na mieste a ja som bola na tom podobne. Spoločne sme pomaly a pod ťažkým tlakom púšťali kyslík von.

,,Prečo si to chcela skrývať?" naraz jeho tvrdý výraz poľavil.
,,Nebola som pripravená..."
,,Sasuke."
,,S ním si to prehnal," vybehlo zo mňa i keď som si nebola istá tým, že ju mám povedať.
No Naruto ho príšerne zmlátil a keď som tak porovnávala ich tváre, Sasuke schytal omnoho viac. Uzumaki teraz fučal ako býk, má ho asi poriadne v zuboch. Nie...bože zase celé zle.