Zakázané ovocie chutí najlepšie 32

20.10.2017

Všetky tie úsmevy, pozdravy a rozprávania ma unavovali. Nie sme na oslave Fugaku Uchihu ani hodinu a už chcem ísť domov. A na nálade mi ani nepridáva to, čo sa stalo medzi mnou a Shinom a fakt, že tu je aj Sasuke. Práve sa rozprával so Sabaku súrodencami. Gaarovi som videla iba kúsok z vlasov a Kankura som iba vzdialene počula. Temari a Sasuke mi boli otočení chrbtom. Neviem, kto im viazal tie mašle, ale boli krásne upravené. Určite to nerobili sami, to by takto nedokázal nikto. Najstaršia zo súrodencov mala na sebe yukatu pieskovej farby a mašľu červenej farby. Musela to byť klasická yukata pre Sunu. Snažila som sa ich ignorovať čo najviac. Kedykoľvek som sa na neho pozrela, moja hruď sa zmenšila a nevedela som sa poriadne nadýchnuť. Radšej som sa sústredila na rozhovor s nejakou rodinou, ktorú pozvali. Ani netuším kto to je.

"Hinata? Môžem ti hovoriť iba Hinata, však? Predsa len sme v rovnakom veku, aj keď naše postavenie je trochu rozdielne," povedala dcéra muža, s ktorým sa môj otec zhováral. Mala krátke hnedé vlasy a jasné modré oči, ktoré, prisahám, že videli do mojej duše. Na sebe mala yukatu jemnej ružovej farby so svetlo šedou mašľou.
"Samozrejme, že môžeš. Nie som ten typ človeka, čo si zasadá na postaveniach," odpovedala som jej. Prosím, povedz svoje meno. Maximálne som nedávala pozor, keď sa predstavovala. Venovala mi veľký úsmev a začala rozprávať. Hlavne dávaj pozor. Vnímaj ju a odpovedaj. Nemysli na to, že pár krokov od teba je on. Nie, nie je tam. Moment. Odišiel niekam inam. Vďaka bohu. Zhlboka som si oddýchla a konečne sa mohla sústrediť na dievča predo mnou.
"Ah, prepáč. Musím ísť. Otec ma chce s niekým zoznámiť. Dúfam, že ešte budeme mať možnosť sa porozprávať," povedala a odišla. Je rýchla. Ani som nestihla nijako reagovať.

"Toto je Seiji. Seiji, toto je moja najstaršia dcéra Hinata. Prosím, venujte sa jeden druhému pokým sa my budeme rozprávať," povedal otec a ukázal na muža vedľa neho. Dobre, meno viem, to je základ. Netuším z ktorej rodiny je, ale to nevadí. Nie je to až také dôležité ako fakt, že na mňa hádže zvádzajúce pohľady.
"Tak, máme chvíľu pre seba. Musím uznať, myslel som si, že nebudeš veľmi pekná, ale vidím, že som sa urputne zmýlil," povedal. Ó, Bože. Pomôž mi.
"Ďakujem za kompliment, Seiji-san," reagovala som.

"...wow, tak to fakt klobúúk dole," usmial sa na mňa Kankurou a uznanlivo sklonil hlavu, "nechcelo by sa mi také niečo organizovať."
"No, nie že by sa mi fakt chcelo," vykrivil som jeden kútik a napil sa zo sladkého miešaného nápoju.

Nebol presladený, presne podľa mojej chuti a hádajte, kto ho robil? Mitsumi stála neďaleko spolu s Itachim a zhovárali sa s otcom. Nemohol som nepostrehnúť, že mu je Itachiho dlhoročná kamarátka veľmi sympatická. Červenala sa. Otec ju zrejme chválil a pritom dlaňou poukazoval na brata. Kto vie, čo zas vymýšľa za hlúposti.

"A navyše!" ozvala sa Temari a dvihla ukazovák, "na sále bude niečo moc, moc dobré."
Zaškerila sa a už som videl Gaarov skúmavý výraz: "Čo dobré?"
"Nepoviem," dvihol som jedno obočie a pohár k ústam, "nechajte sa prekvapiť."
Temari ma sledovala so zažmúrenými očami a ja som jej to opätoval. Vždy sa rada doťahuje. Venoval som pozornosť budúcemu Kazekagemu, mimochodom, musím povedať, že to na mňa urobilo dosť dojem. Monológ som ale nezačal počúvať, lebo ma zasiahol divný pocit. Cítil som, ako som stuhol. Niečie oči sa upierali na mňa. Chrbtom ku mne stála Hinata vo fialovej yukate a ja som vedel, že to bola ona. Skoro som ruku zaťal v päsť.
"Dovolíte?" prerušil som červenovlasého, "Temari, môžeš na slovíčko?"

Snažila som sa držať odstup, no počet ľudí v miestnosti mi v tom prekážal. Stáli sme celkom blízko seba. Jeho ruka prešla k mojim vlasom, ktoré uložil za moje ucho. Slušne som sa na neho usmiala. Ako bola tá modlitba? Mala som sa ju lepšie naučiť.
"Ah, Hinata!" ozvalo sa vedľa mňa. Kriste pane, ďakujem.
"Naruto. Rada ťa vidím," vrhla som sa k nemu a objala ho. Chvíľu stál prekvapený, ale nakoniec mi objatie opätoval. Potichu som mu zašepkala do ucha: "Zachráň ma."
"Hej, kámo. Vadilo by, keby som si ju na chvíľu zobral? Potrebujem s ňou vyriešiť niečo osobné. Dík," oznámil mu. Ani nečakal na odpoveď a zobral ma od neho ďalej. Keď sme stáli v bezpečnej vzdialenosti, položila som si ruku na hruď a vydýchla vzduch, ktorý som doteraz zadržiavala v pľúcach. Pozrela som na Naruta, ktorý predo mnou stál s vysmiatou tvárou.
"Ďakujem," povedala som mu.
"Nemáš za čo. Netuším kto to bol, ale jeho technika balenia nebola moc dobrá. Byť dievča tak utekám kade ľahšie, tak ako ty," zasmial sa a ja s ním.

"Ách, bože..."
"Čo božekáš?"
"Sex s tebou je super."
"Páči sa mi, aká si ohybná."
Započul som, ako sa pousmiala a súčasne sme premiestnili pohľady na seba.
"Nečakala som, že takto tu počas oslavy, keď máte dom plný ľudí..."
Odvrátil som hlavu zase na purpurový strop: "Potreboval som si prečistiť hlavu."
Zaujato sa prevrátila na bok a hánky si založila pod hlavu. Viem, že rada komunikovala z očí do očí, a tak som spravil, ako ona. Zadíval som sa na kúsok jej odhalených pŕs a zakryl ich, lebo mala studenú pokožku: "Nie je nad to užiť si a neriešiť vzťahy a ich problémy."
"Ty si sa do niekoho zabuchol," vyrazila zo seba svojou typickou pohotovosťou.
"Prečo myslíš?"
"Vždy len šup, gaťky a šlo sa. Nikdy sme nad tým nepolemizovali."

Mlčal som. Ja fakt nechcem útrapy vzťahov. Neraz sa ukázalo, že je to na obtiaž a dobre si pamätám, čo myslenie na ňu spôsobovalo. Nie, ďakujem. Nechcem sa chovať ako ufňukané dievčatko. Navyše, nezhody s Narutom plynuli aj z toho.

"Tak?" napravila sa.
"Neotravuj s tým."
"Budem."
Primiesil som strohosť: "Čo teba do toho?"
"Pretože, ak si nájdeš ženskú, prídem o ten najlepší príležitostný sex," rozosmiala sa, ale potom sa zatvárila vážne, "ale nie...ak je tu niekto s kým chceš byť, vzdialim sa. Nebudem ti robiť žiarlivostné scény...prajem ti, aby si mal šťastný vzťah."
Ironicky som vykrivil ústa: " Ale ja sebe nie. Vzťahy šťastné nie sú. Vidím to nielen na svojich rodičoch."
Zelené oči jej trocha potemneli: "U nás to bolo najhoršie v období, keď sa začalo plánovať, že budúce dieťa sa stane jinchuurikym. Otec nás zanedbával a choval sa niekedy až ako tyran. Škoda, že až po maminej smrti si všetko uvedomil... Mama ako Kazekageho žena to nemala jednoduché."
"Vitaj v klube. Vidíš? Vzťahy sú priam krásna vec," odsekol som a na chvíľku ma zamrzelo, že som jej nevenoval ani štipku empatie.
"Kto je vôbec to dievča?"
"A čo ti keď poviem, že som sa zamiloval do Naruta?" podal som čo najlepší herecký výkon, akého som bol schopný - sklopil som zahanbene pohľad a kusol sa do pery.
"Sasuke!!!" chcela ma švacnúť po ruke, no ja som jej ju zachytil.

Prevalil som na ňu a ucítil tú hroznú zimu, lebo zo mňa skĺzla prikrývka. Prikryl som jej ústa a smial sa: "Buď ticho, lebo nás niekto započuje."
Spodnú časť tváre mala síce prikrytú mojou dlaňou, ale na lícnych kostiach a očiach bolo vidieť, že sa chce strašne smiať. Články prstov pod nosom jej nedovoľovali nadýchnuť sa, a tak som ruku premiestnil vedľa jej hlavy. Nechal som ju nech sa vysmeje a zabával sa na nej.
Potom mi bruškami začala prechádzať po kľúčnych kostiach. Milujem to. Zazubila sa na mňa a na to som jej vtisol bozk. Neviem koľko tých bozkov následne ešte bolo, no keď som sa od nej odtiahol, uvedomil som si, že by sme sa mali vrátiť.

Dvihol som sa z postele a zamieril k veciam na stoličke. Ona sa spravila to isté. Posledný krát som si ju nahú obzrel a podal jej yukatu so spodným prádlom. Čo najrýchlejšie sme sa obliekli a keď už som stískal kľučku, zastavila ma.
"Sasuke!"
"Čo?"
"Som strapatá."
"Sakra," pousmial som sa, "zas ti musím robiť vlasy?"
"Povedala som ti, daj si sem zrkadlo," zatvárila sa strašne dôležito a ja som sa postavil k stoličke, na ktorú si sadla.

"Á, bráško, tu si," usmial sa na mňa Itachi so Shisuim.
Obaja si zamyslene prehliadli Temari, ktorá prišla so mnou, no tá sa hneď zobrala preč. Už som videl ten jeho pohľad. Obzrel sa za Shisuim a ten s rukami založenými pri hrudi sa chechtal.
"Však ho nechaj...tvoj brat je žiadaný. Obaja ste," prehovoril Shisui.
"Lenže ja to nevyužívam."
Shisui s päsťou pred ústami zakašlal: "To by som neradil."
Vymenili si dosť nahnevané pohľady a ja som nejako nestihol spracovať, čo sa tu deje. Shisui sa na to zobral preč a Itachi si ma vzal viac na bok: "Nemohli ste si to nechať na zajtra? Čo keby vás dakto vymákol?"
Najprv sa tváril karhavo, no potom sa mu pery roztiahli do úsmevu: "Kriste, si predstav otcovu reakciu."
Asi ani nechcem.
"Ale...Sasuke," začal znova, "bráško, si si tým istý?"
"Áno, však vieš," zamračil som sa a obzrel sa po Temari.
Bola aj s bratmi pri stole s jedlom. Kankurou si ma všimol a žmurkol na mňa. Ani jemu nič neujde.
"Nenarážam na to, že s Temari spolu spávate, keď sa stretnete, ale narážam na niekoho iného ženského pohlavia."
Zavrčal som: "Itachííí, daj s tým pokoj."

Bože, prečo ma trestáš? Prečo tu musím byť? Presunuli sme sa do hlavnej sály. Musím povedať, že výzdoba tu bola veľmi pekná, aj keď pochybujem, že ju Sasuke robil sám tak, ako nám bolo povedané. Neriešim. Nechcem tu byť. Jednak sa nudím, a jednak vedieť, že je tu niekde so mnou v miestnosti a tvári sa, že neexistujem vcelku bolí. Myslela som si, že som sa cez neho už dostala, ale hlboko som sa mýlila. Prečo, srdce? Prečo musíš milovať niekoho takého? Kútikom oka som zazrela pohyb známych vlasov. Netuším, ako som tie havranie vlasy rozoznala v tomto dave ľudí, ale zvládla som to. Nenápadne.... teda, "nenápadne" som skenovala jeho chrbát. Hm, jeho mašľa je iná. Teda, je stále istá, ale už nie je tak pekne upravená. Dával si ju dole? Načo? Môj pohľad sa premiestnil na blondínu vedľa neho. Vtipné, že vždy keď si ich všimnem, sú mi otočení chrbtom. Chvíľu som si ich premeriavala, no nakoniec som odvrátila pohľad. Niečo mi však nesedelo.

"Hinata? Hinata! Počúvaš ma vôbec?" ozvala sa hnedovláska predo mnou. Stále neviem jej meno.
"To je u nej normálne v poslednom čase," zasmial sa Naruto, ktorý stál pri nás ako bodyguard. Zistilo sa, že aj naša nová známa mala menšie problémy s chalanmi. Len keby niekto konečne povedal jej meno... Cítim sa dosť zle, že ho stále neviem a keby som sa naň teraz spýtala, tak sa budem hanbiť ako nikdy predtým.
"Prepáč, zamyslela som sa. Čo si hovorila?" slušne som sa jej spýtala.
"Haha, to je v poriadku. Hovorila som, že je hrozne ťažké si zaviazať sám mašľu tak, aby to vyzeralo úhľadne. Mne osobne ju viazala mamka a ako som zistila od Naruta, u neho to bolo rovnako. Tak som sa pýtala, či aj u teba?" spýtala sa ma. No jasné. To mi na Temarinej yukate nesedelo.
"Nie. Ja som si ju viazala sama," odpovedala som. Roky tréningu, roky praxe. Ale späť k Temari. Tiež ju mala opäť viazanú.
"Wow, to je super. Ja som sa to nikdy nedokázala poriadne naučiť. Musíš mať veľmi šikovné ruky," počula som vzdialene. Iba som sa na ňu usmiala. Obaja si ich dávali dolu, ale prečo? Aj ma niečo napadalo, ale... Nesedelo mi to k Sasukemu. Respektíve som tomu nechcela uveriť. Nie, to... Poznám ho. Teda, aspoň si myslím, že áno. Asi nie. Zjavne nie.
"Ruri? Môžeš nás nachvíľu nechať o samote? Hneď za tebou prídeme," poprosil ju Naruto.
"Dobre. Budem pri mojich rodičoch," odpovedala s úsmevom a pobrala sa preč.

"Si v poriadku?" spýtal som sa jej. Vyzerala nejako povädnuto. Buď je to kvôli Sasukeho prítomnosti, alebo si na niečo spomenula. Alebo niečo úplne iné. Hádam jej budem môcť pomôcť.
"Naruto. Je niečo medzi Temari a Sasukem?" vyšla jej z úst otázka. Na to sa zarazila a dala si ruku na ústa: "Prepáč. Nič ma do toho nie je a aj keby, tak to je jedno." Chytil som ju za pravé rameno, aby sa upokojila.
"Neviem, že by medzi nimi niečo bolo. Netráp sa nad tým, dobre? Choď za Ruri prvá, ja si musím ešte niečo vybaviť," povedal som. Pozrela sa na mňa podozrievavo, ale nakoniec prikývla a odišla. Pozrel som sa smerom, kde stál môj kamarát a Temari. To sú takí debili! Aspoň si mohli spraviť tie mašle poriadne. Sviežim krokom som sa vybral ich smerom. Keď som bol pri nich, otočil som si Sasukeho smerom ku mne za rameno.
"Môžeme sa porozprávať o samote?" spýtal som sa a ani som nečakal na odpoveď a vyšiel som dvor. Uchiha ma nasledoval so spýtavým pohľadom.
"Čo sa deje?" ozval sa, keď sme sa konečne zastavili. Boli sme na úplne druhom konci priestranstva, dosť ďaleko od nepriaznivých pohľadov a uší.
"To mi povedz ty!"

"Čo ti mám akože hovoriť?" rozložil som rukami a trocha som začínal mať na neho nervy.
Vždy vyšiluje. Ako ženská. Jeho modré oči s nádychom hnevu ma prezerali tak intenzívne, že som v ňom až zahliadol Minata. Črty mal Kushinine, ale Namikazeho oči sa nezapreli. Stále mlčal a ja som mal na pláne túto konverzáciu ukončiť: "Povedz, čo chceš skorej, než ma môj otec začne hľadať."
"Nemohol by si byť s Temari nenápadnejší?"
Zamračil som sa. Ako sa to dozvedel? Otočil som sa za seba. Žeby Itachi? Shisui?
"Debil," strelil po mne a ja som sa zrakom vrátil na neho, lebo ma začal ťahať za mašľu na yukate.
"Čo robíš?" odstrčil som ho, "čo je zas s tebou?"
"Keď sa vyzliekaš aspoň si ten opasok zaviaž poriadne."
"Ježiš, to si nasraný kvôli takej blbosti?" skrčil som nos.
Na to mi stisol zápästie a vošli sme znova do sály. Ale len do dverí. Chytil ma za ramená a natočil smerom na piesočných súrodencov. Vedľa svojej tváre som cítil tu jeho: "Pozri sa na Temari."
Chcel som ho spindať, no potom som si všimol, jak na h*vno má popravený ten opasok. A už mi doplo.

Nemohol som, ale začal som sa smiať. Niečo podobné sa nám stalo pred jej otcom a ja len dúfam, že na to zabudol. To sú také tie trapasy, ktoré chcete vymazať z pamäti. Hneď som si začal popravovať svoje oblečenie, pričom Naruto spustil: "Hrabe ti? Čo sa smeješ?"
"A nemôžem? Však je to vtipné..."
Snažil sa tváriť vážne, ale videl som ten úškrn, ktorý sa mu dral do kútikov.
"Dobrééé," ukázal na mňa ukazovákom, hihňajúc sa.
Opätoval som mu úsmev a to napätie, ktoré medzi nami rástlo sa zrazu stratilo. Naraz však Naruto zvážnel: "Ale Sasuke..."
"Čo?"
"Hinata si to všimla..."

Ticho som stál. Netušil som, čo mám cítiť, ani čo si mám myslieť. Zostal som zmätený. Skúsenosť, ktorá napovedala, že dlhé premýšľanie nad ňou mi neprospieva, mi pomohla sa rýchlo rozhodnúť. Pevne som stisol viečka a vydýchol: "No a?"
"Uťahuješ si zo mňa?"
"Nie," odsekol som, "však spolu nie sme. Môžem si spať s kým chcem."
"To je síce pravda," povedal pomaly, lebo vo výraze mu svietila kontrolka vyčerpania argumentov, "ale skús trocha brať na ňu ohľad."
"Nesúhlasím s tvojím názorom a už je aj tak neskoro," kývol som ramenom a odpochodoval preč.

Skazil mi náladu. A to dosť. Prečo by ma jej pocity mali zaujímať? Tak či tak som počul, že si našla chrobáčiu náhradu. A preto mám držať celibát? Naštvane som prišiel k stolu s alkoholom. Bolo mi jedno, že tam mám rodičov, zvyšok klanu a vôbec celú rodinu. Drbol som do seba rovno dvoch a keď som sa otočil, zahliadol som jej oči. Zabodla ich do mňa, pritom som čakal, že nimi okamžite uhne.

Normálne...Zamrazilo ma. Pohľad, akým si ma premeriavala mi vrážal jeden nožík za druhým do hrudníka. Prisahám, že keby sme tam samy, zapla by Byakugan a šla ma zabiť. Že by sa fakt až tak naštvala? Stálo pri nej nejaké dievča a hovorilo na ňu, no Hinata ju nepočúvala a s pohárom v ruke ma hypnotizovala. Fuj. Avšak niečo mi nedovoľovalo sa od nej odtrhnúť i keď som chcel.

"Čáááu," drgol do mňa niekto.
"Shisui," povedal som zastreto, ako som bol rád, že za mnou prišiel, "bavíš sa?"
"Jasné," daroval mi úsmev, no okamžite si dlaňou objal boľavé líce, "musím uznať, že tá čokoládová fontánka. Eňo ňuňo. Geniálny nápad."
"Hej, bolo to také malé prekvapenie," pousmial som sa a videl Hyuugu, ako sa konečne venuje svojej spoločníčke.
"Je super, hlavne keď do toho namočíš jahody," vyškeril sa a snoril, čo za alkohol stojí za nami.
"Itachi už prežil, že si prišiel v takomto stave?" usrkol som si teraz už z nealka.
"Vždy stresuje..."
"Kdeže," reagoval som okamžite, "len keď sa jedná o teba je zbrklý. Mimochodom, videl si ako môj foter hustil do Mitsumi?"
"Videl," Shisuiho otrávený tón vystriedalo už len hlasné hltanie nápoja...

Ani poriadne neviem, prečo som bola na neho nahnevaná. Je to jeho život a mňa do neho nič. No aj tak som v sebe pociťovala negatívne emócie.
"Ten chalan... To je syn Fugaku Uchihu, však? Ako sa to volal? Sasuke?" povedala Ruri. Pozrela som sa na ňu s neistým pohľadom.
"Áno, prečo sa pýtaš?" reagovala som.
"Ublížil ti nejako?" spýtala sa ma s vážnym pohľadom. Poznali sme sa iba pár hodín, ale vďaka jej priateľskosti sme sa vcelku dosť zblížili. Avšak, na toto bolo trochu priskoro. Aj keby, nevidím dôvod, prečo by som jej to mala hovoriť. Pokrútila som hlavou.
"Viem, že ma do toho nič nie je, ale keby pohľad dokázal zabíjať, tak je pokrájaný na malé kúsky a už ho žerú supy, zatiaľ čo jeho dušu pomaly varíš v kotli." To bolo tá najvýstižnejšia veta, čo som kedy počula.
"No, dobre, máš pravdu, ale aj tak nechápem kam tým smeruješ."
"Ani neviem. Asi som chcela iba vedieť, že či ho mám ísť chytiť, aby si ho mohla ľahšie zabiť," povedala a jej smiech mi zaplnil uši. Chvíľu som na ňu pozerala ako vyoraná myš, ale nakoniec som sa pridala k jej smiechu. To si robí srandu? Normálne by som jej neverila, ale nevyzerá ako typ, čo by takéto slova vyslovil len tak. Možno by toho bola naozaj schopná. Len neviem, či ja by som bola schopná ho poslať pod čiernu zem. Pravdepodobne, nie. Predsa len, je to Narutov najlepší kamarát. Opäť som pokývala hlavou a povedala: "Prepáč, ale asi pôjdem na chvíľu na čerstvý vzduch. Dúfam, že ti to nevadí."
"Samozrejme, že nie, iba si dávaj pozor," povedala a prešla k svojim rodičom. Zdá sa, že majú veľmi dobrý vzťah.

Vyšla som von na dvor. Bolo tu vcelku veľa ľudí, ale väčšina z nich sa zdržiavala blízko terasy. Prešla som do najvzdialenejšieho rohu, kde stále iba jeden osamelý strom. Oprela som sa o jeho kmeň tak, aby ma nebolo vidieť. Chvíľku ticha a pokoja. Som úplne ohučaná. Normálne ma bolia uši z toho, aký pokoj tu je.

"Čo máš za problém?" vyštartoval som hneď zhurta, keď ešte o mne ani nevedela.
Dezorientovane odlepila chrbát od stromu a obrátila sa na mňa. Kráčal som svižným krokom a zastal pred ňou. Hrdinsky zakláňala hlavu na moju tvár.
"Zaujímavo sa správaš k vašim hosťom," opäť privrela oči tým nepriateľským spôsobom.
Odkedy je taká?

"Správam sa snáď nevhodne?" povedal už pokojnejším hlasom. Mala som chuť nahlas sa rehotať pri jeho otázke. Vychovávali ho opice?
"No tak, bežne konverzáciu začneš pozdravom, potom nejaký malý kompliment, otázka, či sa tu cítim dobre... Fu, možno by si si mal naštudovať etiketu hostiteľa," oznámila som mu. Srdce mi bilo ako o dušu. Hlavne zachovaj pokoj, Hinata. Zhlboka dýchaj a maj čistú myseľ.

Skoro mi oči vypadli z jej postoja. To ako s čím tu na mňa ide? Neviem o čo jej ide, pretože ona je tá, kto prvý začal očný konflikt. Snažil som sa, aby mi ústa necukali do ironického úsmevu: "No tak bežne na oslave neprebodávam pohľadom hosťujúceho, prídem ho pozdraviť, možno opýtať sa, ako sa má. Fu, možno by si si mala aj ty nejakú tú etiketu chovania naštudovať. Zvlášť, keď si z tak váženého klanu."
"Možno by si mal znížiť prísun alkoholu. Vyzerá to tak, že ti už očká moc nefungujú. Alebo zájdi k očnému. Je dosť možné, že to ide vekom," na rozdiel od jej slov, mala ruky nevinne spojené pred lonom. Zaťal som sánku. Rozčuľovala ma, akým heroickým dojmom pôsobí.
"Ja?" vydýchol som a vpustil do tónu iróniu, "áno...ja som z nás dvoch ten, kto má menej silné oči...Hyuuga."

Naozaj chce začínať hádku o našich očných technikách? O tom sa predsa hádať nedá.
"No, vzhľadom na to, že obe naše techniky sú v niečom lepšie, tak by som povedala, že nemáš úplnú pravdu. Pokiaľ viem, tak so Sharinganom nedovidíš na 30 metrov. Či áno?" spýtala som sa. Cítila som sa ako môj otec.
"Je pravda, že Uchiha by pravdepodobne porazil Hyuugu," pokračovala som, "ale je tu veľa vecí, čo Sharingan v moci nemá, ale Byakugan áno. A pokiaľ sa naozaj chceš hádať o tom, ktorý z našich kekkei genkai je lepšia, tak sa choď porozprávať s mojim a tvojim otcom a zníž sa na ich úroveň." Už som sa neusmievala. Bol to ten najúbohejší argument, aký mohol vymyslieť. Keby som nevedela s kým sa rozprávam, tak by som ani nepovedala, že je to Sasuke.

Mal som sto chutí zaklopať jej na hlavu. Fakt je to Hinata? Miestami mi jej jamky na lícach vyhĺbené sarkazmom pripadali ako henge no jutsu. Trocha neveriacky som pokrútil hlavou: "Ty si prvá začala o tom, že mám na prd oči. Ja som veľmi dobre videl, čo robíš. O čo ti ide, Hinata?" zdôraznil som jej meno.
"Neviem, o čom hovoríš. Normálne som sa na teba pozerala. Dôvod?" neušlo mi, že sa akosi začínala triasť, asi jej kamenná maska začala praskať, "jednak si hostiteľ a poznáme sa. Je snáď na tom niečo zlé?"
Vybuchol som skoro do smiechu: "Normálne?!"

"No, tak zamilovane to nebolo určite. Pokiaľ si nepamätáš, nerozišli sme sa práve najlepšie a to, že si arogantný chrapúň nie je moja vina. Vieš, keby si bol taký ako vždy, tak by si aspoň prišiel pozdraviť, lenže ty si srab," povedala som. Netuším, kde sa to vo mne vzalo. Hnev sa vo mne kopil a točil. Jednoducho som ho už nedokázala udržať v sebe. Po tom všetkom ide mne niečo vyčítať. Najprv si ma obtočí okolo prstu a potom zdrhne za inou. Je vôbec chlap?

V tom momente som sánku hľadal na zemi. Pár sekúnd som čumel na ňu, ako tela na nové vráta a až po niekoľkých chvíľach mi došiel význam jej slov. Chrapúň, srab?
"Čo si to povedala, ty..."
"Ja čo?!" toto bolo prvýkrát, čo som ju počul zvýšiť hlas. V záujme som naklonil hlavu nabok, oči jej zbesilo behali po mne a líca sa jej leskli od podráždenosti. Ja som bol ešte stále pokojný: "Heh, ty si zo mňa musíš robiť srandu."
Ustúpil som krok dozadu, prikrývajúc si čelo. Pery mi hrali slabým smiechom v snahe trocha upokojiť hormóny.

"No pome, povedz to. Ja čo? Alebo ani na to nemáš gule?! Keby som chcela zrátať všetko, na čo si moc veľký bojko, tak by ma rozbolela hlava," povedala som. Už som sa neovládala. Ani neviem, čo som poriadne hovorila. V mojej hlave sa len tak mihali myšlienky. Po mojej vete s ním trochu cuklo. Verím, že keby som bola muž, tak už mi jedna letí.
"Daj si pozor na to, čo hovoríš..." ukázal na mňa prstom. Bolo vidieť, že to v ňom začína vrieť. Nechcela som sa s ním hádať, ale mám pocit, že už niet cesty späť.
"Inak čo? Pomlátiš sa so mnou ako s Narutom? Bitka a útek. To je to jediné čo dokážeš," druhú vetu som povedala po tichu. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale úspešne som ich zahnala späť. Už nebudem plakať. Hlavne nie pred ním. Nie som tak slabá, aby som sa zosypala pod jeho smrtiacim pohľadom a vyhrážkami.

"Zavri si klapačku," sykol som a dvihol bradu, aby som sa na ňu díval ešte z vyššia, "a čo ty? Pozri sa na seba...ty utekáš celý život."
"Už nie," bleskovo jej stiekla slza po líci, "zmenila som sa."
A je to tu. Klasiké Hinatine jebisy. No, vyhovovalo mi, že skrotla.
"Pf," z plných pľúc som si odfrkol, "jasné, vidím."
Priškrtený hlas, na lícach slaná tekutina, zvesená hlava, spotené prsty žmoliace jeden v druhom. Úplne o stoosemdesiat stupňov si sa celá otočila!

Znenazdania do mňa zabodla do očí: "Keby som sa nezmenila, tak už tu nie som. Už by som niekde v kúte revala a určite by som ti neodvrávala. Myslela som... že ma poznáš lepšie, ale mýlila som sa. Nie si nič viac len chrapúň."
Poslednú vetu povedala tak odporne, že som prestúpil z nohy na nohu, lebo do mňa hnala tony...skurvene ťažké tony hnevu. Aj ja som mal pripravenú voči nej nadávku, no do toho prudko nasala vzduch a vypustila ho vo forme kriku: "Nedokážeš konať podľa vlastných citov. Iba keď si ožratý na mol! Ja nie som tá, kto je z nás slabší!"
Keď môže ona, tak aj ja: "Tak, aby si vedela, moja milá! Nepotrebujem alkohol na to, aby som pobozkal ženskú bez toho, aby som sa klepal a červenal jak jeblý! A nie len pobozkať!"

"Naozaj? Lebo pokiaľ si pamätám, tak si bol nasraný a nedokázal si ma pobozkať. Priznaj si to, Sasuke. Nie si taký silný, na akého sa hráš," kričala som. Možno aj vrieskala. Neviem. Len dúfam, že nás na oslave nikto nepočuje. Sme dosť ďaleko a hudbu som počula až sem. Nedokázala som sa ovládať. Naopak, slzy mi už netiekli. Pálila som ho očami. Hurónsky sa zasmial: "Ty si myslíš, že by som mal problém ťa pobozkať, keď dokážem úplne luxusne vy**bať Temari?" Pri jeho otázke mnou myklo. Je to čistý haj**l.
"Maj sex aj so psom, pre mňa za mňa. Ale nedokážeš si priznať svoje city. Schovávaš ich a zatváraš do klietky. Preto si slabý a preto sa vyspíš s každou druhou. Úprimne, mal by si sa dať dokopy s Ino. Si úplne rovnaký ako ona. Aj ona sa vyspí s prvým, ktorý jej dá!"

"Nerob zo mňa kurevníka, jasné? Tebe má byť u p**i, s kým spím a s kým nie, slečna...vždy si priznávajúca svoje city?" zreval som po nej. Mal som nervy. Bol som neskutočne podráždený. Dohnala ma do stavu, kedy by som rozmlátil celú Konohu do posledného kúsku.
"Prečo tu potom robíš tieto scény a chováš sa ako žiarlivá s*ka?! Čo si ty, keď tu po mne bliačíš?!" rozhodil som rukou do priestoru, až cúvla.
"P-prosím?" pípla. Zavrčal som, aby som vypustil aspoň trocha tej agresivity, ktorá nekontrolovateľne napádala moje telo. Mal som chuť niekoho zmlátiť do bezvedomia, no ju by som neudrel. Bola to žena.
"Tá pravá tvrdí niečo o nepriznávaných citoch, keď sa vešiaš po Shinovi!"

Neviem, čo ma zaskočilo viac. Či to, ako ma nazval, alebo to, že vedel o Shinovi.
"Máš pravdu," potichu som sa zasmiala, "Chcela som na teba zabudnúť. Shino mi bol nablízku, ale veľmi rýchlo ma usmernil. Aj vďaka nemu som silnejšia a nebojím sa povedať, čo mám na srdci. Na rozdiel od teba. Ja si priznám svoje city kedykoľvek. Stále tvrdíš, ako nemáš problém pobozkať hocikoho, no nemáš pravdu! Nie si o nič lepší ako malé dieťa! Nedokážeš spraviť prvý krok. Prečo? Čoho sa bojíš? Že si zraníš svoje srdiečko? Ha! Nechci ma rozosmiať! Čo sa ti páči na šlap**ách? Ľahko ti dajú? To chceš? Oh, áno. Určite to chceš. Predsa len, tam nemusíš robiť nič iba sa hýbať! To je jediné, čo vieš. Možno," skríkla som po ňom a utrela si aj tie posledné neuschnuté slzy. Síce som opakovala stále to isté, no bolo mi to jedno. Nikdy som sa nedokázala hádať a aj to, že som to zatiaľ zvládala je zázrak.

A UŽ SOM TOHO MAL DOSŤ! Chcela ma, tak nech ma má. Chytil som ju zozadu za vlasy, až vykríkla a tresol s ňou o kmeň stromu. Výraz akože dominancie jej zmizol a už som nemal možnosť ho vidieť, lebo moje pery narazili na tie jej. Divoko a nespútane.
Nemyslel som, že ak ju niekedy pobozkám, budem jej chcieť rozdrviť kosti. Vtlačil som sa na ňu, že som mal dojem, že v strome vyrobím jej siluetu. Bolo mi jedno, či ju to bolí alebo nie. Prstami som jej obkreslil krk a stisol ho. Ona skoro ani nedýchala, za to mne sa cez nos dralo naštvané fučanie.
Odrazu sa začala priečiť. Rukami ma márne odtláčala, no ja som...chuť jej pier chcel cítiť o niečo dlhšie.