Zakázané ovocie chutí najlepšie 36

06.11.2017

Neušlo mi to šuškanie. Neušli mi tie pohľady. Fakt, že je henten gay sa stal behom niekoľkých dní verejné tajomstvo. Nedivím sa, keď otec ručal dennodenne po dome, že jeho syn je na chlapov. Muselo ho byť počuť na ulicu a tak žhavá informácia šla hneď do sveta.Oči všetkých mi vypaľovali diery do pokožky. Pekne jedna vrstva epidermy po druhej. Čo čumia na mňa? Ja nie som ten na párky. Stál som bezducho pred regálom a so zaklonenou hlavou jak idiot. Upútalo ma šuchnutie nohami po mojom boku a z džúsov som premiestnil zrak na dievča."Ahoj, Sasuke," Tentenine oči sa na mňa usmiali.

"Čau," odvrkol som protivne.
Avšak uvedomil som si, že za posledné dni je to osoba, čo sa ku mne najmilšie zachovala.
"Prepáč," vydýchol som, "som podráždený z toho všetkého."
"Viem," pípla takmer nepočuteľne a do toho ešte akosi zahmkala, "počula som aj ja."
"Kto nie," vyšlo zo mňa ironicky, nedokázal som arogantne nevykriviť ústa.
Nastala chvíľa ticha. Cítil som tú nervozitu, sálajúcu ku mne. Zhlboka som sa nadýchol a vzal do rúk pomarančový džús: "Čítal som nové Buki no Ken. Výborný článok a pekná fotka na obálke."
"Ďakujem," líca jej jemne zružoveli.
Chápem, čo na nej vidí Neji. Roztomilá a zároveň silná.
"Neji musí teraz žiarliť," uškrnul som sa na ňu.
Zasmiala sa a potom zvážnela: "Ten si o teba robí starosti."Tiež som ho dlho nevidel. Na oslave nebol, lebo vraj nemohol. Ani som sa mu neozval a ani on mne. Môže vedieť o tom, čo sa stalo na oslave? Je naštvaný? To posledné som potreboval. Tenten mi skonštatovala, že by ma Hyuuga rád videl. Zamyslel som sa. Potrebujem vypnúť. Vytiahol som mobil z vačku a hneď mu zavolal. Úsmev hnedovlásky sa so mnou lúčil, keď som platil a vyšiel z obchodu.

"No čo...neozývaš sa mi, neverník," usmial sa Neji a odhodil krabičku mojím smerom, "aj Sai sa sťažoval, že mu nepíšeš. Ako sa máš?"
"Blbá otázka," šľahol som po ňom otráveným výrazom a vybral si cigaretu.
Neji si odtiahol ruky so zapaľovačom od pusy: "Tak prepáč, nebudem sa ťa rovno pýtať na vec, čo sa v Konohe rieši posledné dni."
Šťuknutie zapaľovača predchádzal už len omluvný pohľad. Nechal som si pripáliť a vyslal dym jeho smerom: "Doma je to katastrofa."
Jeho bledé oči si ma premerali: "Vyzeráš unavene."
"Doma robím policajta," jeho obočie sa zamračilo, nevedel moc o tom, ako to u nás je, "stojím medzi otcom a mamou, aby jej nič neurobil. Každý deň robí bordel. Nadáva, vyhráža sa. Katastrofa. Itachi bol vyhnaný z domu. Počítam, že je u Shisuiho, keďže údajne jeho rodičia to vedeli. Šialené."


Kŕče nervozity v žalúdku ma podráždili a pripomenuli všetky chvíľky s hentým, ktoré mi teraz spôsobovali len muky. Bol som objekt záujmu jedného z nich? Striaslo ma. Som na ženy...som predsa. Len preto, že som sa hentoho držal ako kliešť neznamená, že aj ja som..."Sasuke," zamával mi Neji pred ksichtom.
"Sorry," spamätal som sa a znova si potiahol.
Je to šialené...

Konečne som dostala poriadnu misiu. Teda, ešte neviem, o čom presne je, ale aspoň je. Viem o nej iba preto, lebo mi Kiba napísal, že máme ísť k Hokage. Normálne sa teším ako malé dieťa. No v momente, keď som vošla do kancelárie, moje nadšenie sa trochu vyparilo. Nestál tam len Kiba a Shino, ale aj Sasuke. Chvíľu som stála v dverách, no nakoniec som zaťala zuby a postavila sa vedľa mojich kolegov.
"Som rád, že ste sem všetci prišli tak rýchlo. Nie je to urgentná misia, ale je veľmi dôležitá. Všetci ste stopári, preto idete na špehovaciu misiu. Sasuke bude kapitán tímu," povedal Minato a podával mu zložku, "týchto ľudí budete sledovať. Suna nás informovala, že robia nejaké problémy a potrebujeme vedieť, či je za tím niečo väčšie. Je to diskrétna misia. Bojujte iba vtedy, keď musíte. Nejaké otázky?" Pozreli sme sa jeden na druhého a keď sa nikto neozval, pokračoval: "Dobre. Vyrazte čo najskôr a dávajte si pozor."

"Vidíme sa teda zajtra nad ránom," mávol na mňa Kiba, keď vychádzali z kancelárie Hokageho.
Obrátil som tvár na Minata. Ruky mal založené na stole a chrbát vystretý. Obhliadol si ma a potom stisol pery: "Dúfam, že si trocha vyvetráš myseľ. Schválne som ti dal dlhodobejšiu misiu."
"Ďakujem, Hokage-sama," kývol mierne hlavou.No. Úplne nevypnem, keďže na misiu ide so mnou aj ona. Ale nehnevám sa na Minata, nemôže vedieť, čo sa medzi nami stalo. Popravde, primárny problém sa teraz točí okolo niečoho iného. Nebudem doma. Ako dobre. Len čo mama?
"Viem, že situácia u vás doma je teraz dosť kritická," začal znova, "preto som poslal na misiu vás všetkých."
"Aj mamu?"
"Áno. Tvoj otec potrebuje vychladnúť. A ja dúfam, že keď ostane sám medzi štyrmi múrmi, skľudní sa. Nepotrebuje nič iné, len čas."


Lepšieho Hokageho Listová nemôže mať. Toľká empatia, veľkorysosť, dobrosrdečnosť, ktorá vôbec neexistuje na úkor rozhodnosti, vážnosti a sile. Poďakoval som mu a išiel sa zbaliť. Mama práve začala robiť to isté. Dúfam, že za tie dva dni, čo tu nebudem jej nič neurobí. Inak ho stiahnem z kože zaživa. Ešte večer sa u nás stavil Naruto, ale nebolo mi s ním do reči. Prišiel sa rozlúčiť. Ani som neuvedomil, že ho možno neuvidím pár mesiacov...

"Sme tu. V tomto okolí ich naposledy videli svedkovia. Rozdeľte sa do rôznych strán a skúste nájsť stopu. Nechoďte ale moc ďaleko," povedal nám Sasuke, keď sme sa po dni cesty konečne zastavili. Celú cestu s nami neprehovoril ani slovo. Väčšinou som sa rozprávala iba ja s Kibom. Aj Shino bol extra tichý. Moc sa mu nedivím. Byť na jeho mieste, idem odo mňa čo najďalej keď viem, čo sa stalo medzi nami naposledy. Vybrala som sa na juh. Prešla som pár metrov štvorcových zeme, no nenašla som nič. Buď sa tu nezdržali, alebo veľmi dobre zahladili po sebe stopy. Zapla som Byakugan a pozrela sa okolo seba. Nikto okrem nás tu nebol. Samozrejme. Správa o ich polohe prišla tri dni dozadu. Nikto so zdravým rozumom by tak dlho neostal na jednom mieste.
"Niečo som našiel," zakričal Kiba. Všetci sme sa k nemu zhúkli a pozreli sa na zničené ohnisko. Nebolo veľmi zreteľné, ale ohorená tráva nám to prezradila.

"Kiba, myslíš, že by Akamaru dokázal ísť po pachu dymu? Ak pri ňom sedeli, určite sa udržal na ich oblečení," spýtal sa ho Sasuke. Tí dvaja sa na seba pozreli a Kiba s úškrnom odpovedal: "Jasné, že áno." Vysadol na jeho najlepšieho kamaráta, ktorý na to ovoňal staré ohnisko. Úprimne, moc som im neverila. To miesto je minimálne dva dni staré, no Akamaru sa sebavedome rozbehol na sever.

Po "stope" sme išli už dobrý týždeň a stále nič. Kiba a Akamaru už neboli v čele skupinky, ale náš kapitán.
"Kam vôbec ideme?" spýtal sa Kiba. Trochu strácal nervy.
"Týmto smerom sa ide k Snežnej. Je to naša jediná možnosť, tak ideme tam. Ak tam nič nenájdeme, tak budeme musieť vymyslieť iný plán," odpovedal mu Sasuke. Ani ja, ani Shino sme sa na nič nepýtali, iba sme išli. Verili sme, že vie čo robí.
"Zapadá slnko. Tu sa utáboríme na noc. Pôjdem po drevo, vy traja zatiaľ vytvorte malé ohnisko a rozložte provizórny tábor," povedal nám a vybral sa hlbšie do lesa.Robili sme, čo nám nakázal, keď sa zrazu ozval Kiba: "Hej. Myslíte, že je taký divný preto, čo sa zistilo?" Pozrela som sa na neho s pohľadom ktorý hovoril, aby stíchol. Samozrejme ho nepochopil.
"Je to možné. Každý sa zmení po tom čo zistí, že osoba, ktorú pozná roky, je homosexuál," reagoval Shino.
"Podľa mňa sa nezmenil. Aspoň nie na misii. Berie ju rovnako vážne, ako predtým," snažila som sa ich umlčať. Obzrela som sa okolo seba, pretože som vedela, že sa Sasuke k nám blížil. Určite nás počul. Nepochybovala som o tom. Pozrela som sa zahanbene do zeme a pokračovala v ukladaní kameňov do kruhu.

Sme najedení, zohriatí a unavení. Sasuke sa ponúkol, že bude mať hliadku ako prvý, no nemohla som spať. Keď k nám vtedy pristúpil vyzeral tak... smutne. V tmavej noci som sa pozrela na jeho čiernu postavu. Nevidela som mu do tváre, ale chcela by som. Chcela by som vedieť, ako sa teraz tvári. Chcela som ísť za ním, no potom sa mi vybavili spomienky z toho večera. Nie je to tak, že by som sa ho bála... ani to neviem opísať. Nehnusí sa mi, ale stránim sa ho. Myslela som si, že je iný. Aj keď je pravda, že veľa vecí, ktoré povedal, nemusel myslieť vážne. Nahnevala som ho. Keď je ľudská hlava plná hnevu, nerozmýšľa normálne. Nemyslí tak, ako vždy.

Pomaly som sa postavila a prešla k nemu. Moje sebavedomie ma v tom momente opustilo a cítila som sa, ako moje pätnásťročné ja. Hanblivá a bojazlivá. Ruky som mala spojené pred telom ako zvyčajne. Videla som, ako otočil tvár na mňa.
"Ešte nie je tvoja služba," ihneď mi povedal.
"P-Prepáč, že ťa ruším," skvelý začiatok, "iba som sa ti chcela ospravedlniť za to, že sme sa o tom rozprávali."
"Viem. Nehnevám sa preto," povedal a otočil sa ku mne ešte viac. Takto zblízka som jeho pohľad videla lepšie. Mal uvoľnenú tvár, ktorá neprejavovala žiadne emócie. Avšak, keď som sa pozrela na jeho zaťaté päste, vedela som ako sa cíti.
"Nezdá sa mi," povedala som mu a periférne videla, že nasledoval môj pohľad.
"A čo ti mám povedať? Aj tak ma nepochopíš. Skúsil som to s Narutom a bolo to márne. Pokiaľ si to nezažila, tak nevieš," v jeho hlase som započula ironický smiech.

"Vždy...vždy môže byť hor-horšie," vydýchla zo seba sekavo.
Sarkazmus sa mi predral na tvár pri myšlienke, že takúto krotkú som ju dlho nezažil. Hlavne naposledy. Ušlo mi len nejaké hm. Otec tyran, brat gay, matka týraná, syn odvrhovaný. Dokonalá rodina. V minulosti mlátenie mamy na dennom poriadku. V rohu som sa ako malý triasol, keď si ma Itachi ovinul k sebe a nútil ma zabrodiť tvár do jeho oblečenia, aby som nevidel domáce násilie. V najhoršom prípade som sa díval sa na to, ako sa mama chabo bráni domodrinovanými predlaktiami. Občas sa vybil aj na mne. Totálna krása!!! Chcel som po nej zručať, nech ide ďalej, nech mi dá pokoj! Stejnak mi nerozumie! Keď som na ňu otočil tvár, aby som po nej zhúkol...zastavili ma jej oči.Dva levanduľové veľké body sa na mňa leskli akýmsi iným odtieňom. Na chvíľu mi výhľad na ne znemožnili jej viečka a keď som ich opäť zazrel, nabádali ma prestať zatínať svaly. Mierne som uvoľnil päste.

"Máš pravdu," šepol som a ťažkopádne privrel oči, "mám tú najláskavejšiu matku. A je na žive. Moji priatelia sú nažive. Ja som na žive."
Môj brat, nech už je čokoľvek, je na žive.
"Vidíš," prestúpila z nohy na nohu, "to je tiež uhol pohľadu."
Opäť som jej venoval pohľad. Po každé, keď som sa obrátil na ňu, sálalo z jej strany teplo aj napriek tomu, že ohnisko bolo z opačnej strany. Bola nervózna. Chvela sa. Možno má aj zo mňa strach. Nedivil by som sa.Posunul som sa a spravil jej miesto. Možno som ani nemal inú možnosť. Možno ma jej prítomnosť nesužovala tak, ako som si myslel, že bude. Doteraz som ju na tejto misií ignoroval. Túto noc, obrátení chrbtom k ohňu som to nedokázal. Sledujúc hviezdy sme ticho vedľa seba sedeli.

Netlačila som na neho, začal rozprávať sám. Počas jeho dlhého rozprávania som opäť nabrala sebavedomie. Teda aspoň čiastočne.
"Hnusí sa mi tá predstava, že sa možno zamiloval aj do mňa," povedal s odporom.
"Som si istá, že ťa miluje, ale nie takým spôsobom, ako si myslíš ty. Miluje ťa ako brata a tie dotyky... Boli síce z lásky, ale z bratskej. A to isté platí aj pre Shisuiho. Chápem, že je to pre teba ťažké. Pre každého by to bolo. Samozrejme, že to prijímaš s odporom. Si na neho naviazaný. Ale dala by som ruku do ohňa za to, že to pre neho nikdy neznamenalo nič romantické. Viem, že to nechceš teraz počuť ale... musíš sa na to pozrieť aj z jeho strany. Keby si ty bol na jeho mieste, dokázal by si mu to povedať len tak? Z ničoho nič?" spýtala som sa ho. Nemala som v pláne na neho tlačiť, ale nedokázala som sa na neho pozerať. Vyzeral tak smutne a vždy keď som sa na neho pozrela, hruď sa mi sťahovala viac a viac.

Nevravím, že mi chcela zle, ale...ruky som dvihol do výšky hrudníka a zatlieskal jej: "Pekný monológ."
Škaredo sa na mňa pozrela a potom odvrátila hlavu. Povzdychol som s väčšou dávkou otrávenosti, než som chcel: "Choď spať."
Šľahla po mne prekvapeným pohľadom. Videl som ako sa jej zatriasla spodná pera. Bože, len tu nemaj výlevy teraz. Sám som mal problém usporiadať si emócie. Skrčená sama so seba sa postavila a keď už mi takmer zišla z dohľadu, potichu som prehovoril a dúfal, že pochopí môj omluvný tón: "Nad ničím nerozmýšľaj a vyspi sa, aby si nebola vyčerpaná."
"Hai..."

Pozrel som si na dlaň, na ktorej mi palec šúchal články prostredníku tam a späť. Matka, brat, Shisui, Naruto, Hikari...Hinata. Čo presne znamená milovať? Keď som bol dieťa, vždy som si myslel, že milovať znamená niekoho bozkávať, mať svadbu a deti. Veľmi som ľúbil mamu, brata a aj Shisuiho. Potom som spoznal Uzumakiho a zistil, že nie len rodina je to, čo vám dáva pocit radosti. Naruto bol vždy iní, mnohí sa ho stranili, lebo mal v sebe démona, no mňa toto opovrhovanie obišlo. Možno preto, že naši rodičia sú celkom spätí. Až nakoniec som sa okúsil ženské lono. Moja prvá...mi nedávala spať. A to dlho.

Je prirodzené, že sa sám seba pýtam, či nie som na tom podobne ako Itachi? Naruto bol a aj je mojím slnkom v mojich daždivých dňoch. Je prirodzené mať okolo seba mužov, za ktorých by som položil život? Za Itachiho a Naruta by som to urobil. Všetky tie spomienky...ešte teraz som cítil dotyk dlane hentoho, keď ma masíroval. Mal stuhnutú lopatku z misie, hrozne ma to bolelo. Odfúkol som si, až som sa zasmial nad svojimi zmätenými úvahami i keď moje srdce mi takmer spravilo dieru do hrudného koša.

Čo to tu vôbec robím? Sasuke, teraz blbneš. Temari, Kyoko, Hikari. Všetky tieto ženy, z ktorých som bol nadržaný sú silným dôkazom. Očami som stále skúmal bruško palca prechádzajúce po dlani. Čo sa to vôbec stalo, že som schopný uvažovať nad tým všetkým a nenervačiť?