"Kam chceš ísť?" spýtala sa ma mama, keď som tresol domovými dverami.
"Kamkoľvek, len nechcem byť tu."
Nenapadlo ma iné miesto, ako starý rodičia. Ťahal som ju ulicou za ruku a ona zbesilo prekračovala. Nehodlal som v tom dome s fotrom a s ním zostať už ani minútu. Hrudník sa mi chvel a sucho v ústach...

Všetky tie úsmevy, pozdravy a rozprávania ma unavovali. Nie sme na oslave Fugaku Uchihu ani hodinu a už chcem ísť domov. A na nálade mi ani nepridáva to, čo sa stalo medzi mnou a Shinom a fakt, že tu je aj Sasuke. Práve sa rozprával so Sabaku súrodencami. Gaarovi som videla iba kúsok z vlasov a Kankura som iba vzdialene...

Fajn, ide sa na to! Toto bude najlepšie nerande, aké kedy Sakura mala. Ale najprv... Ichiraku ramen! Ramen! Ramen! Raaamen! Vošli sme dnu a posadili sa. Starček sa ihneď otočil na nás. Na tvári sa mu zjavil široký úsmev.
"Ale! Naruto! Dlho som ťa tu nevidel. Normálne som sa začal báť. Už som sa chystal ísť za Hokage-sama vypátrať,...

Ráno som sa čiastočne zobudený prehadzoval na druhý bok. Sykol som od bolesti, až som sa z nej posadil, chňapajúc si líce a zlomený zub pod ním. Tak veľmi som si prial, aby včerajší deň bola len nočná mora. Ústna dutina mi pripomínala, že nie. Naruto...
Nemal som chuť spať aj napriek tomu, že som bol stále unavený. Riasy...

Ach. Nechápem, ako niekto môže nemať rád ramen. Jedná sa o dokonalosť.
Práve som bol na pol ceste domov. Zabočil som za roh, keď som zbadal bratov Uchihovcov. Stuhol som, keď sa moje oči stretli so Sasukeho. Ani neviem prečo. Veď je to môj najlepší kamarát, tak prečo taká reakcia? Čo si to nahováram. Samozrejme, že viem. Kvôli Sakure....

"Sakura!"
"Uhm," dvihla som ruku na pozdrav a prechádzala do izby.
"Čo sa stalo?" matka sa za mnou rozbehla. Zrazu, aká starostlivá.
"Nič."
"A to ako komu chceš kecať?" dala ruky v bok, jej typická ofenzívna póza.
"Tebe."
"Sakura!" znova zvýšila hlas, "neblbni a povedz, čo sa stalo!"

Stáli sme pred domom nášho tretieho člena tímu a čakali na neho. Shino ma donútil ísť za Kibom hneď teraz, skôr ako si to rozmyslím. Bože, ako som sa dostala do takejto situácie? Oh, viem. Som moc čitateľná. Ľudia si normálne môžu prelistovať moje emócie. A mám veľmi milých kamarátov. Chcem byť doma poď paplónom. Dvere sa otvorili a zjavila...

Fu, neviem, čo tam večer robili, ale hluku bolo riadne. Pokúsila som sa premýšľať, ale jednoducho to nešlo. Nič som si nevedela usporiadať v hlave. Zišla som dolu po schodoch. TenTen ešte stále spala. Pozrela som sa po kuchyni. Nikto tu ešte nebol. Ako zvyčajne. Pobrala som sa teda pripraviť raňajky. Nič ťažké, iba rožky so šunkou a maslom. Sama...

Slnko mi udrelo do očí a ja som zastonal. Videl som odtieň oranžovej pred sebou. Farbu viečok, ktoré tak nechutne presvetľovalo Slnko. Mal som chuť ísť tých 150 miliónov kilometrov k nemu a šťuknúť vypínačom na ňom. Aj som sa postavil, no nemal som namierené do kozmu, ale k žalúziám. Chcel som si dopriať ešte pár minút nerušeného spánku. Srdce...

Na druhý deň som vstal na moje prekvapenie až o dvanástej. Nemám vo zvyku takto neskoro vstávať, no asi sa moje telo potrebovalo prespať. Cítil som sa po dlhej dobe konečne svieži, no za to svaly a kĺby ako dolámané. Objavila sa potreba meditovať. Ako "raňajky" som mal len pár cherry rajčín a potom som v tričku a teplákoch spokojne...