Zakázané ovocie chutí najlepšie 38

Dnešný večer bol omnoho úspešnejší, než tie predtým. Naše fetky kamarátky nám pomaly začínajú veriť. Som tak šťastný, že jediné, čo som musel bolo zahúliť si. Kiba od nich kupováva fet, tvrdiac že ho sypeme doma...no pokiaľ viem, nedotkol sa toho. Skúsil by.

Pozeral som na seba do zrkadla. Oči som mal ešte mierne rozšírené a srdce mi pumpovalo adrenalín do krvi z rozhovoru s otcom, ktorý mi pred chvíľou volal. Zase rozoberal hentoho...
Frustrovane som si sadol k posteli a schoval tvár do dlaní.

"Veľkýý bráááško!" Sasuke bežal naproti Itachimu a Shisuimu, "prečo tak dlho trééénuješ?"
Ako však nadskakoval z tašky cez rameno strácal paradajky.
"Sasuke! Pozor," zvolal Itachi, "vytratíš všetky rajčátka."
Shisui mu čosi zamumlal a vydal sa k malému chlapcovi pomôcť pozbierať vytratené plody.
"Nech sa páči," Shisui vložil obľúbenú zeleninu do drobných rúk.
"Šmotlo, čo tu robíš?" Uchiha s dlhým copom postrapatil chlapča vo vlasoch.
"Chcel som sa s tebou hrať!"
"Povedal som ti, že musím so Shisuim trénovať."
"Ale ty stále len trénuješ, alebo si na misiách!" Sasuke naštvane dupol nohou.
"Sasuke," zohol sa k nemu a ťukol mu dvoma prstami po čele, "možno nabudúce."
"To hovoríš vždy!!!"
Do toho sa pridal Shisui: "Itachi, trénovali sme celkom dlho."
Vymenili si pohľady, na čo sa čupiaci bráško usmial. V drobcovi vzkypela radosť, že vyskočil a zase niekoľko rajčín popadalo. Na to smutne sklonil hlavu pod miernym karhavým výrazom. Ruka na malom líci ho donútila sa pozrieť súrodencovi do očí: "Nebuď zbrklý."
Sasuke prikývol a než som sa zohol po opätovne vypadané rajčiny, Shisuiho dlane sa naťahovali s nimi ku nemu spolu so širokým úsmev: "Daj mi tú tašku."
Ďakujúc si ho vzal na ramená. Shisui bol vždy vyšší, než Itachi a tak sedieť na ňom bol fakt zážitok.
"Tak, kam to bude Sasuke?"
"Na zmrzku!" ukázal energicky prstom pred seba, "nie...na ihrisko! Nie, nie, trénovať so shurikenmi...alebo na zmrzku?"
"Sasuke," Itachi sa z chuti zasmial, "tak sa rozhodni, trdlo..."

Vnútri som cítil niečo...čo neviem ani presne popísať. Už nemám nervy, ako som mal. Nejak to zo mňa vyprchalo, no nemohol som ničím oblbnúť akýsi tlak v hrudníku. Zašiel som si nervózne do vlasov. Neviem si predstaviť detstvo bez nich. Alebo možno aj život. Viem, že s Itachim mám vzťah silnejší, než normálny súrodenci. Vždy som cítil, že je medzi nami niečo zvláštne, čo iní nemajú. A to isté aj Shisui. Boli by naše putá iné keby...?

Steny okolo mňa sa stiahli natoľko, že som ich cítil u ramien a prstov na nohách. Klaustrofobicky ma zavierali do klietky, až som si nešťastne zavrčal. Myseľ sa mi zase rozhýrila a žiaľ ma dusil. Nehovorím, že som dva krát premýšľal, keď som sa postavil a šiel jej zaklopať na izbu.

Sasukeho plán sa mi od začiatku nepáčil. Bol moc riskantný a navyše sme nemali veľa dôkazov o tom, že je jeho predtucha správna. Z môjho rozjímania ma prerušilo až tiché zaklopanie na dvere. Myslela som si, že je to opäť Kiba alebo Shino, no až po otvorení dverí som zistila, že som sa mýlila.

"Sasuke? Ako ti môžem pomôcť?" spýtala som sa k môjmu prekvapeniu veľmi pokojne. Pozrela som sa na jeho tvár pozornejšie. Bol nesvoj. Ešte som ho takého nevidela. Jeho oči boli uprené na mňa a sánka sa mu zatínala a uvoľňovala znovu a znovu, akoby chcel niečo povedať.
"Poď dnu," povedala som mu nakoniec. Zavrela som za ním dvere a nasledovala ho. Zastavil sa v strede izby.
"Prepáč, že ťa ruším," jeho oči si teraz premeriavali moje pyžamo na posteli. Je pravda, že som sa chystala do sprchy, ale bohvie ako dlho by som tu sedela, ak by neprišiel.
"To je v poriadku," presunula som sa pred neho, aby som mu videla do tváre, "radšej mi povedz, prečo si prišiel? Deje sa niečo vážne?" Tie jeho čierne kruhy do mňa opäť vypaľovali dieru. Boli tak hlboké a tak tajomné. Vždy keď som sa do nich pozerala, mala som pocit, že sa každú chvíľu utopím.
"Nie, iba... Iba som sa chcel s tebou poradiť o našom pláne," odpovedal mi. Vyzeral síce nesvoj, aj tak znel, ale brala som to. Rukou som pohodlia smerom k posteli na znak toho, aby si sadol so mnou.
"Dobre. Počúvam."
"Myslím si, že ty a Shino by ste tam zajtra nemali byť," povedal po chvíle ticha. Zmätene som sa na neho pozrela.
"Je to nebezpečné. Nevieš, čo sa môže stať."
"Práve preto nechcem, aby ste tam boli. Hlavne ty. Nechcem, aby sa zopakovalo niečo podobné, ako na chate," povedal potichu a hlavu si zložil do dlaní.

Bol v piči. Ale že úplne. Keď som ho takéhoto videla, dostala som hroznú chuť ho objať. Vyzeral tak zraniteľne a moje ženské inštinkty mi hovorili, aby som ho chránila. Aby som nedovolila ani vetru mu pohnúť vlasmi. Nutkanie bolo silnejšie ako rozum, ktorý hovoril, že sa mu to nebude páčiť. Nepočúvala som ho. Nechcela som ho takto vidieť. Moje ruky ho jemne objali zboku okolo krku.
Až po chvíli si uvedomil, čo robím a trochu sebou mykol. Vtedy, konečne, zdravý rozum prevzal nadvládu nad mojím telom a trochu ho pustil.
"Prepáč, ja... T-To bolo tak inštinktívne. Naozaj s-som nechcela. Prepáč," povedala som koktavo a pomaly sa odťahovala. Ty kokos. Ja neviem rozprávať normálne. Naozaj nie. Keď už som ho skoro vypustila z môjho zovretia, chytil ma za zápästie.
"Nie. To je v poriadku," to bolo jediné, čo povedal, no nič viac som nepotrebovala.

Vtedy som plne pochopila, ako sa cíti. Bolo mu hrozne. Moje ruky zaujali svoje pôvodné miesto okolo jeho krku a jeho ruka ma nepustila. Ani jeden sme nič nehovorili. On preto, lebo nechcel a ja preto, lebo som vedela, že mu to aj tak nepomôže. To, čo teraz potrebuje je ticho a človeka, ktorý ho nebude otravovať. Svoju hlavu som si položila na jeho chrbát a počúvala bitke jeho srdca. Bolo trochu rýchlejšie, ale nedávala som tomu veľkú pozornosť. Skôr ma prekvapilo, aký mohutný a svalnatý, no zároveň veľmi pohodlný, jeho chrbát je. Takto potichu sme sedeli až do neskorej noci, kedy sa rozhodol odísť.

"Prepáč, že som tu ostal tak dlho a držal ťa hore," ospravedlňoval sa. Usmiala som sa na neho a ubezpečila ho, že mi to neprekážalo. Až keď som zavrela dvere som si uvedomila, čo sa tu vlastne dialo. Do tváre sa mi zahrnula krv a cítila som ju snáď všade. Rozpačito som si sadla na posteľ a chytila sa za horúce líca.
"Toto bude ťažká noc," zamrmlala som sama pre seba a prezliekla sa do nočného úboru.

"Fajný matroš," Kiba vyfúkol dym a podal mi jointa.
Potiahol som si. Tú výraznú vôňu som mal celkom rád. V malom množstve. Okolo nás to však všetko dymilo. Chladný vzduch tomu dodával ešte väčšiu intenzitu.

Hideshi. Tonagano. Onasaku.

Naši nový "kamoši." Trojica, ktorá vyzerala relatívne nevinne. Parta, ktorá si chce privyrobiť, no z kontextu sme sa dozvedeli, že jeden z nich má spojenie s tým, kto toto všetko riadi. A aj to, že nejakú dobu trvá, než sa oné surovinky na spotrebu sem dostanú. I keď mi tráva, ktorú som húlil ničila spánok, mali sme istotu, že sme na stope.

"Inak," ozval sa Hideshi, "kedy nás predstavíš tej peknej bloncke, čo ste s ňou minule boli na ulici?"
Kiba modrými očami strelil po ňom: "Heh, k tej sa len tak nedostaneš. Jej chlap ju sem nepustí."
"Pf," odfrkli si zvyšní, "hentaký starý, hentakú mladú. Musí mať riadne love."
"Má. A ju sa snaží od tohto udržať," ich pohľady sa premiestnili na mňa, "jednu dobu boli fakt smažky."
"Bože, ale hentaká kundička," vzdychol Onasaku s tvárou zaklonenou do oblohy.
"Dal by som ju," pridal sa Tonagano.

Zaťal som zuby.

"Ale vieš," Hideshi sa potmehúdsky usmial, "hentaká to musí mať rada riadne na divoko. Ešte keby si predtým niečo jebne."
"Bóóha, káámo," blonďavý Onasaku sklonil hlavu na nás a prešiel si po brade, "tak riadne za vlasy vyťaha...ty čo sa tak tváriš?"
Popravde mi trvalo nejakú sekundu, než som si uvedomil, že civí na mňa. Tvárili sa divne.
"To nič," zasmial sa Kiba a necitlivo ma buchol po chrbte, "je do nej už dlho zabuchnutý."
"Aháá," držanie ich tiel vyzeralo opäť normálne a mne tým mojím prešiel tlak a teplo, "sorry, káámo."
Mal som čo robiť, aby som sa nejak neksichtil: "V pohode."
"Šukal si ju?"
Mlčal som. Z neznámych dôvodov sa mi zaviazal jazyk.
"Takže ááno," povedali dvaja z nich naraz, "ou, shit!"
"Jaká je?" pristúpil ku mne Onasaku a narušil mi tým osobný priestor.

Čo som mu kurva mal povedať?!

"Je...divoká."
"Och, kurva!" blondiak zaťal päsť, "to mám rád. Musím ju dáko spracovať, ak sem príde."
Skús to a zabijem ťa. Stiahnem ťa z kože zaživa, vypáčim ti všetky nechty, spálim ti každý kúsok na tele do mäsa, ak sa jej čo i len dotkneš.
"Kámo, jeb na to," Kiba si schoval ruky do vačkov potom, čo mi znova podal trávu, "je to zlatokopka. Dáš jej, ale ona si zebere od teba desať krát viac."
Stíchli a načúvali mu, zatiaľ čo si Inuzuka slastne potiahol z brka: "Je to fajn baba, ale na toto je pička. Len nás oboch využila..."

Bola už tma, keď sme šli do hotela. Kráčal som po snehu utlačenom toľko, že v ňom neboli moje stopy poznať. Za to môj hnev sa šíril okolo mňa ako mor.
"Si taký dobrý herec, že ti začínam veriť," skonštatoval som protivne.
"Prestaň," Kiba sa pozastavil a pozrel na mňa vážne, "nikdy by som skutočne o Hinate také niečo nepovedal. Uf...ale celkom ma motá."
"Radšej sa nepýtam, či si na fet zvyknutý."
"Nie som fetka," zabručal, "no nie som ani čistý."
Neviem jak dlhá chvíľka ticha to bola, kým mi jeho hlas znova doľahol do uší: "Si v pohode?"
"Možno ak budem môcť hentým rozmlátiť papule na franforce."

Ocitol som sa znova u nej v izbe. Stála predo mnou tak, ako včera. Levanduľové oči ma skenovali. Mala v nich niečo ľahučké, jemné. Pery takmer pritisnuté na seba sa občas nervózne zachveli. Čo sa jej asi ženie hlavou?
Pristúpil som k nej, až musela zakloniť hlavu. Dostal som strach. Spomenul som si na ten pocit, kedy ju uniesli. Kedy sme ju s Tenten hľadali. Prisahal som si, že ju nikdy neohrozím, no začínal som dostávať nevalný dojem, že je znova vystavovaná nebezpečenstvu a ja som ten, kto ju do neho dostáva.

Hlavu si položil na moje rameno. Hrozne smrdel po tráve. Nepohla som sa a ani ho neobjala. Iba som tam stála. Netušila som, čo spraviť. Ak bol nafetovaný, mohol urobiť čokoľvek. Nevedela som, čo od neho očakávať.
"Sasuke," oslovila som ho nakoniec a chytila za rameno.
"Počkaj. Len... Daj mi chvíľku," vytlačil zo seba. Zjavne mu to dalo dosť zabrať. Poslúchla som ho. Opäť som tam bez slov stála a čakala. Jeho čierne vlasy ma neposlušne šteklili na tvári, no keď som si ich chcela odhrnúť z tváre, zarazila som. Nikdy predtým som sa jeho vlasov nedotkla. Vyzerajú tak hebko. Nakoniec som sa odhodlala sa ich dotknúť, no z odhrnutia sa stalo hladkanie. Zbadala som, ako zatína ruky. Ihneď som prestala a dokonca aj od neho odstúpila.
"Prepáč, to... bol reflex," povedala som prvé, na čo mi zišla myseľ. Sasuke si rukou zašiel do vlasov.
"Nemáš sa prečo ospravedlňovať. Nič zlé si nespravila," povedal tak potichu, že šepkanie by bolo kričanie oproti tomu. Pozrela som sa na jeho tvár pozornejšie. Obočie mal kvôli mračeniu skoro spojené a celá jeho tvár bola napätá.
"Asi by som mal ísť," ozval sa po chvíli. Prekvapene som zdvihla hlavu, ktorú som mala nakoniec upretú do zeme.
"Si si istý? Môžeš tu ostať ak chceš. Nevadí mi to," reagovala som rýchlo. Nechcela som, aby odišiel. Ale to bolo vedľajšie. Hlavné bolo, že vyzeral zle. Nie tak ako včera, ale už mu bolo aj lepšie.
"Ďakujem, ale radšej nie," povedal a pohladkal ma po líci, "Mal by som sa ísť vyspať a ty to isté. Dobrú noc."
"Dobrú... noc," posledné slovo som už povedala iba do ticha. Odišiel tak rýchlo ako aj prišiel.

Naše feťácke stretávky sa naďalej pravidelne opakovali. Mali v nás dôveru. Shino občas chodil s nami a pár krát bola aj tá blondcka. Avšak si ju jej "milenec" držal blízko u seba. Nechcel som, aby tam bola avšak pýtali sa na ňu nejedenkrát. I keď je mi jasné prečo, no i tak sme nechceli vzbudzovať podozrenie. Oči som mal neustále na stopkách.

Už som si zvykol na stavíky a znášal som ich čím ďalej, tým kontrolovateľnejšie. Musím ale priznať, že keď sa zavreli dvere mojej izby...myšlienky mi ulietavali domov. Do Uchiha štvrte. Do nášho domu.
Po dvoch mesiacoch strávených v mrazinách mi už nestačilo počuť mamin hlas v telefóne. Nehovorili sme často, ale počul som z nej smútok. Ustarostenosť. Za to otec mi volával pravidelne. Vyzerá to tak, že ja som na rozdiel od neho trocha vychladol.
Kyslík som zaťal v hrudi a vypustil pod náporom myšlienky, že to vďaka nej. Jej osobnosť, pohyby, chovanie pôsobia vždy tak pokojne. I keď svojím spôsobom je taký stresman. Nervozita, ktorá ale nepôsobí úplne tak, že donucuje aj vás byť nepokojný. Neraz som postrehol, že tieto hysáky zmizli, keď som sa priblížil k nej, čo je trocha protichodné k tomu, čo je o nej známe. Fascinovalo ma to...

To kvôli nej som neraz v ruke stískal a prekrucoval mobil. Nutkanie ozvať sa Itachimu mi nedávalo spať. No...alebo to je stále tou trávou. Hinata vo mne vyvolávala pocity, z ktorých moje vnútro pri uvažovaní nad ním hladovalo pod akýmsi prázdnom...

"Gram," povedal potichu Tonagano, "posledný."
"Uf, počujte," Hideshi si nahmatal všetky vačky na hrubej bunde, "už došlo."
"Jak došlo?" Kiba sa rozčúlil, "jak jako nemáš?"
"Nemám...speedball, ani biely," sklesnuto krútil hlavou.
"Mali by sme ísť za Kamim," pozreli sa na seba.
Prikývli si a začali sa s nami dohadovať, že kedy sa zajtra stretneme...

"Takže," postavil som sa pred trojicu sediacou na posteli, "zajtra nás čaká dôležitý a veľký krok. O pol dvanástej sa majú tí traja stretnúť so svojim dealerom. Netušíme, kde sa majú na pláne stretnúť, čo ale nie je taká komplikácia vzhľadom na to, že dedina je malá a všetci máme stopovacie schopnosti. Mesto si rozdelíme na štvrtiny a budete hľadať chakry tých troch fetiek. Ak jeden z vás zacíti čo i len jedného z nich okamžite sa všetci presúvame na dané miesto. Využijeme tie biele obleky od Minata a keďže jediné, čo odhaľujú sú oči, nemusíme sa ani premieňať. Nejaké otázky?"
Všetci porozumeli všetkému a o dve hodiny som zaspal nespokojným spánkom. 

Poznámky: Tak dnes taká slabšia romantika. :D ♥  ♥ Ďakujeme kráásne každému, kto navštevuje našu stráánku a naďalej s nami zostáva! Arigato!

 ♥ ♥ Sabaku & Hikari ♥ ♥